Ľudovít II. (Uhorsko): Rozdiel medzi revíziami

Rovnako ako Vladislav sa Ľudovít zdržoval predovšetkým v uhorskom [[Budín]]e, do [[Čechy|Čiech]] zavítal len výnimočne. Českú politickú scénu vtedy ovládali spory medzi vplyvnými skupinami panstva a rytierov. Najväčší vplyv získali skupiny, na ktorých čele stáli najvyšší [[hradný gróf]] českého kráľovstva [[Zdeněk Lev z Rožmitálu]], ktorý bol de facto zástupcom kráľa v čase jeho neprítomnosti, a jeho súper najvyšší dvorný majster [[Viliam z Pernštejna]]. Ľudovítove opakované snahy zasiahnuť do vnútropolitických problémov českéhoČeského kráľovstva a zmierniť vyhrotené spory boli neúspešné, lebo panovnícka moc za vlády jeho otca v českom kráľovstve veľmi zoslabla a tento pokles autority sa ďalej prehlboval. Roku [[1520]] dokonca hrozila občianska vojna. Kráľ však prišiel do krajiny až o dva roky neskôr ([[1522]]). Vtedy sa pokúsil reštaurovať panovnícku moc reorganizáciou českej komory. Snažil sa primäť stavy, aby jej vrátili rozkradnutý kráľovský majetok (predovšetkým [[hrad]]y) a odňal im správu kráľovských financií. Prepustil krajinských úradníkov, vrátane Zdeňka Leva z Rožmitálu, ktorý bol obvinený zo sprenevery krajinských peňazí, a dosadil do úradov nových ľudí. Na dobu, kedy bude kráľ mimo krajiny, bola ustanovená krajinská vláda na čele s kniežaťom [[Karol z Münsterbergu|Karolom z Münsterbergu]], vnukom [[Jiří z Poděbrad|Juraja z Poděbrad]], ako hajtmanom. Len čo však kráľ opustil krajinu, vrátilo sa všetko do starých koľají a rozbroje vypukli znovu.

Práve keď vrcholila veľká banskobystrická vzbura a práve keď došlo k intenzívnym rozporom vo vládnucej triede a zosadený palatín [[Štefan Verböci]] sa chystal zorganizovať prevrat, prišla správa, že sa Turci chystajú zaútočiť na Uhorsko. Práve zasadajúci uhorský snem sa „uzniesol“, že veľmi bojovať nebude a schválil len skromné financovanie vojny. Ľudovít sa obrátil o pomoc na viacero európskych vládcov, na [[pápež]]a, [[Benátky|benátskeho]] [[Dóža (titul)|dóžu]], [[Anglicko|anglického]] kráľa [[Henrich VIII.|Henricha VIII.]] a aj na svojich príbuzných, poľského kráľa Žigmunda I. a rakúskeho arcivojvodu [[Ferdinand I. (Svätá rímska ríša)|Ferdinanda I.]] Napriek hroziacemu nebezpečenstvu ju však dostal len vo veľmi obmedzenej miere. Pápežská kúria poslala finančný obnos, ale kládla si zároveň podmienku, že časť týchto peňazí musí byť využitá v boji proti v Uhorsku sa už šíriacemu [[luteránstvoLuteranizmus (náboženstvo)|luteránstvu]]. Uhorsko zostalo v prípravách na vojnu s Turkami osamotené. Ľudovítovi sa nepodarilo postaviť dostatočne veľkú armádu, ani mnohé jeho výzvy uhorská šľachta nesplnila.

V júli padla pevnosť Petrovaradín a 29. augusta nasledovala osudná [[Bitka pri Moháči (1526)|bitka pri Moháči]]. Na bitke sa nezúčastnilo vojsko sedmohradského vojvodu [[Ján Zápoľský|Jána Zápoľského]], ani vojská z Chorvátska, a posily z Česka boli v čase bitky ešte len v Stoličnom Belehrade. Ani pomoc z rakúskych krajín, ktorú prisľúbil arcivojvoda Ferdinand, sa nedostavila včas. Navyše vojsko bolo beztak malé, nemotivované, a jagelovské vedenie nemalo pre nastávajúci boj jasne stanovenú taktiku. Zrážka uhorského vojska (25 000 mužov) s viac než dvojnásobne početnou a výborne vycvičenou armádou tureckého [[sultán]]a [[Süleyman I.|Süleymana I.]] (60 000 mužov) dopadla katastrofálne. [[29. august]]a [[1526]] bola pechota (naverbovaní študenti, tovariši a mestská chudoba) takmer kompletne rozdrvená a šľachtická jazda „takticky“ ustupovala a pred vyvraždením pechoty ušla. Príznačné je, že Turci po víťaznej bitke celú noc čakali na príchod „hlavnej“ uhorskej armády (ktorú v skutočnosti práve porazili) a sultán si ešte dlho po bitke nebol istý, či naozaj zvíťazil, lebo nevedel pochopiť, že proti nemu postavili takú malú armádu.