Verzia z 21:47, 9. marec 2013 upraviť Addbot (diskusia \| príspevky) 108 055 editací d Bot: Odstránenie 54 odkazov interwiki, ktoré sú teraz dostupné na Wikiúdajoch (d:q134958) ← Predchádzajúca úprava		Verzia z 10:11, 15. marec 2013 upraviť vrátiť Kelovy (diskusia \| príspevky) 101 000 editací štyl. Ďalšia úprava →
Riadok 13: }} '''Taras Hryhorovyč Ševčenko''', [[ukrajinčina\|ukr.]] ''Тарас Григорович Шевченко'' (* [[9. marec]], [[1814]], Morynci, neďaleko [[Kyjev]]a – † [[10. marec]], [[1861]], [[Petrohrad]]) bol [[Ukrajinci\|ukrajinský]] [[literatúra\|spisovateľ]], [[básnik]], [[dráma\|dramatik]], [[filozof]], [[humanizmus\|humanista]] a maliar, významný predstaviteľ ukrajinského [[národ]]ného obrodenia. Jeho literárne dedičstvo je považované za vrchol ukrajinskej tvorby. Ševčenko písal aj v [[~~ukrajinčine~~ruština\|ruštine]] a vytvoril niekoľko vysoko cenených malieb. == Život == Narodil sa v nevoľníckej rodine v dedine Morynci v [[Kyjev]]skej gubernii, vtedy časti cárskeho [[Rusko\|Ruska]]. Dedina patrila rusifikovanému [[Nemci\|Nemcovi]] Vasilijovi Engelhardtovi. V roku [[1816]] sa rodina presťahovala do obce Kyrylovka, ktorú tiež vlastnil zmienený Engelhardt. ~~Taras~~Ševčenko ako ~~[[1823\|~~deväťročný]] stratil matku a ov ~~dva~~roku ~~roky~~[[1825]] osirel úplne. Po dvoch rokoch roboty na panskom utiekol do blízkeho mestečka Lysianki, kde ho prichýlil maliar [[ikona\|ikon]]. V trinástich rokoch sa vrátil do Kyrylovky a stal sa obecným pastierom. Na lúkach sa stretával s vandrujúcimi slepcami, ktorí spievali o ~~slávnych~~ukrajinských ~~dejinách [[Ukrajina\|Ukrajiny]], [[národ\|~~národných]] hrdinoch, čo ho neskôr inšpirovalo v jeho ~~[[literatúra\|~~literárnej]] i výtvarnej tvorbe. Veľmi túžil stať sa maliarom - napokon nabral odvahu a požiadal o dovolenie prísneho správcu Engelhardtovho majetku. Jeho odpoveďou bolo preradenie Tarasa na miesto kuchynského pomocníka. Šťastnou náhodou zočil jeho výkres samotný majiteľ panstva Engelhardt, ktorý ho vymenoval za svojho osobného sluhu. Ševčenko ho tak sprevádzal pri jeho pobyte vo vtedy [[poľština\|poľsky]] hovoriacom [[Vilnius]]e, kde mu umožnil učiť sa u známeho maliara Rustema. Po povstaní Poliakov proti ruskej nadvláde Engelhardt a Ševčenko odcestovali do [[Petrohrad]]u, kde študoval výtvarné umenie u profesora Širiajeva. ▼ ~~Narodil sa v nevoľníckej rodine v dedine Morynci v [[Kyjev]]skej gubernii, vtedy časti cárskeho [[Rusko\|Ruska]]. Dedina patrila rusifikovanému [[Nemci\|Nemcovi]] Vasilijovi Engelhardtovi.~~ Ševčenkove vlohy boli v roku [[1836]] objavené známymi ruskými maliarmi, ktorí sa ho následne usilovali oslobodiť spod nevoľníckych povinností, aby mohol študovať na ''Akadémii umení''. Napokon jeden z nich, [[Karl Briullov]], zhotovil portrét svojho priateľa, ~~[[literatúra\|~~spisovateľa]] Vasilija Žukovského, a venoval ho ako cenu do lotérie, z ktorej výťažok bol použitý na vykúpenie Ševčenkovej slobody, čo sa stalo [[5. mája]] [[1838]].▼ ▲V roku [[1816]] sa rodina presťahovala do obce Kyrylovka, ktorú tiež vlastnil zmienený Engelhardt. Taras ako [[1823\|deväťročný]] stratil matku a o dva roky osirel úplne. Po dvoch rokoch roboty na panskom utiekol do blízkeho mestečka Lysianki, kde ho prichýlil maliar [[ikona\|ikon]]. V trinástich rokoch sa vrátil do Kyrylovky a stal sa obecným pastierom. Na lúkach sa stretával s vandrujúcimi slepcami, ktorí spievali o slávnych dejinách [[Ukrajina\|Ukrajiny]], [[národ\|národných]] hrdinoch, čo ho neskôr inšpirovalo v jeho [[literatúra\|literárnej]] i výtvarnej tvorbe. Veľmi túžil stať sa maliarom - napokon nabral odvahu a požiadal o dovolenie prísneho správcu Engelhardtovho majetku. Jeho odpoveďou bolo preradenie Tarasa na miesto kuchynského pomocníka. Šťastnou náhodou zočil jeho výkres samotný majiteľ panstva Engelhardt, ktorý ho vymenoval za svojho osobného maliara. Ševčenko ho tak sprevádzal pri jeho pobyte vo vtedy [[poľština\|poľsky]] hovoriacom [[Vilnius]]e, kde mu umožnil učiť sa u známeho maliara Rustema. Výučba u neho však netrvala dlho, [[Poliaci]] povstali proti [[Rusko\|ruskej]] nadvláde a Engelhardt s Tarasom sa presunuli do [[Petrohrad]]u. Našťastie i tam sedemnásťročný Ševčenko objavil uznávaného [[pedagogika\|pedagóga]], profesor Širiajev ho zasvätil do systematickej náuky výtvarného umenia. ▲Ševčenkove vlohy boli v roku [[1836]] objavené známymi ruskými maliarmi, ktorí sa ho následne usilovali oslobodiť spod nevoľníckych povinností, aby mohol študovať na ''Akadémii umení''. Napokon jeden z nich, [[Karl Briullov]], zhotovil portrét svojho priateľa, [[literatúra\|spisovateľa]] Vasilija Žukovského, a venoval ho ako cenu do lotérie, z ktorej výťažok bol použitý na vykúpenie Ševčenkovej slobody, čo sa stalo [[5. mája]] [[1838]]. === Prvé úspechy === V rovnakom roku bol Ševčenko prijatý na štúdium do ''Akadémie umení'' a pokračoval v tvorbe v dielni ~~svojho dobrodinca~~ Karla Briullova. ~~[[1839\|~~O rok neskôr]] sa stal členom ''Asociácie pre povzbudenie umelcov,'' Ševčenko dostal striebornú medailu za svoju krajinku. V roku [[1840]] získal rovnakú medailu za svoju prvú olejomaľbu ''Malý žobrák dáva chlieb psovi''. [[Súbor:Gipsy Fortune Teller by Taras Shevchenko.jpg\|200px\|thumb\|Cigánska veštkyňa]] Poéziu začal písať ešte ako nevoľník, jeho prvá zbierka vyšla v roku 1840 pod názvom ''Kobzar''. [[Ivan Franko]], renomovaný predstaviteľ generácie ukrajinských spisovateľov po Ševčenkovi, napísal: ''Kobzar odhalil nový svet poézie, ktorý vytryskol silou čerstvého prameňa, rozkvitol sťa púčiky zelenkavej jari, srší jasnosťou, veľkodušnosťou a eleganciou umeleckých výrazov, v ukrajinskej tvorbe predtým nepoznaných''. Řádek 39 ⟶ 35: Počas ciest po Ukrajine sa stretol s historikom Mykolom Kostomarovom a ostatnými členmi ''Bratstva Cyrila a Metoda,'' tajného [[politika\|politického]] zoskupenia, ktoré bolo vytvorené na presadzovanie reforiem v zaostalom cárskom Rusku. Po odhalení spoločenstva bol [[5. apríla]] [[1847]] Ševčenko uväznený spolu s členmi ''Bratstva,'' hoci dodnes sa polemizuje, či bol jeho oficiálnym členom. Počas domovej prehliadky však bola nájdená jeho poéma ''Sen'', v ktorej ostro kritizoval cársku moc, čiže bol považovaný za extrémne nebezpečného buriča. Bol uväznený v [[Petrohrad]]e. Neskôr bol trest zmiernený na vyhnanstvo v ďalekom [[Orenburg]]u (1478 km juhovýchodne od [[Moskva\|Moskvy]]). Samotný cár [[Mikuláš I. (Rusko)\|Mikuláš I.]] vyslovil rozhodnutie: ''Pod najsilnejším dohľadom so zákazom písania a maľovania.'' [[Súbor:Taras schewtschenko.jpg\|200px\|thumb\|Autoportrét]] Vrátiť sa smel až v roku [[1857]], avšak musel žiť výlučne v [[~~Nižnyj~~Nižný Novgorod\|Nižnom Novgorode]]. O dva roky neskôr dostal povolenie vycestovať na ~~rodnú~~ Ukrajinu. Rozhodol sa kúpiť pôdu neďaleko od dediny Pekariv. Už v júli v tomto roku bol však zatknutý za ''rúhanie,'' a hoci čoskoro prepustený, bolo mu nariadené bývať v [[Petrohrad]]e. === Smrť === Taras Ševčenko strávil posledné roky svojho života písaním nových diel, maľbou, ako aj úpravou predošlých prác. ~~Žiaľ, roky~~Roky vo vyhnanstve mu značne podlomili zdravie a deň po svojich 47. narodeninách - [[10. marca]] [[1861]] - zomrel~~. Vytúženého zrušenia nevoľníctva sa nedožil - skonal~~, sedem dní pred ~~[[17.~~zrušením ~~marec\|ním]]~~nevoľníctva. Najprv bol pochovaný na Smolenskom cintoríne v Petrohrade., ~~Avšak~~avšak priatelia sa rozhodli naplniť jeho želanie, vyjadrené v diele príznačne nazvanom ''Testament'' - „byť pochovaný v zemi otčiny“, a tak presunuli mŕtve telo vlakom do [[Moskva\|Moskvy]] a odtiaľ na konskom povoze do vlasti. Tam bol pochovaný [[8. mája]] v mieste nazývanom ''Černeča hora'' (Mníchova hora), dnes ''Tarasova hora'' pri rieke [[Dneper]], neďaleko [[Kaniv]]u. '''Zo svojich 47 rokov''' Řádek 80 ⟶ 76: === Povesti === * ''Najmyčka (Slúžka)''~~- Najmyčka~~ * ''Kňažná'' * ''Muzikant'' Řádek 92 ⟶ 88: Na Ukrajine existuje mnoho jeho pamätníkov, najznámejším je mohyla v Kanive, a pomník v centre [[Kyjev]]a, oproti univerzite, ktorá nesie jeho meno. Po páde [[ZSSR]] mnohé ukrajinské mestá nahradili [[Lenin]]ove sochy Ševčenkovými, avšak dosť z nich bolo postavených aj počas [[socializmus\|socializmu]], pretože i [[komunizmus\|komunistický]] režim ho považoval za „pokrokovú“ osobnosť. V [[Spojené štáty\|USA]] sa nachádza známy pamätník vo [[Washington (D.C.)\|Washingtone]]. V ~~[[Bratislava\|~~bratislavskej]] ~~[[Petržalka\|~~Petržalke]] je po ňom pomenovaná [[Ševčenkova (Bratislava)\|Ševčenkova]] ulica, v [[Paríž]]i námestie. V [[Prešov]]e je po ňom pomenovaná Ulica Tarasa Ševčenka. Mesto [[Aktau]] v [[Kazachstan]]e nieslo meno ''Ševčenko'' od roku [[1964]] až do získania nezávislosti krajiny v roku [[1992]]. V ukrajinskom meste [[Charkov]] sa po ňom volá jeden z najväčších parkov na svete.

Taras Hryhorovyč Ševčenko: Rozdiel medzi revíziami