Wikipédia

Charles-Maurice de Talleyrand-Périgord: Rozdiel medzi revíziami

Interaktívne prechádzať históriu
← Predchádzajúca úpravaĎalšia úprava →
Smazaný obsah Přidaný obsah
VizuálneWikitext
Riadok 131:
Dosiahnuť menovanie za ministra zahraničia namiesto Charlesa Delacroixa sa mu nepodarilo, no bol vyslaný ako ambasador do Batávskej republiky (severné [[Holandsko]]) za pomoci vplyvu viacerých žien, okrem iného aj [[Madame de Staël|Germaine de Staël]]<ref>{{Harvbz|Lacour-Gayet|Furet|1990|St=238}}</ref>. Táto posledná zariadila stretnutie u najvplyvnejšieho vodcu [[Direktoriát|Direktória]] [[Paul Barras|Barrasa]]. V hre nominácií na ministerské kreslo [[Paul Barras|Barras]] dosiahol súhlas ostatných direktorov, ktorí boli dovtedy nepriateľskí voči bývalému biskupovi<ref>{{Harvbz|Lacour-Gayet|Furet|1990|Sst=243 – 244}}</ref>.
 
O svojej nominácii do ministerského úradu sa Talleyrand rozprával s [[Benjamin Constant|Benjaminom Constantom]]: „Držme si miesto, treba pomôcť Fortúne, väčšiemu šťastiu“<ref>{{Harvbz|Lacour-Gayet|Furet|1990|St=244}}</ref>. Tento muž nekonečného espritu, ktorému stále chýbali peniaze, dodržiaval zvyk prijímať dôležitévýznamné sumy peňazí od cudzích štátov, s ktorými dohováral zmluvy<ref>{{Harvbz|Soboul|1964|St=359}}</ref>. Koncom roku [[1797]] vyprovokoval diplomatický incident, keď žiadal „sudy s vínom“ (úplatok) od amerických vyslancov. Bola to aféra, ktorá vyvolala „[[Kvázivojna (1798)|Kvázivojnu]]“.
 
„Pán de Talleyrand sám odhadoval sumu, ktorú prijal počas svojej diplomatickej kariéry na 60 miliónov.“ – [[Charles Augustin Sainte-Beuve]]<ref>{{Harvbz|Sainte-Beuve|2006}}</ref>
Riadok 139:
Z direktorov to bol hlavne Jean-François Reubell, ktorý nenávidel Talleyranda. Reubell s ním dohodol dôležité veci a použil ho ako ich vykonávateľa<ref>{{Harvbz|Lacour-Gayet|Furet|1990|St=293}}</ref>. Talleyrandova politika, ktorá išla niekedy do stretov s direktormi, mala za cieľ dosiahnuť rovnováhu a mier. Zúčastnil sa na politike uvoľňovania v dobytých územiach<ref>{{Harvbz|Lacour-Gayet|Furet|1990|St=308}}</ref>. Ovládol úrad zahraničných vecí, ktorý mu bol lojálny, napriek tomu, že „Direktórium“ vyberalo vyslancov bez toho, aby to s ním konzultovalo<ref>{{Harvbz|Lacour-Gayet|Furet|1990|St=349}}</ref>.
VytvorilNadviazal kontakty so [[Sieyès]]om a s generálmi Joubertom, Bruneom a Bonapartom, keď sa ten vrátil z [[Egypt]]a 13. júla [[1799]]. VezmúcVzal do úvahy útoky na svoju osobu v tlači vedené „akýmsi generálnym adjutantom“, ktorý proti nemu viedol proces a vyhral ho, a podal demisiu na ministerstve, ktoré opustil [[20. júla]]. Začal uskutočňovať prípravu štátneho [[Prevrat 18. brumaira|prevratu 18. brumaira]] (9. novembra) [[1799]] konšpirujúc proti Direktóriu spolu s Bonapartom a [[Sieyès]]om<ref>{{Harvbz|Soboul|1964|St=395}}</ref>. V menovaný deň bol vyslaný oznámiť svoju demisiu [[Paul Barras|Barrasovi]]: chcel si prejsť finančnú kompenzáciu, ktorá býva určovaná na konci.
[[Súbor:Chateau Valencay 20050726.jpg|thumb|Zámok Valençay – Talleyrandovo sídlo]]
 
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/wiki/Charles-Maurice_de_Talleyrand-Périgord“