Taktika spálenej zeme: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
d →Použitie taktiky spálenej zeme v dejinách: wikilinky |
|||
Riadok 7:
Taktika spálenej zeme, alebo jej príbuzné [[Vojenská taktika|taktiky]], sú známe už zo [[starovek]]u. V tejto epoche sa sústredili snahy vojakov na likvidáciu potravín, úrody a prípadne aj významných vojenských stavieb. Útok uskutočnený vo vhodnej chvíli, ktorý zničil, alebo ukoristil úrodu ešte na poliach, vtedy znamenal, že obliehané mesta nebudú mať dostatok zásob potravín. Systematické plienenie vidieka naviac tento jav podporilo ešte i tým, že zaháňalo na útek vidiečanov, ktorí hľadali úkryt v opevnených mestách a ukracovali tak o zásoby tamojších obyvateľov. Ak mestá či pevnosti vydržali do zimy, ktorá často znemožnila vedenie vojny a tým prerušila akúkoľvek vojenskú činnosť, nemusel to byť pre útočníka nevyhnutne problém. Nepriateľ mohol odtiahnuť aj s ulúpenými zásobami a nechal mestá cez zimu hladovať. Na jar sa znovu vrátil odpočatý a k úspechu už obyčajne nechýbalo veľa. Avšak proti tomu existovali účinné obranné protiopatrenia. Krajiny mali pohraničné oblasti relatívne riedko osídlené ale zväčša dobre chránené pevnosťami so silnými posádkami. Počas vážnej hrozby nepriáteľského útoku se všetka nezožatá úroda systematicky likvidovala, aby nepadla do rúk nepriateľa. Ten si obvykle tiež nemohol dovoliť beztrestne prechádzať jednotlivými oblasťami krajiny, bez toho aby bol napádaný z tyla mestami a pevnosťami, ktoré ešte neobsadil, neobliehal či nezničil. Ak sa útočník predsa pustil do obliehania musel počítať s tým, že v realatívne pustej krajine bolo potrebné potraviny dovážať zo zázemia.
Rovnakú podobu mala metóda spálenej zeme aj v [[stredovek]]u a v ranom [[novovek]]u. Jej aplikácia mala katastrofické následky pre civilné obyvateľstvo [[Európa|Európy]] v [[Tridsaťročná vojna|Tridsaťročnej vojne]]. V [[18. storočie|18.]] a [[19. storočie|19. storočí]] sa od nej začalo v európskom vojenstve upúšťať. Bolo to najmä v dôsledku predošlých neblahých skúseností s dopadom na civilné obyvateľstvo a hlavne hospodárstvo krajín. V [[Prvá svetová vojna|prvej svetovej vojne]] sa používala taktika spálenej zeme hlavne v oblastiach predpolia obranných pozícií a [[zem nikoho|zeme nikoho]]. V dôsledku nevýrazných pohybov frontovej línie v západnej Európe intenzívne zasiahla iba pohraničné územia Francúzska, Belgicka a Nemecka.
Počas [[druhá svetová vojna|druhej svetovej vojny]] taktiku spálenej zeme použili obidve bojujúce strany hlavne na [[veľká vlastenecká vojna|východnom fronte]]. Táto nová forma kládla väčší dôraz na ničenie komunikacií a priemyslu. Pokiaľ to bolo technicky možné, uprednosťňovala sa evekuácia priemyselného zariadenia aj robotníkov do zázemia. Zvláštny variant predstavuje taktika spálenej zeme v boji proti [[partizán]]om. Jej cieľom je úplne zničiť ich zázemie. Zlikvidovať alebo rozohnať obyvateľstvo, ktoré ich podporuje. V oblastiach kontrolovaných partizánmi zničiť akékoľvek vhodné obytné i neobytné budovy, ktoré môžu potenciálne slúžiť ako základne partizánov.
| |||