Albánci: Rozdiel medzi revíziami

Odobraných 524 bajtov ,  pred 8 rokmi
nepresnosti
dNo edit summary
(nepresnosti)
 
==== Turecká vláda ====
Zhruba od polovice [[15. storočia]] bolo Albánsko formálne v područí [[Osmanská ríša|Osmanskej ríše]]. Ľudia žijúci v horách sa však neustále búrili. Niektorí Albánci z Grécka a Albánska spoločne s [[Gréci|Grékmi]] odišloodišli do južného [[Taliansko|Talianska]], kde žijú dodnes. vV priebehu 16.- 17. storočia Albánci hromadne prestupovali na [[islam]], od 17. storočia sa stali spolu s bosnianskymi moslimami hlavnou oporou tureckej moci na Balkáne, neplatili dane. Do konca [[17. storočia]] sa stal [[islam]] náboženstvom takmer 70% obyvateľstva (hlavne pre vysoké dane uvalené na [[kresťania|kresťanov]]). Na islam prestúpili aj takmer všetci Albánci z [[Epirus|Epiru]]. Moc [[Osmanská ríša|osmanského impéria]] začala slabnúť ku koncu [[19. storočia]], kedy došlo k obrodeniu albánskej reči a kultúry a vzniklo hnutie, ktorého cieľom bola samostatnosť Albáncov vo veľmi miniatúrnom kultúrnom kruhu ktorý nemal žiadny praktický dosah na politiku. Túžba po nezávislosti sa prejavila nielen u Albáncov, čo viedlo k [[Prvá balkánska vojna|prvej balkánskej vojne]], kedykeď sa proti [[Osmanská ríša|Osmanskej ríši]] postavili armády [[Srbi|Srbov]], [[Gréci|Grékov]] a [[Bulhari|Bulharov]]. [[Osmanská ríša]] sa rozpadla a Albánsku bola z medzinárodných dôvodov vnútená nezávislosť. Albánci požadovali zachovanie v Osmanskej ríši čo bolo neprijateľné pre balkánske štáty. Zástupcovia štátov jednajúci na mierovej konferencii po ukončení prvej balkánskej vojny ([[Spojené kráľovstvo|Británia]], [[Nemecko]], [[Rusko]], [[Rakúsko]], [[Francúzsko]] a [[Taliansko]]) potvrdili nezávislosť Albánsku vnútili. Počas nezávislosti manželkou albánskeho kráľa bola Geraldína rod. Apponyiová (rodáčka zo Slovenska – Oponice (Topoľčiansky okres))Albánska. Takmer 50% obyvateľstva, ktorí sa považovali za Albáncov tak zostalo mimo územia nového albánskeho štátu. Ale v danom období Albánci tvorili vo všetkých sporných obastiach minoritu ako ju dnes tvoria v Macedónsku alebo Čiernej Hore a Srbsku. Albánska populačná explózia za posledných 90 rokov zmenila demografickú situáciu. Čím bolo zarobené na problémy, ktoré [[Balkán]]om zmietajú dodnes.
 
=== Moderné dejiny ===
Počas [[Prvá svetová vojna|1. svetovej vojny]] bolo územie Albánska striedavo okupované vojskami [[Rakúsko|Rakúska]], [[Francúzsko|Francúzska]], [[Grécko|Grécka]].
[[Gréci]] striedavo ovládali južné Albánsko, tzv. Severný [[Epirus]], pretože vna tomto územiíúzemí tvorilo grécke obyvateľstvo až 90%. Po vojne bola snaha víťazných mocností ([[Spojené kráľovstvo|Británie]], [[Francúzsko|Francúzska]] a [[Taliansko|Talianska]]) rozdeliť albánske územie medzi jeho susedov ([[Chorvátsko]], [[Grécko]]). Tento návrh bol však americkým prezidentom [[Woodrow Wilson|Wilsonom]] vetovaný a tak bolo roku [[1920]] Albánsko prijaté do [[Spoločenstvo národov|Spoločenstva národov]]. Kráľ [[Ahmet Zogu I.]] sa 27. októbra 1938 oženil s Geraldinou Apponyiovou, rodáčkou z obce [[Oponice]] (okres Topoľčany). V roku 1939 bolo Albánsko bez odporu okupované Talianskom. Grécky diktátor [[Ioannis Metaxas]] prikázal vysťahovať albánske obyvateľstvo z gréckeho [[Epirus|Epiru]], keďže kolaborovali s fašistami. Tisícky gréckych Albáncov tak prišlo do Albánska. Kráľ Viktor Emanuel bol deklarovaný ako albánsky kráľ. Po začiatku [[Druhá svetová vojna|2. svetovej vojny]] potom, čo nacistické [[Nemecko]] spolu s Talianskom okupovali [[Juhoslávia|Juhosláviu]] a [[Grécko]] boli regióny [[Kosovo|Kosova]] a [[Kameria|Kamerie]] pripojené k Albánsku. Preto Albánci podporovali Mussoliniho Taliansko, boli na úkor susedov spojený v bábkovom kráľovstve Viktora Emanuela. Po kapitulácii Talianska sa hromadne pripojili na stranu komunistov v čele s Enverom Hodžom. Tento stav trval až do konca roku [[1944]], kedy sa [[Nemci]] z oblasti stiahli a hranice sa vrátili do pôvodného stavu. Po druhej svetovej vojne sa k moci (za výdatnej pomoci súdruhov z [[Juhoslávia|Juhoslávie]]) dostali [[Komunizmus|komunisti]], vedení [[Enver Hodža|Enverom Hodžom]]. Došlo k znárodneniu priemyslu, ďalšej industrializácii, likvidácií súkromného [[poľnohospodárstvo|poľnohospodárstva]] (''veľkostatkári'') a kolektivizácii. Albánska [[politika]] a [[ekonomika]] sa stala závislou na pomoci [[Sovietsky zväz|Sovietskeho zväzu]]. [[Enver Hodža|Hodžovi]] však politický vývoj [[Európa|európskych]] socialistických krajín nevyhovoval (považoval ho za málo revolučný) a po určitých politických roztržkách zo [[ZSSR]] boli pretrhnuté všetky putá s touto krajinou a politická orientácia bola roku [[1961]] prevedená na komunistickú [[Čína|Čínu]]. Tento stav trval až do roku [[1978]], kedy [[Čína]] odmietla ďalšiu podporu albánskemu priemyslu. Albánsko sa tak stalo politicky aj ekonomicky najizolovanejšou krajinou [[Európa|Európy]].
Počas tohto obdobia boli kruto potlačené národné práva [[Gréci|Grékov]] a [[Arumuni|Arumunov]]. Časť gréckeho obyvateľstva bola násilne albanizovaná, grécke školy boli definitívne zatvorené a bola zrušená grécka autonómia južného Albánska.
Pád [[socializmus|socialistického]] zriadenia v ostatných [[Európa|európskych]] krajinách na začiatku 90. rokov [[20. storočia]] viedol k pádu "[[Komunizmus|komunizmu]]" aj v Albánsku ([[1991]]).