Pavol Spišák: Rozdiel medzi revíziami

'''Pavol Spišák''' (* [[28. jún]] [[1901]], [[Telgárt]] – † [[17. marec]] [[1975]], [[Telgárt]]) bol [[Gréckokatolícka cirkev|gréckokatolícky]] kňaz, titulárny kanonik, prvý prekladateľ [[Byzantský obrad|byzantskej]] [[Božská liturgia|liturgie]] do modernej slovenčiny, básnik, vzdelanec a spisovateľ.

Vo svojich štúdiách predovšetkým filozofických vied pokračoval v [[Sofia|Sofii]], [[Plovdiv]]e, AdrianopleAdrianopole, [[Carihrad]]e, [[Jeruzalem]]e, [[Rím]]e a [[Paríž]]i. Ako [[privatista]] absolvoval ešte Rímskokatolícke reálne gymnázium, na ktorom maturoval 20. júna 1931.

V roku 1939 bol opätovne preložený do farnosti Vernár, kde pokračoval na preklade liturgiebohoslužobných textov a príprave modlitebnej knižky, ktorý začal už v roku 1937 na fare v Toryskách. Vo Vernári sa naplno venoval prekladateľskej činnosti. Pomáhali mu kňaz Michal Ďurišin, Ján Fedák – člen Jazykového odboru [[Matica slovenská|Matice slovenskej]], básnik Janko Silan a bohoslovec Ján Škoviera. Jeho kniha ''Chváľme Boha'' vyšla v piatich rôznych vydaniach, predstihla dobu o niekoľko desaťročí a pomohla povzniesť náboženského ducha slovenských gréckokatolíkov. Na pamiatku 1050. výročia smrti apoštola, prvého arcibiskupa a apoštolského legáta všetkých Slovanov napísal knihu ''Svätý Metod arcibiskup Moravský a Panónsky učiteľ sloviensky''.

25. apríla 1950 bol Pavol Spišák zvolený za pravoslávneho biskupa, čo odmietol, a preto bol mučený a väznený. Počas tzv. „akcie„[[Akcia P“P|akcie P]]“ zostal verný gréckokatolíckej cirkvi, nepodpísal prestup do [[Pravoslávna cirkev|pravoslávnej cirkvi]] a s tým spojené výhody, no farnosť nechcel opustiť. V noci z 15. na 16. augusta ho násilne odvliekli do [[Podolínec|Podolínca]]. Potom bol väznený asi po dva týždne v [[Poprad]]e a v [[Banská Bystrica|Banskej Bystrici]]. Počas vyšetrovania bol vystavený fyzickému a psychickému týraniu. Napokon bol deportovaný do sústreďovacieho [[kláštor]]a františkánov v [[Hlohovec|Hlohovci]]. V novembri 1951 putoval do vyhnanstva do [[Osek pri Duchcove|Oseku pri Duchcove]]. Tam sa mu otvorili rany z mučenia na obidvoch nohách a dostal sa preto do nemocnice v Prahe, kde sa liečil niekoľko mesiacov. Odtiaľ ušiel do Bratislavy, kde sa pol roka skrýval u svojho priateľa. V roku 1953 sa vrátil do rodného Telgártu. Pred rokom 1968 bol znovu vyšetrovaný preto, že tajne sobášil. Počas obrodného procesu v roku 1968 začal opäť slúžiť sv. liturgiu v Telgárte. V roku 1969, počas púte slovenských gréckokatolíkov v Ríme, bol tlmočníkom u pápeža [[Pavol VI.|Pavla VI]]. Gréckokatolícki i rímskokatolícki veriaci ho poznali ako mimoriadne vzdelaného kňaza. Apoštolský administrátor [[Prešovská gréckokatolícka archieparchia|Prešovskej eparchie]] Mons. [[Ján Hirka]] ho pri príležitosti sedemdesiatych narodenín vymenoval za titulárneho kanonika.