Operácia Barbarossa: Rozdiel medzi revíziami

|dátum= [[22. jún]] [[1941]] -  – [[december]], [[1941]]

Spočiatku nebol Hitler a generálny štáb ([[OKW]]) zajedno ohľadom cieľov operácie. Základom nemeckého úspechu mali byť hlboké prieniky tankových jednotiek, ktoré by paralyzovali sovietsku obranu. Hlavné sily [[Červená armáda|Červenej armády]] mali byť zničené západne od riek [[Dneper]] a [[Západná Dvina]]. Po čom mala nasledovať postupná likvidácia zvyšku obkľúčených sovietskych vojsk. Nemecké jednotky mali postúpiť na líniu [[Archangeľsk]] -  – [[Volga]] -  – [[Astrachaň]], čo by nemalo trvať dlhšie ako 2 až 3 mesiace. Hitler predpokladal, že [[Červená armáda]] nebude klásť efektívny odpor a nemecký [[blitzkrieg]] ju v krátkej dobe načisto vyradí z boja, čo by znamenalo, že bojové operácie budú ukončené ešte pred začiatkom zimy.

Sovietske najvyššie velenie na čele so [[Josif Vissarionovič Stalin|Stalinom]] ignorovalo všetky varovania, že sa ho Nemecko chystá napadnúť. Tupo sa spoliehal na [[Pakt Ribbentrop-Molotov|pakt]], ktorý s Nemeckom uzavrel [[Vjačeslav Michajlovič Molotov|Molotov]] v [[august]]e [[1939]] a akékoľvek spravodajské informácie považoval za dezinformáciu a britskú propagandu. V súlade so Stalinovým názorom potom napr. považoval za dezinformáciu všetky správy o nepriateľskej činnosti aj veliteľ rozviedky červenej armády gen. [[Filipp Ivanovič Golikov|Golikov]]. V tomto ho podporovali aj nemecké dezinformácie, ktoré napr. tvrdili, že nemecké jednotky sa presunuli do Poľska aby boli mimo dosahu britského letectva. Rovnako tvrdili, že sa jednáide o krycí manéver pred [[Operácia Seelöwe|útokom na Britské ostrovy]].

[[5. marec|5. marca]] [[1941]] sovietsky špión [[Richard Sorge]] zhotovil a zaslal do ZSSR fotokópie prísne tajných [[Joachim von Ribbentrop|Ribbentropových]] telegramov nemeckému veľvyslancovi Ottovi v [[Tokio|Tokiu]] o plánovanom útoku Nemecka proti ZSSR v druhej polovici júna. O niečo neskôr, [[19. máj]]a Sorge oznámil do Moskvy presné správy o sústredení 150 nemeckých divízií na západných hraniciach ZSSR. [[15. jún]]a, týždeň pred nemeckým útokom dokázal napriek veľkému nebezpečenstvu a ohrozeniu vlastného života zaslať krátku správu, ktorá hovorila, že Nemci zaútočia [[22. jún]]a. Na presvedčenie Stalina to však nestačilo. Nestačilo ani to, že od októbra 1940 do júna 1941 narušilo západné štátne hranice ZSSR 185 nemeckých lietadiel. Tieto lietadlá zámerne prenikali nad územie Sovietskeho zväzu aby fotografovali vojenské objekty. Len v máji a júni 1941 sovietski pohraničníci zadržali 461 narušiteľov hraníc. Nemci navyše vysadzovali na sovietskom území diverzné skupiny so zbraňami a rádiostanicami. Jeden deň pred vpádom do krajiny, informoval pohraničné jednotky o pláne vpadnúť do krajiny nemecký dezertér, komunista Alfred Liskow. (Zajatca onedlho sovietske orgány na Stalinov príkaz zlikvidovali.<ref>Hughes-Wilson, J., 1999, ''Military Intelligence Blunders.'' Carroll & Graf Publishers, Inc., New York, s. 57</ref>) AvšakAle po tom, čo podobné informácie podal aj špión na nemeckom veľvyslanectve v Moskve napokon Stalin na nátlak generálneho štábu nariadil bojovú pohotovosť, avšakale s poznámkou, že sa možno jednáide iba o provokáciu. Táto informácia sa však dostala k jednotkám neskoro -  – v skorých ranných hodinách v nedeľu 22. júna. Na väčšine úsekov len niekoľko hodín pred začiatkom útoku. Pohotovosť tak pred začiatkom nemeckého útoku Sovieti na mnohých miestach fakticky nestihli vyhlásiť.

Nacistické Nemecko spolu so svojimi európskymi spojencami zhromaždilo 191 [[divízia (vojenstvo)|divízií]], ktoré zahrnovali 5,5 milióna mužov 4 300 tankov, 47 200 diel a mínometov, okolo 2255 až 3664<ref>Miroslav Šnajdr: ''Operace Barbarossa / letecká válka 22. června 1941'', Votobia, Olomouc, 2003, s. 71 -  – 78</ref> bojových lietadiel. Rozkaz k útoku očakávali v dobre vybudovaných východzích postaveniach. Ich prieskumné lietadlá už pol roka prelietavali nad západnou časťou ZSSR a získavali tak informácie o rozmiestnení sovietskej obrany. Sovietska strana proti tomu podnikla iba čiastkové kroky, pretože Stalin potieral akúkoľvek iniciatívu veliteľov jednotiek v pohraničných oblastiach, aby ich činnosť nepôsobila ako provokácia. Je však zarážajúce, že prevažná časť sovietskych zásob a letísk sa nachádzala v relatívnej blízkosti hraníc. Tak okamžite po začiatku útoku padli do rúk okupantom.

* Stredný, najsilnejší smer útoku si razil cestu severnou Ukrajinou a Bieloruskom; primárnym cieľom útoku bolo zničiť sovietske jednotky v trojuholníku [[Brest (Bielorusko)|Brest]] -  – [[Vilnius]] -  – [[Smolensk]], následne sa mali tieto vojská stočiť na [[Moskva|Moskvu]] a k rieke [[Volga|Volge]]. [[Skupina armád Stred|Skupine armád Stred]] velil poľný maršal [[Fedor von Bock|von Bock]]. Útočnú päsť tvorila [[2. tanková skupina]] generálplukovníka [[Heinz Guderian|Guderiana]], [[3. tanková skupina]] generálplukovníka [[Hermann Hoth|Hotha]], [[4. armáda Wehrmachtu|4. armáda]] maršala [[Günther von Kluge|von Kluge]], [[9. armáda Wehrmachtu|9. armáda]] generála [[Adolf Strauss|Straussa]] a [[2. letecká armáda Luftwaffe|2. letecká armáda]] poľného maršala [[Albert Kesselring|Kesselringa]].

Samotné sovietske ozbrojené sily mali krátko po začiatku bojov v 187 [[Divízia (vojenstvo)|divíziách]] na bojisku necelé 3 milióny mužov, 38 000 diel a mínometov, vyše 9 917 vojenských lietadiel<ref>Miroslav Šnajdr: ''Operace Barbarossa / letecká válka 22. června 1941'', Votobia, Olomouc, 2003, s. 79 -  – 82</ref> a až 13 100 tankov. Červená armáda sa však práve v tejto dobe nachádzala v štádiu prestavby a modernizácie. Len málo z jej skoro desaťtisíc lietadiel sa dalo porovnať s modernými strojmi Luftwaffe. Navyše takmer polovica strojov bola v nevyhovujúcom technickom stave. Na nové stíhacie stroje [[Jak-1]], či [[MiG-3]], ktoré sa v tom čase začali dodávať vzdušným silám, sa piloti sotva začali precvičovať. Podobne to bolo i s bombardovacími a bojovými [[Pe-2]] a [[Il-2]]. Základom boli nemoderné [[I-16]], alebo ešte zastaranejšie [[I-153]].

Samotný útok bol veľmi dobre pripravený a utajený. Medzi vojakmi pred začiatkom kolovali domnienky, že cieľom je prechod územím Sovietskeho zväzu (so Stalinovým požehnaním) a útok na kolónie Veľkej Británie. Sovietsky zväz bol do poslednej chvíle radovými vojakmi považovaný za spojenca Nemecka. Až večer 21. júna bol vojakom prečítaný Hitlerov propagandistický oznam vysvetľujúci dôvody napadnutia Sovietskeho zväzu.

Samotnému útoku na mnohých miestach predchádzali diverzné akcie nemeckých špeciálnych jednotiek [[Brandenburg (jednotka)|Brandenburg]] tajnej služby [[Abwehr]]<ref>Kurowski, F., 2006, Baulehr-Bataillon 800 z. b. V. Brandenburg. Akce německých komand v letech 1939-1945 na celém světě. Svojtka & Co., Praha, s. 65- – 67</ref>. Viaceré z nich boli vykonané vojakmi prezlečenými do sovietskych uniforiem. Tieto jednotky mali zväčša za úlohu zaistiť dôležité mosty alebo sa zamiešať medzi ustupujúce sovietske jednotky a poskytovať spravodajské informácie.

Na zemi postupoval [[Wehrmacht]] úspešne vpred, obchádzal miesta odporu a rýchlo obkľučoval neorganizovane nasadzované jednotky Červenej armády. Tie síce dostali rozkaz okamžite prejsť do protiútoku, ale boli nasadzované jednotlivo, bez prípravy a znalosti situácie na fronte. Nemci tak boli vďaka sústredeniu svojich síl pri hraniciach schopní efektívne porážať svojho nepriateľa a rýchlo postupovať na hlavných smeroch do vnútrozemia. Na mnohých miestach boli nemecké vojská vítané ako osloboditelia od [[boľševizmus|boľševizmu]]. Prvý vážnejší odpor na dôležitom smere v oblasti [[Brest (Bielorusko)|Brestu]] a [[Koveľ]]a kládol iba [[Sovietsky 15. strelecký zbor|15. strelecký zbor]]. Jeho jednotky zväčša nemali šancu organizovane sa prebiť z obkľúčenia a boli zajaté. Tvrdo sa bránili jednotky obkľúčené v [[Brestská pevnosť|brestskej pevnosti]], ktoré spôsobili nemeckej [[45. divízia Wehrmachtu|45. divízii]] ťažké straty. Niektorí z obrancov vyšli z ruín a pivníc až na konci leta [[1941]], medzi tým si bol pevnosť, ktorá odolávala nemeckým jednotkám dlhšie než celé [[Francúzsko]], pozrieť dokonca sám [[Hitler]]. Ale miestny hrdinský odpor Nemcov nemohol zastaviť. Pri bojoch západne od Minsku Sovieti zle odhadli dislokáciu nepriateľských obrnených síl, tým sa podarilo preniknúť hlboko do tyla Západného frontu, obsadiť [[Slonim]], na ceste medzi [[Bialystok]]om a [[Minsk]]om, čím odrezali celý prvý sled sovietskeho Západného frontu. Nemci rozvrátili tylo sovietskych vojsk dislokovaných pri hraniciach bez toho, že by boli schopné podniknúť efektívne protiútoky. Sovietske sily začali byť obkľučované v oblasti západne od Bialystoku, južne od [[Hrodna|Grodna]] s hrdlom pri [[Volkovsk]]u. Pozdĺž krídel sovietskych vojsk postupujúcimi tankovými skupinami generála Guderiana na juhu a generála Hotha na severe. Sovieti síce začali svoje sily z výbežku siahajúcemu až takmer k hraniciam sťahovať ale bolo neskoro. Jadru sovietskej 3. armády sa síce podarilo ustúpiť okolo Volkovska na východ, čakalo ich však ďalšie obkľúčenie. Nemci medzi [[Lida|Lidou]] na severe a [[Baranoviči]] na juhu uzatvárali druhé kliešte obkľúčenia západne od Minska. [[Minsk]] padol už po 5 dňoch bojov. V rozsiahlom kotli medzi Minskom a Bialystokom do [[14. júla]] Nemci zajali 270- – 300 000 sovietskych vojakov a získali asi 25002 500 tankov.<ref>Richard Natkiel, Robin L. Sommer, S.L. Mayer, ''Atlas of World War II'', Barnes & Noble Books, New York, 2000, ISBN 0-7607-2043-6, s. 70</ref> Východne od neho boli nemecké vojská zadržané pri [[Borisov]]e. Následne začala byť narýchlo pripravovaná obrana na úseku [[Smolensk]] -  – [[Moskva]], kde sa línia tiahla od [[Vitebsk]]a po [[Mahiľov|Mogilev]].

Pre sovietsky režim nastal pri nemeckom postupe problém, čo s množstvom [[politický väzeň|politických väzňov]], ktorých boľševické represné zložky zatkli na novonadobudnutom území západného Bieloruska, západnej Ukrajiny, východného Poľska, v Pobaltí a Bukovine. 24. júna 1941 vydal [[Lavrentij Pavlovič Berija|Berija]] rozkaz na likvidáciu politických väzňov na ohrozených územiach. Väzni boli na mnohých miestach vraždení bez súdu, často veľmi krutým a barbarským spôsobom. Na mnohých miestach sa NKVD nepodarilo pred príchodom Nemcov povraždiť všetkých väzňov. Výška obetí vo vnútrozemí, kde mohlo NKVD pôsobiť dlhšiu dobu, nebola dodnes vyčíslená<ref>Lacko, M., 2012, Za oponou raja. Masakry politických väzňov v sovietskych väzniciach v lete 1941. Historická Revue, XXIII, 5, s. 37- – 40</ref>. Zdroje poukazujú, že muselo ísť o desiatky tisíc životov. V období nacistického vpádu do krajiny podľa viacerých zdrojov tiež zahynulo najväčšie množstvo väzňov v sovietskych [[Gulag (1930  –  1960)|Gulagoch]]<ref>{{Citácia elektronického dokumentu

Skutočne bleskový bol postup armádnej skupiny sever cez pobaltské republiky na [[Leningrad]], kde Nemci dobre využili kvalitnú cestnú sieť v týchto krajinách. Veľmi dôležité bolo získanie mostov cez [[Daugava|Dvinu]], odvážnym útokom pri meste [[Dvinsk]] [[26. jún]]a 1941. Rýchly postup tiež spôsobil fakt, že vojenské jednotky tvorené z brancov povolaných z miestneho obyvateľstva nekládli Nemcom odpor a to, že Sovieti tu preto nemali dostatok bojaschopných jednotiek. Ich neskorší postup sa však onedlho spomalil po odvolaní podstatnej časti tankových vojsk neďaleko od druhého najväčšieho sovietskeho mesta.

Za prvý mesiac vojny [[Červená armáda]] utrpela katastrofálne straty. 850 000 vojakov bolo mŕtvych alebo ranených, asi 1 milión sa dostal do zajatia. Stratených bolo 9 500 diel, vyše 6 000 [[tank]]ov a asi 3 500 lietadiel. Nepriateľ obsadil podstatnú časť krajiny do hĺbky 300 až {{km|600|m}} a naďalej intenzívne postupoval. Sám však utrpel nemalé straty, tie síce neboli také vysoké ako uvádzali sovietske vyhlásenia. Na nemeckej strane padlo asi 100 000 vojakov, čo je tri kráttrikrát viac než padlo za celé ťaženie západnou Európou. Nemci stratili asi 40  % tankov, ktorými vpadli do ZSSR a asi 950 lietadiel.

Pri [[Kyjev]]e okolo ktorého sa začala uťahovať slučka obkľúčenia sa nachádzalo ešte veľké množstvo sovietskych vojsk. Tie ho mali podľa príkazu Stalina brániť za každú cenu. [[21. august]]a nemecké vojská dosiahli [[Dneper]]. V tej dobe už [[Georgij Konstantinovič Žukov|Žukov]] radil Stalinovi, aby boli vojská na ohrozených úsekoch stiahnuté zo západného brehu Dnepra, inak im hrozí obkľúčenie. Stalin však zareagoval iba tým, že Žukova odvolal z postu náčelníka generálneho štábu a nahradil ho maršalom [[Boris Šapošnikov|Šapošnikovom]]. [[9. september|9. septembra]] vydal rozkaz aby sa vojská pripravili na [[ústup (vojenstvo)|ústup]], ktorý sa však nikdy neuskutočnil. Už [[25. august]]a totiž začala nemecká 2. tanková skupina pod [[Heinz Wilhelm Guderian|Guderianovým]] vedením postup na mesto od [[Gomeľ]]a. O niekoľko dní zaútočila aj 1. tanková skupina [[Paul Ludwig Ewald von Kleist|von Kleista]] pri [[Kremenčug]]u a [[Čerkassy|Čerkassoch]]. [[14. september|14. septembra]] [[1941]] sa spolu tieto kliešte zovreli pri Lochvici. Červenou armádou držaná oblasť v trojuholníku [[Kyjev]] -  – [[Čerkassy]] -  – [[Lochvici]] sa čoskoro rozpadla na menšie ohniská odporu. Pokusy o prelomenie obkľúčenia neboli sústredené na jedno miesto a boli vykonané nedostatočne pripravenými vojskami. [[Kyjev]] padol [[20. september|20. septembra]] [[1941]]. Posledné ho opúšťali jednotky 4. divízie [[NKVD]], ktoré zamínovali centrum mesta, mnohé administratívne a historické budovy, zničili všetky mosty cez [[Dneper]] a zanechali mesto bez elektrickej energie. [[26. september|26. septembra]] prestali všetky sovietske jednotky v kotli klásť organizovaný odpor. Veliteľ Juhozápadného frontu maršal [[Semion Buďonnyj|Buďonnyj]] na poslednú chvíľu odletel lietadlom do [[Moskva|Moskvy]]. Jeho zástupcovia, generáli [[Michail Petrovič Kirponos|Kirponos]] a [[V.I. Tupikov|Tupikov]], padli v boji. Veliteľ 6. armády generál Potapov bol zajatý. Viac než milión sovietskych vojakov a dôstojníkov zahynulo, bolo zajatých, alebo sa v neprehľadnej situácii rozptýlilo. Do nemeckých rúk sa dostalo asi 532 000- – 650 000 zajatcov, 3718 [[kanón]]ov, 884 [[tank]]ov a množstvo iného vojenského materiálu, ktorý Sovieti nestihli znehodnotiť. Z kotla uniklo len asi 15- – 20 000 mužov. 5 sovietskych armád a s nimi celý Juhozápadný front prakticky prestali existovať. Bola to katastrofálna porážka Červenej armády, likvidácia Kyjevského kotla však dala čas sovietskym jednotkám na iných úsekoch frontu. Niekoľko dní po obsadení Kyjeva explodovalo v centre mesta niekoľko budov, časť z nich využívali v tej dobe nemecké okupačné sily. Išlo o budovy podmínované jednotkami [[NKVD]]. Nemci tento incident využili a obvinili z diverznej činnosti miestnych Židov, ktorých potom postrieľali v neďalekej rokline [[Babij Jar]]. Ich masové vraždy sa začali [[29. september|29. septembra]] [[1941]].

Jedným z úsekov kde chýbali [[Heinz Wilhelm Guderian|Guderianove]] sily bol smer [[Smolensk]] -  – [[Moskva]]. [[Fedor von Bock|Von Bockov]] predný voj dorazil k Smolensku už [[16. júl]]a [[1941]] (podľa iných [[15. júl]]a) ale postupne narazil na silný odpor na pomerne širokom fronte a bol nútený na čas zastaviť postup. Pritom Smolensk bránila najprv iba jediná ucelená divízia a niekoľko narýchlo sformovaných streleckých plukov vyzbrojených len starými japonskými [[puška]]mi. V noci sa následne Nemcom podarilo dostať až k mostom cez [[Dneper]], ktoré však Sovieti včas vyhodili do vzduchu. Nasledujúceho dňa dorazili sovietske posily a rozpútali sa dva týždne trvajúce boje o mesto. Až [[29. júl]]a, keď situácia pre obrancov vyzerala veľmi povážlivo, dalo veliteľstvo rozkaz na [[ústup (vojenstvo)|ústup]]. Oficiálna správa o strate mesta však bola vydaná až o dva týždne neskôr. V tej dobe sa Sovietom podarilo zastaviť Nemcov a nepustiť ich hlbšie do vnútrozemia. Nasadzovaním záloh na fronte od [[Velikyje Luki|Velikých Luk]] po [[Mozyr]] a úspešnými protiútokmi tak nepriateľa nakrátko zastavili. V tej dobe však bol i tento krátky čas nesmierne dôležitý. Hoci v nasledujúcich bojoch boli stále viac zatlačovaní a [[Smolensk]] sa dostal do nemeckých rúk, prielom sovietskej obrany nemeckými tankmi nenastal. Červená armáda bola na niekoľko týždňov schopná udržať súvislú líniu asi {{km|30|m}} východne od [[Smolensk]]a na čiare [[Jarcevo (Smolenská oblasť)|Jarcevo]] -  – [[Jeľňa]] -  – [[Desna]]. Sovieti sa pokúšali o protiútoky, pri ktorých sa im podarilo oslobodiť mesto [[Jeľňa|Jeľňu]]. Za tento úspech bola sovietskásovietska [[100. strelecká divízia]] vyznamenaná a ako prvá zo sovietskych jednotiek počas vojny označená ako gardová ([[1. gardová strelecká divízia]]). V týchto bojoch boli po prvý krátprvýkrát použité povestné raketomety „[[Kaťuša (raketomet)|Kaťuša]]“, ktoré pri prvom nasadení v boji spôsobili Nemcom ťažké straty. Napriek tomu, že v konečnom dôsledku bitku vyhrali Nemci, boje pri Smolensku výrazne zlepšili sovietsku morálku a výrazne prispeli k víťazstvu v nasledujúcich bojoch pri Moskve. A to i napriek tomu, že v záverečnej fáze bojov sa Nemcom podarilo obkľúčiť a zlikvidovať dve sovietske armády. Presmerovanie nemeckých tankových síl generála Guderiana, po úvodnom neúspechu pri Smolensku možno podľa niektorých názorov považovať za rozhodujúci moment v priebehu 2. svetovej vojny<ref>Russel H.F. Stolfi: ''Hitlerovy tanky na východě.'' Jota, Brno, 2007, 320 s.</ref>, keďže mali Nemci veľkú šancu rýchlo pokračovať v úspešnom útoku na nepripravenú Moskvu.

Zatiaľ čo sa úporne bojovalo pri Smolensku a Kyjeve, [[Hitler]] na bojovej porade na veliteľstve armádnej skupiny Stred váhal či je dôležitejšie udrieť najprv na zvyšok Ukrajiny a dosiahnuť [[Donbas]], alebo vyraziť na Moskvu. Generáli považovali za hlavný cieľ Moskvu.<ref>{{Knižná referencia|autor=[[Erich von Manstein|Manstein, E. von]]|názov=''Ztracená vítezství svazek I'' ISBN 80-7217-429-0|mesto=Brno|vydavateľstvo=Jota|rok=2006|strana=244 -  – 245}}</ref> Ich argumentmi bolo to, že Moskva je okrem politického a ekonomického centra ZSSR i dôležitou dopravnou križovatkou. Po jej strate by sa sovietska obrana rozpadla na 2 časti a sovietske velenie by už nebolo schopné si udržať kontrolu ani efektívne viesť bojové operácie. Napriek tomu sa Hitler rozhodol, že dôležitejší bude [[Kyjev]], [[Charkov]] a [[Krym]], a až po ich obsadení vydal rozkaz k útoku na Moskvu, takzvanú smernicu č. 35. Jeho generáli dostali následne možnosť sústrediť všetky svoje ozbrojené sily na cieľ, ktorému prikladali najvyššiu dôležitosť. [[30. september|30. septembra]] sa začala [[bitka o Moskvu]]. Pád [[ZSSR|Sovietskeho zväzu]] bol podľa všetkého predo dvermi. Hitlerovská 9. a 4. armáda, podporované 3. a 4. tankovou skupinou najprv vyradili sovietske vojská brániace sa pri [[Vjazma|Vjazme]]. Zajali pri tom údajne ďalších 660 000 vojakov 19., 20., 24. a 32. armády. [[Vjazma]] padla [[7. október|7. októbra]], [[Briansk]] [[8. október|8. októbra]] a [[14. október|14. októbra]] [[Hermann Hoth|Hothove]] tanky obsadili [[Tver|Kalinin]].

V Moskve najprv prepukla panika. Ľudia sa obávali, že mesto bude obkľúčené. Čiastočne tomu dopomohla evakuácia sovietskej vlády do [[Kujbyšev]]a. Na druhúdruhej stranustrane samotný [[Josif Vissarionovič Stalin]] zostal v meste aby sa podieľal na riadení vojenských operácií. [[19. október|19. októbra]] vyhlásili Moskvu za obliehané mesto, okolo mesta sa urýchlene budovali obranné línie, protitankové zátarasy a priekopy. Narýchlo sformované prápory [[Domobrana|domobrany]] z robotníkov a obyvateľov mesta boli pripravené zasiahnuť v nevyhnutnom prípade do bojov. Za tri dni sformovali 12 000 dobrovoľníkov, väčšina z nich nemala žiadne bojové skúsenosti a iba slabý výcvik. V nasledujúcich bojoch tvorili „záplaty“ na Nemcami vytvorené medzery v sovietskych líniách. Ani nemecké nebezpečenstvo nezabránilo hrdému [[Josif Vissarionovič Stalin|Stalinovi]] v organizovaní slávnostnej prehliadky na [[Červené námestie|Červenom námestí]] v deň výročia [[VOSR|Veľkej októbrovej revolúcie]] [[7. november|7. novembra]].

Na prelome novembra a decembra 1941 sovietske jednotky vytlačili nacistické vojská z [[Rostov nad Donom|Rostova]], išlo o prvý rozsiahly ústup nemeckých vojsk na východnom fronte. V decembri [[1941]] [[Červená armáda]] zozbierala zálohy a neočakávane napadla krídla nemeckých vojsk pred Moskvou. Sovietske vojská postúpili južne od [[Iľmenské jazero|Iľmenského jazera]], vyrazili tiež smerom na [[Tver|Kalinin]] a zastavili sa až pri [[Ržev]]e a [[Gžatsk]]u. Na juhu vyrazili pri [[Voronež]]i, [[Jelec|Jelci]] a [[Tula (Rusko)|Tule]], pričom postúpili po [[Mcensk]] a ďaleko za [[Kaluga|Kalugu]]. Neboli však schopní obkľúčiť nemecké vojská, ktoré sa v rozhodujúcom okamihu stiahli od Moskvy na západ a zabránili tak svojej likvidácii. Ofenzíva pri Moskve bola koordinovaná s ostatnými operáciami po celom východnom fronte, ktoré zahnali Nemcov stovky kilometrov na západ. Boli oslobodené mnohé oblasti, v ktorých nacistické vojská napáchali veľké zverstvá. Útočiaca [[Červená armáda]] prinútila [[Wehrmacht]] po prvý krátprvýkrát za celú [[druhá svetová vojna|druhú svetovú vojnu]] prejsť do obrany. Pri útokoch sa však ich obmedzené sily čoskoro vyčerpali a Nemci boli na jar nasledujúceho roku schopní ďalej viesť úspešné [[bitka o Stalingrad|útoky na juhu ZSSR]].

Nemecké jednotky boli vystavené tvrdému počasiu, bez adekvátneho výstroja a teplého oblečenia, ktoré síce existovalo, ale nebolo včas prisunuté a distribuované na fronte. Nemeckí vojaci boli nútení vo viacerých prípadoch, najmä pri teplotách pod -10−10 °C siahnuť po alternatívach ako bolo vkladanie vrstvy novín do kabátov, ak sa chceli vyhnúť omrzlinám. Na zahrievanie a rozkúrenie pecí boli často nútení míňať dodatočné pohonné hmoty, ktoré rovnako míňali aj na udržanie funkčnosti bojovej techniky, ktorá na veľké mrazy nebola vôbec pripravená. Niektoré nemecké zbrane sa stali v dôsledku veľkých mrazov celkom nefunkčné. Mazadlá zbraní a motorov, ktoré za bežných podmienok zvyšovali ich životnosť, pri nízkych teplotách zamŕzali.

Dnes mnohí mylne usudzujú, že nástup [[Rasputica|obdobia blata]] a následné silné mrazy, na východnom fronte spôsobovali celkové zastavenie bojových operácií, čo nie je celkom pravda. Vojenské operácie boli týmito okolnosťami síce výrazne spomalené, ale to sa týkalo najmä nemeckej strany. Sovieti napríklad v decembri 1941 pri protiútoku pred Moskvou, počas veľkého prívalu snehu postúpili na niektorých úsekoch až {{km|160|m}}, čím demonštrovali, že na počasie pripravená strana mohla viesť mobilnú vojnu aj za takýchto podmienok.

Sovietske ozbrojené sily nemali na začiatku vojny nedostatok skúsených vojakov. Stav bol porovnateľný s nemeckými silami. Na západných hraniciach krajiny čakal na Nemcov výkvet červenej armády. Niektoré autori poukazujú, že viac ako 90 % nemeckých vojakov, ktorí sa zúčastnili Barbarossy sa predtým aktívne nezúčastnili žiadnych bojov v Poľsku a ani útoku na Francúzsko. Drvivá väčšina nemeckých síl bola bojovo neskúsená rovnako, ako drvivá väčšina tých sovietskych, ak nie dokonca viac. Problémom ZSSR bolo, že v priebehu prvých mesiacov vojny bola veľká časť týchto skúsených síl stratená<ref name="Solonin, VM"/>.