Michail Jurievič Lermontov: Rozdiel medzi revíziami

Démon je Lermontovova najznámejšia [[poéma]]. Prvýkrát vyšla tlačou v rokoch [[1856]] - [[1858]]. Pracoval na nej v podstate celý život, vzniklo osem rukopisných redakcií poémy.

Vychádzal v nej zo spola biblickej a spola [[apokryf]]nej [[legenda|legendy]] o zavrhnutí hriešnych anjelov, ktorá v európskych literatúrach obiehala ako vďačná látka už od [[John Milton|Miltonovho]] Strateného raja a na Lermontova silno zapôsobila hlavne prostredníctvom [[George Gordon Byron|Byronovho]] Kaina a vtedy veľmi cenenej epickej básne Alfreda de Vigny Eloa. Dôležitý bol aj vplyv prastarej gruzínskej povesti o zhubnej láske horského ducha k nevinnému dievčaťu. Dej poémy sa odohráva na [[Kaukaz]]e. Výdatne to pomohlo k odpútavaniu Lermontovovho textu od literárnych predlôh, aj k tomu, že v hlavných postavách, Tamare a démonovi, sa stretávame s pyšnou a vášnivou gruzínskou kňažnou, zahnanou do kláštornej kobky bezútešným žiaľom nad smrťou milovaného ženícha tesne pred svadbou, a s absolútnym vyvrheľom, ktorému je predurčené, aby všetkým pohŕdal a všetko nenávidel.

Smrťou je však Tamarina duša vykúpená, dostáva sa do raja, zatiaľ čo démon zostáva sám bez lásky. Záverečným obrazom rozpadnutého hradu na útesoch Kazbeku poéma končí.

 

== Hrdina našich čias ==

Novelistickým [[román]]om ''Hrdina našich čias'' (''Герой нашего времени'', [[1839]] - [[1841]]) Lermontov zasiahol do vývoja ruskej [[próza|prózy]]. Toto dielo je z hľadiska [[kompozícia|kompozície]] osobité, nemá jednotný [[sujet]], pretože vzniklo spojením piatich pôvodne samostatných [[novela|noviel]], z ktorých boli niektoré už publikované v časopisoch ako výňatky ''Zo zápiskov jednoho dôstojníka na Kaukaze''. V relatívne konzistentný celok ich spojujú dva krátke, avšak pre pochopenie zmyslu knihy veľmi podstatné autorské komentáre, (tzv. predhovory) a predovšetkým postava titulného hrdinu románu '''Pečorina''', výslovne prezentovaného ako žijúce stelesnenie symptomatických predností a hlavne nedostatkov doby i generácie.

 

* kapitán Maxim Maximič (jedna z románových postáv))

* ''Maxim Maximič'' - prvé dve novely sú akoby cestopisné obrázky zo života ruských vojakov na Kaukaze. V nich je zvýraznená Pečorinova zarážajúca ľahostajnosť a prezieravosť i voči blízkym ľuďom, sebeckosť, omrzenosť svetom.

* ''Tamaň'' - v dejovo ultraromantickej novele sa s jemne ironickým odstupom rysuje hlavná príčina hrdinovej túžbe po dobrodružstve a výnimočnosti: premiéra vnútornej energie, ktorá sa nemá kde uplatniť.

* ''Fatalista'' - práve tak, ešte ako človeka vskutku odvážneho a výborného znalca ľudí, ho vykresľuje aj lakonický, napätím prestúpený záver románu, filozoficko-psychologická novela Fatalista.

[[Súbor:Paintings by Mikhail Lermontov, 1837.jpg|thumb|right|Maľba M. J. Lermontova, zachytáva prostredie kaukazských hôr, v ktorých sa odohráva dej poémy ''Novic''.]]

[[Súbor:Lermontov_Vadim_Picture_1840-41.jpg|thumb|left|Lermontovova kresba k románu ''Vadim'']]

Hlavnou postavou je bývalý náruživý hazardný hráč Arbenin, ktorý svetom mravnej lability, honby za peniazmi, titulmi a mocou, z vlastnej skúsenosti hlboko pohŕda. Jediným, čo jeho kritickú a vnútorne vyplienenú bytosť povznáša nad bezhraničnou [[skepsa|skepsou]], je láska k mladej, krásnej žene Nine, do ktorej vkladá celý zmysel svojej existencie. Napriek svojmu vysokému intelektu však zostáva natoľko spätý so svojím prostredím, predovšetkým s jeho zásadnou nedôverou v lepšie možnosti človeka, že sa dá veľmi ľahko preľstiť intrigou, neprávom uverí v neveru svojej milujúcej ženy a z urazenej pýchy a žiarlivosti ju rafinovane otrávi a bezcitne sa kochá jej predsmrtnými mukami. Keď sa dodatočne presvedčí o jej nevine, zavrhne v zúfalstve svoj život a na škodoradostné potešenie svojho okolia zošalie.

 

== Vadim ==