Lama vikuňa: Rozdiel medzi revíziami

{{Bez zdroja}}

 

 

V súčasnosti má areál výskytu menší ako huanako a vyskytuje sa v andskej vysočine v nadmorskej výške od 3 800{{--}}{{mnm|5500|w}} Ich optimálne prostredie sa nachádza medzi 4 200{{--}}{{mnm|5000}} Z toho dôvodu je rozšírené tvrdenie, že vikune sú výhradne vysokohorské zvieratá. No nie vždy tomu tak bolo. Praveké nálezy dokazujú, že ich domovom boli aj vzdialené roviny a pampy. Podľa týchto údajov tak osídľovali aj stepi v oblasti Buenos Aires. Dalo by sa predpokladať, že vikune žijúce na juhoamerických rovinách, ostatné voľne žijúce zvieratá ako huanako či niektorí zástupcovia čeľade jeleňovité vytlačili. V takejto konkurencii neboli schopné sa presadiť a vrátili sa do vyššie položených oblastí, na ktoré boli aj fyziologicky lepšie prispôsobené.

Aj napriek španielskej kolonizácií si vikune uchovali pevnú pozíciu medzi ostatnými zvieratami. Dôvodov bolo viac. Bola to najmä ich svetoznáma, jemná a drahá vlna, ich jemné mäso, ktoré ako lovná zver poskytovali. Po tristo rokoch ustavičného zmenšovania sa populácie, osloboditeľ južnej Ameriky, Simon Bolivar, tesne po skončení bojov o nezávislosť v roku 1825 vydal pre Peru a Bolíviu nariadenie na ochranu vikúň. Toto nariadenie povoľovalo iba jednu obmedzenú poľovačku na tieto zvieratá a bol to prvý zákon týkajúci sa ochrany zvierat v postindiánskej Amerike. O tom, že tento zákon nemal veľký účinok svedčí aj fakt, že bol vládou v Peru, Bolívii, Argentíne a Čile mnohokrát sprísnený. V ďalekej a rozľahlej andskej krajine sa však od stráží nedalo veľa očakávať. Kožuchy a deky z vikunej vlny sú obľúbené nielen u domorodcov ale aj u turistov. Tak pokračuje neobmedzené poľovanie až do dnešných čias. Iba v národnom parku Sajama v Bolívií a Cutervo v Peru nájdu vikune bezpečné útočisko pred prenasledovaním.

 

Pre vikune, ako jediné žijúce kopytníky, ktorým rezáky pravidelne dorastajú podobne ako hlodavcom, je správna výživa veľmi dôležitá. Potrebujú totiž tvrdé rastliny, aby sa tak tieto rezáky pravidelne obrusovali. Ako píše Cardozo „Ich životný priestor sú rokliny Kordilier, kde sa tvoria močiare, kde si každé dva dni môžu uhasiť svoj smäd. Tu nájdu aj zástupcov čeľade lipnicovité a niekoľko druhov kavyľov (Stipa ichu) chladných Ánd. Nájdeme tu tiež na zemi sa plaziace skalné ruže, tvrdé trávy, mach a lišajníky na skalách.“ Dá sa povedať že územie vikúň sa nachádza pod hranicami večného snehu (medzi 4 800 a {{mnm|5500}}) a nad {{mnm|3000}}

 

 

Vikune obývajú oblasti Peru, Bolívie a Argentíny. Ich hlavnou potravou sú trávy a byliny. Najčastejšie žijú v malých skupinkách, ktoré sú tvorené jedným samcom a tromi samicami. Sú to striktne teritoriálne zvieratá. Majú svoje denné (pastevné) a nočné (odpočinkové) teritória.

 

 

Vikune sa podobajú na huanako, sú ale menšie a svetlejšie (obr. č. 3), s červeno žltkastým sfarbením. Vlna je obzvlášť jemná a hustá. Množstvo vlny, ktorú pri strihaní poskytujú predstavuje 200 g, s hrúbkou 12 – 13 μm a je tak najdrahšou vlnou na svete. Dnes sa na svete nachádza asi 150 000 týchto zvierat (Bauer). Obchodovanie s vlnou je však prísne kontrolované.