Madame de Pompadour: Rozdiel medzi revíziami

Každá žena, ktorá sa mala stať súčasťou kráľovského dvora, však musela najskôr podstúpiť formálnu procedúru a stať sa dvornou dámou kráľovnej, alebo niektorej z princezien. Podmienkou bola príslušnosť k [[vyššia šľachta|vyššej šľachte]]. De Tournehem vtedy donútil na kráľove prianie svojho synovca, aby súhlasil s rozlukou manželstva. Charles-Guillaum d´Etiolles bol v šoku, zúril a vyhrážal sa [[samovražda|samovraždou]], ale nakoniec sa podvolil. Jeane-Antoinette už nestálo nič v ceste. [[Kráľ]] kúpil vtedy uvoľnený [[titul]] a meno ''de Pompadour'', a od princa de Conti odkúpil aj zámok Pompadour. Všetko potom daroval svojej milenke Jeanne-Antoinette.

 

 

 

Markíza de Pompadour sa snažila čo najlepšie vychádzať s kráľovnou, ale kráľova rodina ju aj tak nenávidela. Najmä jeho jediný syn, kedykoľvek ju uvidel, sypal na ňu nenávistné tirády, a rovnako aj jeho dcéry s ňou odmietali hovoriť. Len sama [[Mária Leszczyńska]] sa s hrdosťou podvolila svojmu pokorujúcemu osudu. Predchodkyne Jeanne-Antoinnetty v kráľovej posteli sa k nej chovali arogantne a dávali jej pri každej príležitosti najavo svoju nadradenosť. Madame Pompadour však preukázala svoju inteligenciu a robila všetko pre to, aby sa kráľovnej zapáčila. Nikdy voči nej nebola pyšná alebo bezočivá a prinútila aj Ľudovíta, aby bol k manželke ohľaduplnejší, láskavejší a viac sa jej venoval. Napriek tomu kráľovná a jej deti markízou pohŕdali a často jej dávali slušnou formou najavo, že nie je nič viac ako cudzoložnica a meštianske dievča. No z jej vplyvu uniknúť nemohli. Práve na podnet markízy de Pompadour a jej spojenca na dvore, [[Móric Saský|Mórica Saského]], sa druhou dauphinovou manželkou stala [[Mária Jozefa Saská]].

 

[[Obrázok:François Boucher 017.jpg|thumb|left|François Boucher - Madame Pompadour (1759)]]

 

Markíza sa však dlho netešila zo svojich zdanlivých zásluh. [[26. august|26. augusta]] [[1756]] vpadli [[Prusko|Prusi]] bez vypovedania vojny do [[Sasko|Saska]], spojeného s [[Rakúsko]]m a hneď nasledujúcu jar prenikli do [[Česko|Čiech]]. Začala tzv. [[Sedemročná vojna (1756 – 1763) ]], v ktorej sa prejavili tienisté stránky spojenectva s Rakúskom. Na čelo armády sa postavili neschopní vojvodcovia, privilegovaní markízou de Pompadour, ktorí prepásli najpriaznivejšie príležitosti pre rozhodujúcu bitku. Francúzska [[šľachta]] síce videla v tom čase vojnu ako príjemné spestrenie monotónneho života, ale vojaci nemali chuť položiť život kvôli rozmarom kráľovej milenky, a tak sa stalo, že už [[5. november|5. novembra]] [[ 1757]] utrpelo [[Francúzsko]] zničujúcu porážku v [[Roßbach|Rossbachu]]. Francúzsko však muselo čeliť aj ďalšiemu nepriateľovi - [[Britské impérium|Anglicku]] v kolóniách a svetových moriach. Napriek pomoci [[Španielsko|Španielov]] sa nemohli vyrovnať anglickému loďstvu a nepomohli ani narýchlo budované lode. Vo februári [[1763]] sa skončilo krviprelievanie uzavretím dvoch mierových dohôd. Mier z Hubertsburgu obnovil v Európe stav z roku [[1756]] a podľa Parížskeho mieru sa muselo Francúzsko zmieriť s ťažkými stratami na mori: stratili takmer všetky [[Kolónia (osada)|kolónie]] v [[Severná Amerika|Severnej Amerike]] a [[India|Indii]] a významné oporné body v [[Afrika|Afrike]].

V roku [[1754]] sa dožila hneď niekoľkých tragických udalostí. 15.júna zomrela jej milovaná dcéra Alexandrine-Jeanne vo veku 10 rokov a o desať dní neskôr aj otec François Poisson. Po dcérinej a otcovej smrti sa jej zdravotný stav zhoršil, trpela búšením srdca, závratmi a ani psychicky na tom nebola najlepšie. Začala sa viac venovať náboženskému životu, postila sa, na svojom sídle v Crécy založila nemocnicu a lekáreň. Napísala aj [[pápež]]ovi, že jej cudzoložné styky s kráľom prestali a žiadala ho, aby mohla prijímať [[Sviatosť Oltárna|Sviatosť Oltárnu]]. Pápež jej však nevyhovel.

 

 

== Predčasná smrť ==