Wikipédia

Vietnamská vojna: Rozdiel medzi revíziami

Interaktívne prechádzať históriu
← Predchádzajúca úpravaĎalšia úprava →
Smazaný obsah Přidaný obsah
VizuálneWikitext
dementi, ak píšete, zopakujte si pravopis!
d Verzia používateľa 217.12.49.182 (diskusia) bola vrátená, bola obnovená verzia od Pelex
Riadok 5:
|obrázok= Bruce Crandall's UH-1D.jpg
|text k obr= Jednotky 1. aeromobilnej divízie počas bitky v údolí Ia Drang
|dátum= [[1964]]  –  [[1975]]
|miesto= [[Juhovýchodná Ázia]]
|casus=
Riadok 16:
|sila1=
|sila2=
|straty1=[[ARVN]] a [[Južný Vietnam]]:<br />110 357  –  250 000 mŕvych<br />499 026 ranených<br />[[USA]]:<br />47 382 padlých<br />10 811 mŕtvych v dôsledku nebojových strát<br />153 303 ranených<br />10 173 nezvestných<ref name="Enc.Caus">Tucker, S. C., 2011, ''Causalities.'' in Tucker, S. C., The Encyclopedia of the Vietnam War. A Political, Social, and Military History, Second Edition. Abc-Clio, Santa Barbara, s. 175  –  176</ref>
|straty2= [[VĽA]] a [[Vietkong]]:<br />666 000  –  1 100 000 mŕtvych<br />600 000 ranených<ref name="Enc.Caus"/>
|straty3=
|poznámky=
}}
{{Campaignbox VojnaVietnamská vo Vietnamevojna}}
 
'''VojnaVietnamská vo Vietnamevojna''' bol [[vojna|ozbrojený konflikt]], ktorý medzi rokmi [[1964]] a [[1975]] (za vlád prezidentov Lyndona Johnsona, Richarda Nixona a Geralda Forda) prebiehal ako pozemná vojna v [[Vietnamská republika|Južnom Vietname]] a hraničných oblastiach [[Kambodža|Kambodže]] a [[Laos]]u, a ako letecká vojna ([[operácia Rolling Thunder]] a ďalšie) nad [[Vietnamská demokratická republika|Severným Vietnamom]].
 
Vo [[Vietnam]]e je tento konflikt známy ako ''Americká vojna''. Intervencia [[Spojené štáty|USA]] vo [[Vietnam]]e znamenala vlastne len poslednú eskaláciu tridsaťročného ozbrojeného konfliktu, ktorý sa začal v rokoch [[1945]] až [[1946]] odporom vietnamských povstalcov (ktorí cez [[druhá svetová vojna|druhú svetovú vojnu]] bojovali proti Japoncom) a neskôr proti zotrvaniu resp. návratu [[Francúzsko|francúzskej]] koloniálnej nadvlády (pozri aj [[Vojna v Indočíne]]). Preto sa často udávajú aj iné dátumy začiatku VojnyVietnamskej vo Vietnamevojny, najčastejšie rok [[1957]] či [[1954]].
 
== Účastníci ==
Na jednej strane bojoval vojenský zväzok [[Spojené štáty|Spojených štátov amerických]], [[Vietnamská republika|Vietnamskej republiky]] (Južný Vietnam), [[Austrália (štát)|Austrálie]] a [[Kórejská republika|Kórejskej republiky]]. Na strane druhej to bol vojenský zväzok [[Vietnamská demokratická republika|Vietnamskej demokratickej republiky]] (Severný Vietnam) a Národného oslobodzovacieho frontu ([[Vietkong]]  –  tiež označovaný NFOJV), partizánskej komunistickej organizácie, existujúcej vďaka podpore [[Vietnamská demokratická republika|Vietnamskej demokratickej republiky]].
 
[[ZSSR]] a [[ČĽR|Čína]] poskytovali Vietnamskej demokratickej republike a Národnému oslobodzovaciemu frontu vojenskú pomoc, priamo však vo výraznej miere nezasahovali. Výnimkou bolo nasadenie sovietskych vojakov, ktorí v počiatočnom období obsluhovali protilietadlové zariadenia a leteckí inštruktori, ktorí cvičili severovietnamských letcov. Od roku [[1970]] [[Spojené štáty|USA]] rozšírili svoje vojenské akcie, najmä ničivé [[bombardovanie]], na susedné štáty [[Kambodža|Kambodžu]] a [[Laos]], ktoré nedobrovoľne poskytovali [[Vietkong]]u a severovietnamskej armáde ([[VĽA]]) nástupiská pre útoky na Južný Vietnam.
Riadok 46:
=== Vypuknutie vojny ===
[[Súbor:ARVN in action HD-SN-99-02062.JPEG|náhľad|vpravo|Vojaci [[ARVN]] počas útoku.]]
Situácia vo Vietname sa začala čoskoro zhoršovať, nastalo nestabilné obdobie striedania sa rôznych vlád. Za 9 mesiacov sa vystriedalo 13 juhovietnamskych vlád. Problémy začali aj s [[partizán]]mi, ktorí boli zhodou okolností do tej doby v útlme, kvôli rozbrojom vo vlastných radoch.<ref>{{Knižná referencia|autor=[[Dave Richard Palmer]]|názov=''Volání polnice''|mesto=Brno|vydavateľstvo=Jota|rok=1996|strana=}}</ref> V roku 1959, sa odhadoval počet partizánov Vietkongu na 5  000<ref name="Demma">Demma. [http://www.ibiblio.org/pub/academic/history/marshall/military/vietnam/short.history/chap_28.txt "The U.S. Army in Vietnam."] ''American Military History''</ref>. Do roku 1964 ich počet presiahol 100  000<ref name="Demma"/>. Podľa tvrdení Vincenta Demmu, vychádzajúceho z predpokladu, že proti jednému partizánskemu bojovníkovi musí stáť 10 vojakov, na potlačenie takto silného partizánskeho hnutia by bolo potrebné angažovanie všetkých ozbrojených síl, ktoré mali USA k dispozícii. Roku [[1963]] bolo vo Vietname už 16 000 Američanov, väčšina z nich boli vojenskí poradcovia a iní odborníci, ktorí sa nezúčastnili priamo bojov s partizánmi.
 
[[30. júl]]a [[1964]] sa malé juhovietnamské komando zúčastnilo na akcii, ktorej cieľom bolo ničenie [[radar]]ových staníc pozdĺž pobrežia Severného Vietnamu<ref>{{Knižná referencia|autor=Daniel Kamas|názov=''Válka ve Vietnamu /1964-1975/'' ISBN 80-7198-247-4|mesto=Olomouc|vydavateľstvo=VOTOBIA|strana=30|rok=1997}}</ref>. Akcia prebiehala v pohraničných oblastiach, ako aj na malých ostrovoch neďaleko severovietnamského pobrežia. V oblasti, ale údajne stále v medzinárodných vodách, sa vyskytoval aj hliadkujúci americký torpédoborec [[USS Maddox]]. Ten v Tonkinskom zálive [[2. august]]a pri odchode z oblasti atakovali tri torpédové člny severovietnamského námorníctva, celá udalosť sa stala známa ako [[Tonkinský incident]]. O dva dni neskôr USS Maddox spolu s ďalším torpédoborcom [[USS Turner C. Joy]] zasiahol ďalší útok, ako sa však neskôr ukázalo, išlo o omyl. Američania ostreľovali domnelé torpédové člny, pravdepodobne po tom, ako búrka vyradila ich rádiovú i radarovú aparatúru a námorníci si mysleli, že sa opäť ocitli pod paľbou zo severovietnamských torpédových člnov. Americký prezident najprv varoval [[Hanoj]] pred nevyprovokovanými útokmi. No po druhom útoku na lode schválil jednorázové letecké údery na ciele v Severnom Vietname.
Riadok 124:
Po porážke ofenzívy „Tet“ boli Američania asi najbližšie k víťazstvu, tento fakt si však v tej dobe uvedomoval asi len málo kto. Vietkong bol po ťažkých bojoch doslova zmasakrovaný. Jeho oslobodzovacie úlohy musela definitívne zastúpiť VĽA, ktorá už ale nebola tvorená presvedčenými bojovníkmi, ktorí sa postavili proti svojej vláde v Južnom Vietname, ale mladými brancami zo Severného Vietnamu.
 
VojnaVietnamská vo Vietnamevojna v tej dobe stratila ráz národooslobodzovacieho boja. Stala sa vojnou dvoch suverénnych štátov. Do konca roku [[1968]] už vo Vietname neprebehlo žiadne väčšie ozbrojené stretnutie. To ale neznamenalo, že vojaci ďalej neumierali v nezmyselných prestrelkách v džungli, paľbou ostreľovačov, či pri drvivých útokoch amerického letectva. Partizáni sa začali viac sústreďovať na kladenie mín a partizánske prepady. Ďalej sa pokúšali udržať si aspoň tie oblasti, ktoré mali pod kontrolou pred ofenzívou „Tet“.
 
=== 1969 ===
Riadok 134:
[[3. september|3. septembra]] [[1969]] zomrel [[Ho Či Min]], vodca vietnamskej revolúcie vo svojom závete prikazoval pokračovať v boji proti imperialistom až do víťazného konca.
 
[[14. november|14. novembra]] sa uskutočnila najväčšia protivojnová demonštrácia v histórii [[Spojené štáty|USA]], zúčastnilo sa na nej 250 000 demonštrantov. Veľa protestujúcich proti vojne vzišlo z radov vracajúcich sa vojakov, ktorí boli sklamaní z toho akým spôsobom sa vojna vo Vietname vedie. V tej dobe povinná vojenská služba v [[Spojené štáty|USA]] trvala 1 rok, po tom sa každý branec mohol rozhodnúť, či si ju nechce predĺžiť o ďalší rok, alebo sa vráti domov. Armáda bojujúca vo Vietname vlastne nebola jedna, bolo to 8 rôznych armád, lebo len veľmi málo vojakov si predlžovalo svoju povinnosť. Nedostatkom skúsených vojakov trpeli hlavne bojové jednotky, neskúseným nováčikom zväčša nikto nepomáhal a tí sa museli prehrýzť rovnakými problémami ako ich predchodcovia. Do konca roku [[1969]] odišlo z Vietnamu 115 000 amerických vojakov, dovtedy už prekročili americké straty 40 000 padlých. Úloha ochraňovať Južný Vietnam prešla na polmilióna vojakov juhovietnamskej armády  –  začala sa tzv. „vietnamizácia“. Nový americký prezident [[Richard Nixon]] síce začal so sťahovaním amerických jednotiek, no bol svojim spôsobom ochotný vojnu ukončiť.
 
=== 1970 ===
Riadok 154:
Počas intenzívnej leteckej vojny nad Severným Vietnamom sa znovu rozpútali masové protesty proti vojne. V tomto období boli [[8. jún]]a [[1972]] pri jednom z náletov juhovietnamského letectva omylom zhodené napalmové bomby na civilné obyvateľstvo v osade [[Trang Bang]]. Známe zábery popálených, vystrašených detí vybiehajúcich zo zasiahnutej osady sa stali jednými zo smutných obrazov vojny, často mylne stotožňovaným s [[Masaker v My Lai|masakrom v My Lai]].
 
=== 1973  –  1974 ===
[[Súbor:Droping Loran Bombs.jpg|náhľad|vpravo|Od roku 1972 sa americká účasť zúžila na leteckú podporu, stroje [[F-4 Phantom II|F-4N Phantom II]] a [[Vought A-7 Corsair II]] (zadná trojica).]]
Sila náletov prinútila komunistov po prvýkrát si seriózne sadnúť k rokovaciemu stolu. Parížske rokovania ale boli zradou Južného Vietnamu, pripomínajúcu [[Mníchovská dohoda|Mníchovskú dohodu]], ktorá spečatila existenciu predvojnového [[Česko-Slovensko|Československa]]. Dohoda medzi [[Spojené štáty|USA]], Južným Vietnamom, [[Vietkong]]om a Severným Vietnamom bola nakoniec podpísaná koncom [[január]]a [[1973]] v [[Paríž]]i. Mali sa ukončiť bojové operácie všetkých bojujúcich strán, a USA mali stiahnuť zvyšok svojich vojakov z [[Vietnam]]u v priebehu 60 dní.
Riadok 165:
Prúdy utečencov z Centrálnej vysočiny sa spolu s ustupujúcimi vojakmi stali ľahkým terčom, zatiaľ čo sa blížili k [[Tuy Hoa]], kam z pôvodných 200 000 dorazila [[25. marec|25. marca]] zhruba tretina z nich. Medzitým jednotky o sile piatich divízií VĽA prerazili cez [[Quang Tri]] a blížili sa k [[Hue]], ďalšie jednotky preťali cestu č. 1 medzi [[Hue]] a [[Da Nang]]om, a tak spečatili osud starého cisárskeho mesta. To dobyli komunisti [[26. marec|26. marca]] [[1975]]. Zvyšok demoralizovaných jednotiek ARVN v oblasti sa sústredil okolo Da Nangu. Mesto bolo preplnené utečencami a vojakmi. Na mesto zaútočili 4 divízie VĽA. Ich útoku však predchádzala silná delostrelecká príprava. V meste vypukol chaos a po tom, čo ho opustila väčšina veliacich dôstojníkov, už 100 000 vojakov [[ARVN]] a domobrany v meste neznamenalo žiadnu vojenskú silu. Mesto padlo prakticky bez boja [[30. marec|30. marca]]. Juhovietnamci dočasne zastavili komunistov {{km|60|m}} od [[Saigon]]u. [[22. apríl]]a po týždňových bojoch aj táto obranná línia podľahla presile. Začali sa boje o [[Saigon]].
[[Súbor:Vietnamese UH-1 pushed over board, Operation Frequent Wind.jpg|thumb|right|Posádka lietadlovej lode zahadzuje vietnamský [[UH-1 Iroquois|UH-1]] do mora aby uvolnila miesto pre pristátie ďalších strojov.]]
Medzitým sa k vietnamskému pobrežiu priblížili lode americkej 7. flotily. Ich úlohou bola evakuácia asi 8000 Američanov a aspoň časti Vietnamcov, ktorých by po obsadení krajiny čakala neistá budúcnosť. Hlavnou americkou silou boli 3 lietadlové lode. Američanom sa podarilo evakuovať 7000 ľudí. Pristávacie zóny sa nachádzali na základni [[Tan Son Nhut]] a v areáli amerického veľvyslanectva v Saigone. Do oblasti pristávacích zón sa tlačili obrovské davy vietnamských civilistov a vojakov. Pri odlete posledných vrtuľníkov sa museli americkí Námorní pešiaci pred rozhnevanými zástupmi brániť slzotvorným plynom a pažbami zbraní. Na základni [[Tan Son Nhut]] boli zaznamenané aj posledné americké straty, keď severovietnamské delostrelecké granáty usmrtili 2 príslušníkov Námornej pechoty. Ani jeden z nich ešte nemal 21 rokov. Americké a vietnamské vrtuľníky privážali utečencov na lietadlové lode, no ich paluby sa čoskoro preplnili. Američania boli nútení zavadzajúce vrtulníky [[Bell UH-1 Iroquois|UH-1]] (majúce hodnotu viac než 250 000 dolárov) zhadzovať z palúb lodí do mora. (USA stratili v priebehu rokov [[1962]]  –  [[1973]] v juhovýchodnej Ázií neuveriteľných 4860 vrtuľníkov, z toho 2588 v boji).
 
Márnu obranu [[Saigon]]u prerazilo 10 komunistických divízií. [[delostrelectvo|Delostrelecká]] paľba ustala a mestom sa valili tanky [[T-54]]. Doobeda zaviala nad prezidentským palácom vlajka [[Vietkong]]u. Nasledujúci deň, [[1. máj]]a [[1975]], sa vyše desať rokov trvajúce boje skončili.
Riadok 196:
Amerika vstúpila do vojny s heslom boja za slobodu južného Vietnamu, z vojny, v ktorej jej armáda neprehrala žiadnu väčšiu bitku, sa vrátila ako porazená vďaka prehrám na domácom fronte. Vietnamom prešlo 2,6 milióna Američanov, z ktorých zhruba 1 až 1,6 milióna bolo vystavených pravidelne alebo sa viackrát stretlo v boji s nepriateľom. Asi 60 000 veteránov do roku [[1982]] spáchalo samovraždu alebo zomrelo na predávkovanie drogami. Množstvo z nich si desiatky rokov nemohlo nájsť adekvátne zamestnanie. Priemerný vek Američana bojujúceho vo Vietname bol 19 rokov (cez 2. svetovú vojnu to bolo 26 rokov). Pričom 61% padlých bolo mladších ako 21 rokov. 82% amerických veteránov, ktorí sa účastnili ťažkých bojov, si myslí, že vojnu prehrali iba kvôli nedostatku politickej vôle vedúcich predstaviteľov krajiny. S tým súhlasia aj takmer 3/4 verejnosti.
 
V roku [[1984]], vyše 10 rokov po skončení vojny, bola vo Washingtone postavená „Stena“  –  pamätník, na ktorom sú zapísané mená všetkých padlých a nezvestných amerických vojakov, ktorí bojovali vo Vietname.
 
=== Odpor proti vojne v USA pred rokom 1968 a úloha médií ===
Riadok 213:
| miesto =
| jazyk =
}}</ref> VojnaVietnamská vo Vietnamevojna bola prvým ozbrojeným konfliktom, ktorý mohli sledovať milióny ľudí denne na obrazovkách televízorov z bezpečia obývačiek. Média otvorene poukazovali na mnohé nedostatky súvisiace s účasťou USA v konflikte, ako bola zhoršujúca sa [[morálka]] amerických jednotiek v neskoršej fáze vojny či užívanie [[droga|drog]] americkými vojakmi. Médiá tiež ukazovali, i keď nie priamo, že najvyšší predstavitelia USA nie sú schopní nájsť vhodnú stratégiu, ktorá by úspešne ukončila vojnu. Na prezentáciu vojny v médiach nebola pripravená jednak verejnosť ale ani vláda a armáda, ktorých nedostatky a chyby tak mohli diváci sledovať naživo. Jedným z takýchto fenoménov vojny vo Vietname, ktorý s ochotou preberali médiá z armádnych vyhlásení počas celého trvania konfliktu bolo tzv. počítanie mŕtvych tiel. Bol to jeden zo spôsobov ako sa americké ozbrojené sily snažili prezentovať svoje bojové úspechy, keďže miera úspechov v bojoch proti povstalcom je vždy veľmi ťažko interpretovateľná. Celý jav mal za následok, že americké jednotky sa často veľmi zbytočne snažili zisťovať presné počty zabitých nepriateľov. Navyše prezentácia takýchto počtov sa doma v USA nestretala s veľkým pochopením verejnosti.
 
Do ofenzívy Tet americké liberálne tlačové agentúry podporovali, i keď s nutnou dávkou kritiky, vládnu politiku vo Vietname. Neobjektívnosť médií, najmä domácich editorov, ktorí vo Vietname nikdy neboli sa podľa viacerých názorov začala vyostrovať hlavne po ofenzíve Tet. Viacerí poukazujú na to, že [[Masmédium|médiá]] poskytli neadekvátne veľký priestor pre protivojnové hnutie, zatiaľ čo prínos americkej prítomnosti v Južnom Vietname zobrazovali iba veľmi okrajovo. Veľmi kontroverzná bola predovšetkým [[ignorácia]] brutálnych komunistických [[vojnový zločin|vojnových zločinov]], v porovnaní s priestorom, ktorý bol venovaný zločinom spôsobeným vlastnými jednotkami.<ref name="McLaughlin"/>
Riadok 221:
 
== Literatúra ==
* [[Daniel Kamas]]  –  ''Válka ve Vietnamu''/1964 - 1975/ VOTOBIA, Olomouc 1997 ISBN 80-7198-247-4
* [[Matthew Brennan]]  –  ''Lovci lebek'', REVI Publications, Ostrava 1998
* [[Matthew Brennan]]  –  ''Lovci zabijáci'', REVI Publications, Ostrava 1998
* [[Douglas Welsh]]  –  ''Úplná historie vietnamské války'', Agentura CESTY, Praha 1995
* [[T. K. Blaščenko]]  –  ''USA 200 rokov – 200 vojen'', Nakladateľstvo Pravda, Bratislava 1979
* [[J. M. Boughton]]  –  ''Thud!'', Svět křídel, Cheb 1995
* [[Frederick C. Blesse]]  –  ''Pozor na šesté!'', REVI Publications, Ostrava 1995
 
== Iné projekty ==
Riadok 244:
[[Kategória:Dejiny USA]]
[[Kategória:Studená vojna]]
[[Kategória:VojnaVietnamská vo Vietnamevojna| ]]
 
{{Link FA|es}}
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/wiki/Vietnamská_vojna“