Vandali: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
d Bot: Odstránenie 69 odkazov interwiki, ktoré sú teraz dostupné na Wikiúdajoch (d:q42211) |
Bez shrnutí editace |
||
Riadok 1:
::''Zhruba v 16.-18. storočí boli stotožňovaní Vandali a slovanskí Vendi (aj oficiálne napr. v titule švédskeho kráľa), pozri [[Vendi]]''
[[Súbor:Mapa stahovania narodov.png|thumb|Sťahovanie Vandalov v rokoch 100 – 500]]
'''Vandali''' boli
V roku [[534]] bola ríša Vandalov dobytá a pripojená k [[Byzancia|Byzancii]] a poslední Vandali presidlení do [[Malá Ázia|Malej Ázie]].
Ina historia Vandalov.
Dvaja kresťanskí historici opisujú v svojich prácach činy slovanských kmeňov na dnešnom území Slovenska o niekoľko storočí skôr ako to uvádza naša oficiálna história. Evanjelický farár Samo Chalupka bol nielen básnikom, ale aj človekom, ktorého zaujímali historické súvislosti. V poznámkach k svojej básni Mor ho!, opisuje osídlenie nášho územia kmeňom Limigantov, nazýva ich Lemiaci. Tí podľa oficiálnej rímskej histórie osídľovali naše územie už stáročia pred narodením Krista. Katolícky kňaz profesor Štefan Šmálik preskúmal históriu iného kmeňa – Kvádov. Z jeho prác vyplýva, že Kvádi neboli germánskym, ale slovanským kmeňom. Z historických prameňov vieme, že Kvádi patrili do kmeňového zoskupenia Svébov – a tak vystupovali až do 5. storočia, kedy všetky tieto slovanské kmene dostávajú súhrnné pomenovanie Vandali.
Z publikácie vydanej vo Švédskom kráľovstve „Den sanna historien om Vandalerna“ sa dozvedáme o osudoch dvoch kmeňov Hasdingovcov a Zilingovcov, ktorí okolo roku 100 po narodení Krista opustili Škandináviu a usadili sa na sever od Dunaja. Do Dunajskej nížiny sa okolo roku 250 n. l. dostal aj kmeň Alánov z vtedajšieho veľkého Arménska. Kmeň Alánov bol už pokrstený a prišiel na územie, kde kresťanstvo s veľkou pravdepodobnosťou už dávno zapustilo korene.
Pre veľa Slovákov, ktorí nepoznajú cirkevnú históriu, bude tiež veľkým prekvapením, že vo vtedajšej Brigétii – dnešnom Komárne, už v roku 251 pracoval kresťanský biskup. Vtedajší pápež Kornélius zvolal do Ríma viac ako 60 biskupov, medzi ktorými bol aj biskup z nášho územia. Vzhľadom na to, že kresťanstvo v tom čase bolo v Rímskej ríši zakázané, mohlo kresťanstvo rozkvitať iba mimo jej územia. Takýmto územím bolo dnešné Slovensko.
Kam sa stratili?
Je potvrdené, že kresťanstvo na našom území zapustilo korene už po roku 200. Z cirkevnej histórie jednoznačne vyplýva, že germánske kmene boli pokrstené až po roku 350 v prvom rade konaním biskupa Wulfillu. Ak v roku 251 niekto krstí obyvateľov nášho územia a títo nie sú Germáni alebo občania Ríma, tak sú s veľkou pravdepodobnosťou Slovania – Kvádi – Svévovia. Profesor Šmálik preštudoval toponymiku (pomenovanie hôr a riek, atď.) z toho obdobia a prišiel k názoru, že keltské názvy sa kombinujú so slovanskými a nie germánskymi – akoby tomu mohlo byť v prípade, že by naše územie v tom období bolo obývané germánskymi kmeňmi. Otázkou zostáva: Prečo cirkevná história mlčí o tomto období? Kolonizácia Panónie a Ilýrie Slovanmi mala niekoľko vĺn. Oficiálne povolenie usadiť sa v Panónii dostávajú slovanskí Vandali od rímskeho cézara Konštantína v roku 335. Problémom cirkvi bol určite fakt, že pokrstení Slovania neakceptovali spojenie cirkvi a svetskej moci. Viac ako 150 rokov trvala ich prvá ozbrojená revolta proti rímskym pápežom a ich svetským ambíciám, ktorú z histórie poznáme ako povstanie Vandalov.
Máloktoré národy majú tak utajenú časť svojej histórie ako Slováci. Ak zohľadníme fakt, že Lemiaci ako slovanské kmene známe tak z gréckej ako latinskej histórie, končia svoju historickú prítomnosť vpádom do Panónie, kde spoločne s Kvádmi pomstia vraždu kvádskeho kráľa, musíme pokračovať v sledovaní histórie týchto kmeňov tak, aby sme zistili pravdu o ich činoch po tomto termíne.
Povstanie Vandalov
Z historických faktov je známe najväčšie proticirkevné povstanie (tzv. povstanie Vandalov) z toho času, ktoré sa začalo práve na území dnešného Slovenska. Pokrstení Slovania protestovali proti spojeniu moci cisára a náboženskej organizácie. Povstanie trvalo viac ako 150 rokov a skončilo sa porážkou Vandalov v Afrike. Ak možno preukázať, že Vandali boli aj Slovania – Slováci, tak je naša história celkom iná ako tá, ktorá je nám oficiálne prezentovaná.
V roku 776 vydal španielsky benediktínsky opát Beatus mapu sveta, na ktorej je zobrazené aj územie dnešného Slovenska. Medzi Dunajom, Moravou, Váhom a Tisou žijú Vandali. To jednoznačne potvrdzuje, že naše územie cirkev považovala za územie úhlavných nepriateľov cirkvi. V tejto perspektíve treba vidieť aj Samovu ríšu. V prípade, že Samo bol vandalským kráľom, tak je jeho rozhovor s Dagobertovým poslom vysvetliteľným, pretože táto cirkevná debata je jadrom sporu medzi cisárom ovládnutou cirkvou a slobodomyseľnými Vandalmi.
Africkým ťažením sa ďalej dá vysvetliť aj Samove mnohoženstvo. Po oficiálnej porážke v severnej Afrike sa Vandali znovu usadili v Európe na územiach obývaných slovanskými kmeňmi. Neskorší výskum a najmä dokumenty Adama ov Bremen, ktorý opisuje pomery v Európe okolo roku 1000 z perspektívy hamburského biskupstva, povereného krstením Slovanov, jasne ukazuje, že cirkev a potomkovia Vandalov si stále nerozumeli.
—-
II.
Proti Frankom
História pozná tri veľké vojny medzi Slovákmi – Vandalmi ako nosičmi ranného kresťanstva a Frankami ako vyznavačmi spojenia pápeža a svetskej moci.
O prvom veľkom konflikte sa dozvedáme z rímskych dejín. Pred 31. decembrom roku 406 sa po prekročení rieky Rýn v blízkosti sútoku riek Main a Lippe, stretávajú dve obrovské kresťanské armády. Na jednej strane stoja Frankovia v službách Západného Ríma, ktorý už v tom čase oficiálne prijal kresťanstvo ako štátne náboženstvo. Na strane druhej – tiež pod kresťanskými vlajkami – stoja slovanské kmene so svojimi spojencami Alánmi. Rímsky pisár, ktorý dokumentoval tento boj, skonštatoval, že „podľa hluku a výkrikov, viera Vandalov je ďaleko silnejšia ako spojenie Ríma s Frankami“. Po tomto víťazstve prešli Vandali celou Európou, aby sa prebili až do severnej Afriky, kde si podmanili staré Kartágo. Po vyplienení Ríma v roku 533, čo bola pomsta za vraždu západorímskeho cisára, sa východorímsky cisár obával, že Vandali môžu dosadiť nového človeka za cisára západného Ríma. Preto sa rozhodol odstrániť túto hrozbu a vojvodca Belisar porazil vandalskú armádu.
Porážkou africkej armády však história Vandalov ďaleko nekončí. Vandali rozptýlení po celej Európe s populačným centrom na území dnešného Slovenska, Panónie a Ilýrie zostávajú verní svojmu náboženskému presvedčeniu.
Druhý voj slovenských Vandalov sa v roku 406 vydal cez Rétiu (dnešné Švajčiarsko) s cieľom dobyť Rím a nastoliť pravú vieru. V ceste im stál rímsky generál Stilicho, tiež syn Vandala. Z obavy pred spojením rímskych légií a Vandalov Stilicha zavraždili v kostole v administratívnom centre západneho Ríma – Ravene. Veľa ľudí sa domnieva, že mesto Rím po roku 300 bol stále centrom Rímskej Ríše. Cisár Konštantín premiestnil sídlo ríše do Konstantinopolu a za administratívne centrum Západorímskej provincie stanovil Ravenu. Mesto Rím sa stalo sídlom kresťanov a jeho pád v roku 410, keď mesto dobili Vizigóti, neznamenal zánik Západorímskej provincie.
Temné obdobia našej histórie (z nejakého dôvodu nekomentované alebo neprebádané) zahŕňajú aj čas medzi porážkou Vandalov v roku 533 a dokumentovanou existenciou Samovej ríše. Z historických prameňov vieme však nasledovné. Proti longobardsko-byzantskému spojenectvu za vlády cisára Justiniána I. sa vytvorilo tzv. slovansko-gepidské spojenectvo. V roku 550 prekračuje viac ako 3000 slovanských – slovenských jazdcov Dunaj. V ďalšom roku ešte väčšia slovenská skupina plieni Ilýriu a Tráciu. Spoločne s ostrogótskym kráľom Totillom bojovali Slovania proti byzantskej armáde v regióne dnešných Benátok. Najväčšie víťazstvo Slovanov je z roku 555, keď Slovania pri Hadrianopole porazili byzantské vojsko.
Druhým známym konfliktom medzi Frankami a Vandalmi je práve konflikt medzi Samom a Dagobertom ako kráľom Frankov. Z tejto histórie je dnes zrejmé, že Samo v diskusii s Fredegardovým vyslancom Sychariusom v roku 631 hovorí o téme arianizmus kontra katolicizmus pred hlavnou bitkou. Samo bezpochyby vyznával toho istého boha ako Frankovia. V svojej odpovedi však neuznáva spojenie medzi Pápežom a jeho tzv. zástupcom Dagobertom. Samova odpoveď: „Ak vy ste Božími sluhami a my psami Boha, vtedy vy neprestajne proti nemu konáte a my sme si vzali dovolenie zubami vás roztrhať!“ Samove víťazstvo nad Frankami zabezpečilo náboženskú slobodu až do čias Veľkomoravskej ríše.
Avari a Maďari
Prítomnosť Avarov na našom vtedajšom slovanskom území (dnešná Slavónia) je jednoznačne mocenským prejavom Východorímskeho cisára po porážke slovenských Vandalov s cieľom podmaniť si zvyšky slovanských kmeňov na týchto územiach. Takisto mohli Avari vyvážiť tlak Frankov na východ v období vojenského oslabenia Slovanov. S čím cisár zjavne nerátal, bolo, že už niekoľko rokov po ich usadení sa na slovanských územiach zaútočia Avari spoločne so Slovanmi na Východorímsku ríšu.
Keď sa Frankom konečne podarilo poraziť Avarov v roku 796, boli slovanské kmene už dostatočne silné, aby dokázali čeliť franskej expanzii na východ. V tom istom roku, keď došlo k porážke Avarov, dochádza aj ku konaniu tzv. Dunajskej synódy, v ktorej rímska cirkev zavádza cirkevné rozdelenie starej panónskej provincie. V najbližších sto rokoch odoláva Veľkomoravská ríša tlaku Frankov na východ.
Do tohto obdobia sa datuje aj príchod staromaďarských kmeňov na tieto slovanské územia. Ak však zohľadníme fakty z Poľsko–uhorskej kroniky, tak sa dozvieme, že staromaďarské kmene prišli v službách veľkomoravských panovníkov. Ich prvou úlohou bolo pomstiť kráľa Kazimíra, ktorého Veľkomoravania dosadili za kráľa Chorvátov. Chorváti ho ako nevlastného zabili, ale pomstu vykonali starí Maďari. Ich vodca starý Arpád si po patričnom ceremoniálnom zjavení anjela zobral za manželku Chorvátku.
Snaha Frankov presadiť svoj vplyv až k hraniciam Východorímskej ríše mala nielen náboženskú, ale aj praktickú stránku. Pomocou náboženstva sa Frankovia cez cisársky titul stávali kráľmi kráľov, čo im zabezpečovalo spojencov v prípadných vojnách voči bulharskému kráľovi a východorímskemu cisárovi.
—–
III.
Učili vyučených
Keď veľkomoravský vládca Rastislav nakoniec prišiel k názoru, že starý arianizmus už nemá silu odolať západnému a východnému kresťanstvu, požiadal o „nových“ učiteľov, ktorí podľa jeho textu však majú učiť tých, ktorí sú už dávno vyučení. Po sérii veľkých a malých intríg to vyzerá tak, že vplyv Ríma bude v ríši väčší ako vplyv Byzancie.
Dnes už nikto nevie, alebo si nechce spomenúť, ako to vlastne bolo a čo zapríčinilo, že v roku 907 bola v bitke pri Bratislave porazená franská armáda po tretíkrát v histórii tak, že ako kronikár uvádza „v tejto bitke padol výkvet bavorskej šľachty…“. Bitka však bola – podľa jediného historického prameňa – vedená staromaďarskými vodcami a nastoľuje sa otázka, či to tak bolo a čo sa stalo po tejto bitke.
O rok neskôr uvádzajú napríklad Salzburgské letopisy nasledovné: „Spomínané vojsko Uhrov, vedené Slovanmi, spôsobilo v Sasku mnoho trápenia. Keď získalo nesmiernu korisť, stretlo sa pri návrate do Daleminska s iným vojskom Uhrov, ktorí sa vyhrážali, že vojensky napadnú ich priateľov (Dalemincov), pretože tí im pomoc odopierali, zatiaľ, čo (prvé vojsko) doviedli k takej koristi. Tak sa stalo, že Sasko bolo Uhrami spustošené druhýkrát a kým prvé vojsko očakávalo to druhé v Daleminsku, Sasko sa dostalo do takej biedy, že v tom istom roku Sasi opustili vlastnú pôdu, aby iným národom slúžili za denný chlieb.“ Z histórie týchto období sú známe aj plienenia kláštorov a kostolov v dnešnom Švajčiarsku a Belgicku. Až v roku 955 sa Frankom konečne podarilo zastaviť tlak Slovanov a Maďarov v bitke pri Lechu. Na strane Frankov sa nachádza iba jediný slovanský kmeň – Česi.
Kontinuitu pokrstenia Slovanov už pred príchodom Cyrila a Metoda možno nájsť v texte, v ktorom v rou 873 naši predkovia píšu pápežovi Jánovi VIII.: „Pretože prv otcovia naši od svätého Petra prijali krst…“ Takže už v apoštolských časoch boli na našom území Slovania pokrstení.
Z histórie Vandalov
Históriu Vandalov dokumentovalo niekoľko spisovateľov. Najdôležitejším zdrojom histórie Vandalov je pisár vojvodcu Belisara Prokopius vo svojom diele Anekdota. Druhým dôležitým zdrojom je biskup Adam ov Bremen. Tento biskup zodpovedá za Hamburg a práve Hamburg bol poverený krstením Slovanov. V jeho dokumentoch je jednoznačne potvrdené, že Vandali boli Slovanmi. Zároveň opisuje mená slovanských kmeňov, ktoré tvorili podstatnú časť vandalského spoločenstva. Preukazuje tiež, že tieto kmene počas prvého tisícročia voľne putovali medzi Škandináviou a Ilýriou. Dve mapy potvrdzujú, že Veľkomoravská ríša má svoj obraz v Škandinávii, a že škandinávski Vinili na obrázku z Vatikánskej knižnice opúšťajú svoj domov, aby sa usadili niekde medzi Slovanmi v Európe.
Veľa historikov sa domnieva, že v období pred nástupom Veľkomoravskej ríše sa v dnešnej Európe rozprestierala iná tzv. Vandalská ríša, ktorej história bola dôsledne vymazaná zo všetkých historických záznamov. Z arabských prameňov, ktorých zdrojom je veľvyslanec Ibrahim Ibn Jakub na dvore franského kráľa Otta I. okolo roku 950, sa dozvedáme o Slovanskej – Vandalskej ríši, ktorá sa rozprestiera medzi Sýrskym morom (Stredozemné more) až k severným oceánom (Baltické more). Ibrahim opisuje históriu tejto ríše a jej rozpad. Je celkom možné, že to, čo my dnes nazývame obdobím temna, bolo obdobím temna z pohľadu Vatikánu a nie temna z pohľadu tých, ktorí v tomto období žili na našom území.
Je tiež celkom možné, že história Vikingov sa začína návratom Vandalov do svojich pôvodných rodísk. Ako je inak možné, že navigačné a bojové umenie sa zrazu stáva vlastníctvom kmeňov usadených v južnej Škandinávii. Záhada Vandalov je aj záhadou prepojenia Škandinávie a Slovenska. Ako sa dá vysvetliť fakt, že švédska kráľovná Kristína ukončila svoj život v Ríme a na jej náhrobnom kameni je napísané, že skonala ako kráľovná Vandálie. Doteraz neboli prezentované žiadne dokumenty, ktoré by nasvedčovali tomu, že Švédsko a naše územie sú prepojené historickými udalosťami. Možno bude zaujímavé analyzovať mapu južného Švédska z 12. storočia. Nachádzame tam mesto Morávia, z ktorého vyteká rieka Netra.
Fakty uvedené v tomto článku určite nie sú stopercentným dôkazom historických súvislostí. Stačia však na vytvorenie hypotézy o našej histórii, ktorá si zaslúži pozornosť nás všetkýc
== Iné projekty ==
| |||