Charles-Maurice de Talleyrand-Périgord: Rozdiel medzi revíziami

Po skvelom víťazstve v Austerlitzi ([[Slavkov]]) a zdrvujúcej porážke pri [[Bitka pri Trafalgare|Trafalgare]], podpísal Talleyrand 26. decembra [[1805]] zmluvu v Pressburgu ([[Bratislava]]), nazvanú [[Bratislavský mier (1805)|Bratislavský mier]]<ref name="Waresquiel_2003_373">{{Harvbz|Waresquiel|2003|St=373}}</ref>. Zmluva stanovila vytvorenie [[Rýnsky spolok|Rýnskeho spolku]] a tvoril ju pod dohľadom Napoleona. Skúšal v nej zjemniť podmienky dané Rakúsku. SúhlasiacSúhlasil s desaťpercentnou zľavou na finančné sankcie a poplatky, čím urobil Napoleona nespokojným<ref>{{Harvbz|Lacour-Gayet|Furet|1990|Sst=558 – 559}}</ref>:

12. júla toho istého roku Talleyrand podpísal zmluvu tvoriacu [[Rýnsky spolok]], ktorej podpis sa predlžoval podľa vôle [[Napoleon I.|Napoleon]]a mnohými vyjednávaniami<ref>{{Harvbz|Lacour-Gayet|Furet|1990|St=575}}</ref>. Zahájac kritiku vojnovej politiky Napoleona, stále brzdený vo svojich radách vo vyjednávaní a súc v kontakte s [[Rakúsko]]m v nádeji zblíženia, začal oznamovať informácie cárovi [[Alexander I. (Rusko)|Alexandrovi I.]] cez vojvodu Dahlberga<ref>{{Harvbz|Orieux|1970|St=451}}</ref>. V roku [[1807]] po sérii Napoleonových víťazstiev v [[Bagrationovsk]]u (Eylau), [[Gdansk]]u, [[Lidzbark Warmiński]], [[Dobre Miasto|Dobrom Miaste]] - Friedlande revidoval a podpísal [[Tylžský mier|zmluvu v Tilsite]]. Vyhlásil sa za nehodného zmluvy vymedzenej víťazstvami, osobitne vo vzťahu k pruskej kráľovnej, a za nespokojného byť „ministrom zahraničných vecí bez zamestnania“<ref>{{Harvbz|Waresquiel|2003|St=375}}</ref>.

Pri tejto príležitosti sa rozhodol podať demisiu na svoj post ministra počas svojho návratu do [[Varšava|Varšavy]]<ref name="Waresquiel_2003_373" /><ref>{{Harvbz|Orieux|1970|St=459}}</ref>. Toto nemohlo favorizovať zblíženie medzi Napoleonom a [[Mária Walewska|Marie Walewskou]]<ref>{{Harvbz|Blei|1936|St=140}}</ref>. Jeho demisia sa uskutočnila [[10. august]]a [[1807]]. 14. augusta bol menovaný za [[Pair (Francúzsko)|pair]]a cisárstva (člen komory pairov oprávnený voliť monarchu). Napoleon prijal v [[Erfurt]]e vyslanca Rakúska pod dohľadom Talleyranda v súkromnom rozhovore.

Talleyrand sa bál, že ho zatknú, ale zostával pasívny. Na zasadaní rady povedal: „Aká škoda, páni, že taký veľký muž je tak zle vychovaný“. Na rozdiel od Fouchého, ktorý mal nižší pôvod, sa predstavoval vždy na dvore. Počas týchto audiencií u napoleonaNapoleona nechával hrať za seba ženy z jeho okolia, pričom nezakrýval svoju opozíciu. Napoleon mával zlý zvyk (a neskôr sa ukázali následky) zahŕňať nechuťou Talleyranda, ktorý mal jemný a brilantný esprit, vyberaný vkus a ktorý, okrem iného, mu v politike poskytoval služby vo vysokej [[Diplomacia|diplomacii]], zaisťujúce jeho bezpečnosť. Ale Napoleon nemohol prepáčiť Talleyrandovi, keď hovoril vždy o španielskej vojne s detinskou voľnosťou. „''Čoskoro sa stali budoáry a [[salón]]y Paríža divadlom nemej vojny medzi prívržencami Napoleona na jednej strane a Talleyrandovými priateľmi na druhej, vojny, ktorej [[epigram]]y a bonmoty boli delostrelectvom a v ktorej vládca Európy bol vždy premožený.“''— Memoáre [[Joseph Fouché|Josepha Fouchého]]<ref>{{Harvbz|Fouché|1967|St=276}}</ref>.

Úpadok banky Simmons, v ktorej stratil pol druha milióna, ho staval do delikátnej pozície, čo spôsobilo prosbu u cára. Zároveň však prijímal „sudy s vínom“(úplatky) a ukončil nové rozpredávanie svojej knižnice<ref>{{Harvbz|Lacour-Gayet|Furet|1990|Sst=688 – 692}}</ref>. V roku [[1811]] mu Napoleon kúpil Hôtel Matignon a o dva roky neskôr sa Talleyrand presťahoval do Hôtel de Saint-Florentin<ref>{{Harvbz|Lacour-Gayet|Furet|1990|St=696}}</ref>.

V roku [[1812]] v rámci prípravy na vojenskú kampaň do [[Ruská ríša|Ruska]], Napoleon uvážilzvážil uväznenie [[Joseph Fouché|Josepha Fouchého]] (ministra vnútra) a Talleyranda poslal ako vyslanca do [[Poľsko|Poľska]]. Talleyrand prijal správu o vojne s Ruskom vyhlásením: ''Toto je začiatok konca.''<ref>{{Harvbz|Lacour-Gayet|Furet|1990|St=698}}</ref> Následne zintenzívnil svoje intrigánske vzťahy.

V decembri [[1812]] neúspešne inicioval, aby Napoleon vyjednával mier a udelil dôležité koncesie. Odmietol pozíciu ministra zahraničných vecí, ktorú mu znovu navrhol Napoleon<ref>{{Harvbz|Lacour-Gayet|Furet|1990|Sst=710 – 711}}</ref>. Napísal [[Ľudovít XVIII.|Ľudovítovi XVIII.]] cez svojho strýka, čo bol začiatok korešpondencie v nasledujúcom roku<ref>{{Harvbz|Lacour-Gayet|Furet|1990|St=714}}</ref>. Cisárska polícia prečítala mnohé listy a cisár rozmýšľal, že ho pošle do exilu<ref>{{Harvbz|Lacour-Gayet|Furet|1990|St=715}}</ref>. V decembri [[1813]] Napoleon I. súhlasil s návratom [[Bourbonovci|Bourbonovcov]] na španielsky trón<ref>{{Harvbz|Lacour-Gayet|Furet|1990|Sst=720 – 721}}</ref> a nanovo mu ponúkol post ministra zahraničia, za čím nasledovalo ďalšie odmietnutie<ref>{{Harvbz|Lacour-Gayet|Furet|1990|St=722}}</ref>.

16. januára [[1814]] sa Napoleon rozhodol dať ho zatknúť<ref>{{Harvbz|Lacour-Gayet|Furet|1990|Sst=725 – 726}}</ref>. 23. januára ho menoval radcom regentstva. VideliNaposledy sa naposledyvideli pred odchodom cisára na beznádejné vojenské ťaženie – Francúzsku kampaň<ref>{{Harvbz|Waresquiel|2003|St=432}}</ref>.

28. marca [[1814]], keď spojenci ohrozovali [[Paríž]], radca regentstva rozhodol evakuovať dvor, čo sa dialo dva nasledujúce dni<ref>{{Harvbz|Waresquiel|2003|St=439}}</ref>. 30. marca večer Talleyrand vykonal manéver, aby zostal pánom Paríža: tváril sa, že sa ponáhľa prekročiť bariéru v [[Paríž|Passy]], potom počas noci vyjednával [[Kapitulácia|kapituláciu]] maršala Marmonta<ref>{{Harvbz|Waresquiel|2003|St=441}}</ref>, ktorý riadil obranu mesta. Deň po, 31. marca, Talleyrand zopakoval svoj ''Prevrat 18. Brumaire'' v opačnom poradí, teda nechal spojencov vstúpiť do Paríža. V tento večer pruský kráľ a cár prišli a ubytovali sa tam. ŽiadalŽiadali návrat Bourbonovcov a odpovedajúc na ich pochybnosti, Talleyrand žiadal sa poradiť sa so [[Senát]]om. [[Cár]] oznámil: ''[[Reštaurácia (Francúzsko)|Reštaurácia]] je učinená''<ref>{{Harvbz|Lacour-Gayet|Furet|1990|St=765}}</ref>.