Metafyzika: Rozdiel medzi revíziami

Autorom pojmu ''metafyzika'' je [[Grécko|grécky]] [[filozof]] a predstaviteľ [[antika|antickej]] [[peripatetizmus|peripatetickej školy]] [[Andronikos z Rodu]] z [[1. storočie pred Kr.|1. storočia pr. Kr]]. Ten ako jeden z prvých vydavateľov a komentátorov [[Aristoteles|Aristotelových]] spisov systematicky zoradil diela svojho majstra, pričom písomnosti, ktoré pojednávajú o duchovných a nehmotných skutočnostiach, zaradil za traktáty o [[fyzika|fyzike]] (''Fyzika''), ktoré zase pojednávajú o hmotnej realite. Takto sa týmto písomnostiam začalo hovoriť ''Metafyzika'', resp. v pôvodnej [[gréčtina|gréčtine]] τὰ μετὰ τὰ φυσικὰ βιβλία (''tá metá tá physiká biblía'' – „knihy, nasledujúce po Fyzike“ resp. „knihy, ktoré sú za ''Fyzikou''“). Predpona μετὰ (meta-) teda znamená „za“ alebo „poza“.

Po prvotnom [[synonymum|synonymnom]] zamieňaní s pojmom „transcendentný“ (lat. transcendere – presahovať) v období [[scholastikaScholastika (filozofia)|scholastiky]] sa, počnúc [[Immanuel Kant|Immanuelom Kantom]], význam tohto pojmu ustálil a transcendentálnym sa začalo nazývať to, čo umožňuje a podmieňuje ľudské poznanie. Transcendentálnu metódu teda ako prvý používa Kant, ktorý pôsobisko metafyziky redukuje na skúmanie [[a priori|apriórnych]] štruktúr nášho [[vedomie|vedomia]].

Táto metóda sa zameriava na najvšeobecnejší opis vzťahov a javov reality ako takej.

Klasické, dlho pretrvávajúce členenie metafyziky pochádza z pera [[Nemecko|nemeckého]] [[filozof]]a [[Christian Wolff|Christiana Wolffa]], ktorý s využitím prvkov [[scholastikaScholastika (filozofia)|scholastickej]] špekulácie a metodickej skepsy [[René Descartes|René Descarta]] nadviazal na [[Leibniz]]a a stal sa tak významným systematikom nemeckej metafyzickej terminológie. Podľa neho sa metafyzika člení na dve oblasti:

Základný rozdiel medzi metafyzikou a [[kresťanstvo|kresťanskou]] [[teológia|teológiou]] sa rysuje predovšetkým u [[stredovek]]ého [[Scholastika (filozofia)|scholastika]] [[Tomáš Akvinský|Tomáša Akvinského]] v jeho diele ''Suma teologická''. Jeho rozlíšenie je reprezentatívne, pričom určite nemožno obísť [[Aristoteles|Aristotelovo]] chápanie „múdrosti“ ([[gréčtina|gr]]. ''sophía''), v ktorého kontexte Tomáš dichotómiu rieši.

V prospech dostatočnosti prirodzenej teológie resp. metafyziky (u Aristotela ''sophía'') hovorí učenie, že ona sama je v kontexte aristotelizmu vrchol ľudského poznania a dokonca i samotná blaženosť v kresťanskom zmysle znamená rozumové nazeranie [[Boh]]a. Preto sa rozumovo budovaná metafyzika dá chápať ako postačujúca veda aj pre kresťana. Tomáš však argumentuje, že nie každý človek má prirodzenú vlohu alebo čas pre venovanie sa filozofii, aby sám svojím rozumom dospel k poznaniu božstva, hoci nevylučuje, že aj to je možné (na základe stvorenstva). Takto sa podľa Tomáša Boh rozhodol zjaviť tzv. nadprirodzenú alebo zjavenú posvätnú náuku, ktorá by tento problém nielenže riešila, ale by aj poskytla exkluzívnejšie informácie o metafyzične, na ktoré rozum sám prísť nemôže, keďže ho presahujú. Týmto zjavením je kresťanská [[Biblia]] a u Tomáša aj kresťanská ([[Katolícka cirkev|katolícka]]) Tradícia.

Vytýčený rozdiel medzi metafyzikou s teologickým rozmerom (u Aristotela ''sophía'') a kresťanskou teológiou sa teda rysuje práve v kontexte zdroja ich informácií. Metafyzika sa buduje len [[rozum]]om, z čoho vznikajú tzv. pravdy z rozumu, zatiaľ čo kresťanská teológia sa inšpiruje aj kresťanským zjavením, z čoho pochádzajú tzv. pravdy z viery. Toto rozlíšenie je totožné s rozlíšením filozofickej (prirodzenej) teológie a kresťanskej teológie. Metafyzika teda vylučuje všetky výpovede, ktoré nepochádzajú z číreho rozumu, zatiaľ čo kresťanská filozofia si [[dogma]]tickým spôsobom stanovuje [[axióma|axiómy]] zo spomínaného zjavenia a k rozumu má vzťah, ktorý by sa dal popísať ako úsilie o elimináciu všetkej prípadnej vnútornej kontradikcie.