Michail Jurievič Lermontov: Rozdiel medzi revíziami

pravopis,preklepy,hpt odkazy
d (Bot: Odstránenie 57 odkazov interwiki, ktoré sú teraz dostupné na Wikiúdajoch (d:q46599))
(pravopis,preklepy,hpt odkazy)
Démon je Lermontovova najznámejšia [[poéma]]. Prvýkrát vyšla tlačou v rokoch [[1856]] - [[1858]]. Pracoval na nej v podstate celý život, vzniklo osem rukopisných redakcií poémy.
Vychádzal v nej zo spola biblickej a spola [[apokryf]]nej [[legenda|legendy]] o zavrhnutí hriešnych anjelov, ktorá v európskych literatúrach obiehala ako vďačná látka už od [[John Milton|Miltonovho]] Strateného raja a na Lermontova silno zapôsobila hlavne prostredníctvom [[George Gordon Byron|Byronovho]] Kaina a vtedy veľmi cenenej epickej básne Alfreda de Vigny Eloa. Dôležitý bol aj vplyv prastarej gruzínskej povesti o zhubnej láske horského ducha k nevinnému dievčaťu. Dej poémy sa odohráva na [[Kaukaz]]e. Výdatne to pomohlo k odpútavaniu Lermontovovho textu od literárnych predlôh, aj k tomu, že v hlavných postavách, Tamare a démonovi, sa stretávame s pyšnou a vášnivou gruzínskou kňažnou, zahnanou do kláštornej kobky bezútešným žiaľom nad smrťou milovaného ženícha tesne pred svadbou, a s absolútnym vyvrheľom, ktorému je predurčené, aby všetkým pohŕdal a všetko nenávidel.
Démon - vyhnanec z raja blúdi snežnými útesmi Kaukazu. Stále rozosievanie zla ho omrzelo. Pri prelete nad rozkvitnutou krajinou v Gruzínsku zbadal krásnu kňažnú Tamaru, Gundalovu dcéru, ktorá sa chystá na svadbu. Démon zapríčiní smrť Tamarinho ženícha a usiluje sa roznietiť v jej duši ľúbostný cit. Tamaru prenasleduje prázrakprízrak démonovho vyznania, odchádza do kláštora. Asketický život v horskom kláštore však nepotlačí jej ľúbostne sny. Démon odháňa vyslanca raja Cherubína, ktorý chce dievča ochrániť.
Základný konflikt poémy spočíva v démonovej snahe vzoprieť sa svojemusvojmu údelu, resp. vo fatálnej neschopnosti túto vzburu realizovať. Napriek vyznaniu lásky k Tamare sa totiž nezbavuje prekliatia, ale navyše vraždí jedinú bytosť na svete, na ktorej mu záležalo, pretože jeho bozky prinášajú smrť.
Smrťou je však Tamarina duša vykúpená, dostáva sa do raja, zatiaľ čo démon zostáva sám bez lásky. Záverečným obrazom rozpadnutého hradu na útesoch Kazbeku poéma končí.
Rozporné charaktery ústrednej dvojice vyjadrujú romantický svár náboženskej viery a titánskej vzbury proti Bohu. Démon je stelesnením zla a zároveň večným vyhnancom blúdiacim svetom, je stelesnením pozemskosti. Tamara, spútaná konvenciami feudálnych a náboženských zásad, sa vzpiera dogmám. Romantický charakercharakter vydedenosti, osamelosti a individuálnej vzbury je v súhre s vykrelenímvykreslením prírody kaukazskej scenérie.
 
== Hrdina našich čias ==
Novelistickým [[román]]om ''Hrdina našich čias'' (''Герой нашего времени'', [[1839]] - [[1841]]) Lermontov zasiahol do vývoja ruskej [[próza|prózy]]. Toto dielo je z hľadiska [[kompozícia|kompozície]] osobité, nemá jednotný [[sujet]], pretože vzniklo spojením piatich pôvodne samostatných [[novela|noviel]], z ktorých boli niektoré už publikované v časopisoch ako výňatky ''Zo zápiskov jednoho dôstojníka na Kaukaze''. V relatívne konzistentný celok ich spojujú dva krátke, avšak pre pochopenie zmyslu knihy veľmi podstatné autorské komentáre, (tzv. predhovory) a predovšetkým postava titulného hrdinu románu '''Pečorina''', výslovne prezentovaného ako žijúce stelesnenie symptomatických predností a hlavne nedostatkov doby i generácie.
Jednotlivé novely sa javia ako jednotlivé epizódy z Pečorinovho života, osvetlujúosvetľujú nám, spravidla uvádzaním hrdinu do rôznych prostredí a prostredníctvom ich konfrontácie s inými typmi, jeho jednotlivé charakterové rysy a životné postoje. Pre zvýšenie účinnosti nie sú radené chronologicky, ale tak, aby čitateľovo poznávanie „hrdinu doby“ postupovalo od vonkajších charakteristík k hlbšiemu prenikaniu do jeho vnútra. Z toho dôvodu ich rozprávajú traja rozprávači:
 
* kapitán Maxim Maximič (jedna z románových postáv))
* ''Maxim Maximič'' - prvé dve novely sú akoby cestopisné obrázky zo života ruských vojakov na Kaukaze. V nich je zvýraznená Pečorinova zarážajúca ľahostajnosť a prezieravosť i voči blízkym ľuďom, sebeckosť, omrzenosť svetom.
* ''Tamaň'' - v dejovo ultraromantickej novele sa s jemne ironickým odstupom rysuje hlavná príčina hrdinovej túžbe po dobrodružstve a výnimočnosti: premiéra vnútornej energie, ktorá sa nemá kde uplatniť.
* ''Komtesa Mary'' - rovnaký rozpor, lenže umocnený do neriešiteľnej zásadnej životnej tragédie vysoko nadaného jedinca, túžiaceho po veľkých činoch a núteného zabíjať čas aj sily v malých škandáloch, je problémovou osou najrozsiahlejšej novely knihy - voľného sledu novelisticky stupňovaných záznamov z kúpeľnej spoločnosti. Pečorin tu nezachytáva len svoj ctižiadostivý flirt s komtesoukontesou Ligovskou, nečakane silne oživený osudový cit k Viere a divoký a súperovou smrťou končiaci sa súboj so svojím antipódom, či zrkadlovou karikatúrou, Grušnickým. Predovšetkým v hojných aforistických zamysleniach nad sebou i nad svetom dáva nahliadnuť do genézy svojho domnelého či skutočného [[mizantropMizantropia|mizantropizmu]]izmu. Jeho vonkajšia povýšenosť, cynizmus, pohŕdanie životom sú prevažne maskou, zúfalým aktom sebaobrany citlivej a ľahko zraniteľnej duše pred bezcitnosťou a nepochopením okolitého sveta.
* ''Fatalista'' - práve tak, ešte ako človeka vskutku odvážneho a výborného znalca ľudí, ho vykresľuje aj lakonický, napätím prestúpený záver románu, filozoficko-psychologická novela Fatalista.
[[Súbor:Paintings by Mikhail Lermontov, 1837.jpg|thumb|right|Maľba M. J. Lermontova, zachytáva prostredie kaukazských hôr, v ktorých sa odohráva dej poémy ''Novic''.]]
[[Súbor:Lermontov_Vadim_Picture_1840-41.jpg|thumb|left|Lermontovova kresba k románu ''Vadim'']]
Hlavnou postavou je bývalý náruživý hazardný hráč Arbenin, ktorý svetom mravnej lability, honby za peniazmi, titulmi a mocou, z vlastnej skúsenosti hlboko pohŕda. Jediným, čo jeho kritickú a vnútorne vyplienenú bytosť povznáša nad bezhraničnou [[skepsa|skepsou]], je láska k mladej, krásnej žene Nine, do ktorej vkladá celý zmysel svojej existencie. Napriek svojmu vysokému intelektu však zostáva natoľko spätý so svojím prostredím, predovšetkým s jeho zásadnou nedôverou v lepšie možnosti človeka, že sa dá veľmi ľahko preľstiť intrigou, neprávom uverí v neveru svojej milujúcej ženy a z urazenej pýchy a žiarlivosti ju rafinovane otrávi a bezcitne sa kochá jej predsmrtnými mukami. Keď sa dodatočne presvedčí o jej nevine, zavrhne v zúfalstve svoj život a na škodoradostné potešenie svojho okolia zošalie.
Ide tu o variant démonovského námetu, rozvíjaného tentokrát na pozemskej rovine ako [[lyrika|lyrický]] obraz katastrofických následkov bezuzdného a v [[nihilizmus|nihilistický]] [[egocentrizmus]] rozvinutého [[individualizmus|individualizmu]] a [[skepticizmus|skepticizmu]]. Niektoré momenty tajuplnosti a [[fatalizmus|fatalizmu]] sú [[hyperbolizáciaHyperbola (literatúra)|hyperbolizované]], hra však aj napriek tomu podáva výstižnú charakteristiku prostredia. Má pevné obrysy, psychologická analýza hlavných postáv je prenikavá. Hovorovo plynulý, lakonický a vysoko intelektualizovaný [[verš]] dráme umožnil konverzačnú ľahkosť.
 
== Vadim ==
Anonymný používateľ