STS-51-L: Rozdiel medzi revíziami

'''STS-51-L''' bola posledná misia [[Space Shuttle|raketoplánu]] [[Challenger (raketoplán)|Challenger]]. Ako prvá zo všetkých misií raketoplánu skončila tragédiou. Cieľom misieletu bolo vypustenie komunikačnej [[Umelá družica|družice]] [[Tracking and Data Relay Satellite|TDRS-2]] a [[Astronómia|astronomické]] pozorovania a experimenty. Raketoplán 73 sekúnd po štarte explodoval a nikto zo sedemčlennej posádky neprežil. Dovtedy nikdy nezahynulo až 7 osôb pri vesmírnom lete. Táto udalosť mala veľký dopad na ďalší vývoj [[program Space Shuttle|programu raketoplánov]] a pozastavila lety týchto strojov na viac ako dva roky.

Hlavným cieľom misie bolo vypustenie [[Tracking and Data Relay Satellite|komunikačnej družice TDRS-B]], ku ktorému malo dôjsť približne 6 hodín po štarte. Družica TDRS-B mala byť druhá zo skupiny družíc, ktoré mali zaisťovaťzaisťovali lepšie spojenie nízko letiacich družíc a teda aj raketoplánov so Zemou. Aby sa TDRS-B po vypustení z raketoplánu dostala na dostatočne vysokú, [[Geostacionárna dráha|geostacionárnu dráhu]], bola pripojená na raketový stupeň [[Inertial Upper Stage|IUS]] (Inertial Upper Stage).

Komunikačná družica ale nemala byť jediným nákladom vypusteným do [[vesmír]]u. V nákladovom priestore sa nachádzala taktiež astronomická družica Spartan/Halley, ktorú mal raketoplán na druhý deň letu vypustiť a počas piateho dňa letu zachytiť a uložiť späť do nákladového priestoru. Okrem toho mala posádka pozorovať a fotografovať [[Halleyova kométa|Halleyovu kométu]] a vykonať [[Mikrogravitácia|mikrogravitačné]] experimenty v západoeurópskom laboratóriu [[Spacelab]]. V náplni letu boli aj experimenty, ktoré pripravili študenti vysokých škôl a univerzít z celých [[Spojená štáty|Spojených štátov]]. Návrat na [[Zem]] sa predpokladal na začiatku siedmeho dňa letu, 6 dní a 34 minút po štarte.

V rámci programu ''Učiteľ vesmíru'', ktorý vyhlásil prezident [[Ronald Reagan]] [[27. august]]a [[1984]], sa na palubu raketoplánu dostala aj učiteľka Christa McAuliffeová. Mala svojich žiakov vyučovať priamo z [[obežná dráha|obežnej dráhy]] prostredníctvom televíznych prenosov. Označovali ju ako „prvý cestujúci do vesmíru“, a jej prítomnosť na palube budila mimoriadnu pozornosť. Vybrali ju z viac než 11 000 záujemcov. Neskôr sa okruh zúžil na 114 záujemcov, z ktorých vybralo riaditeľstvo [[National Aeronautics and Space Administration|NASA]] zvolilo 10 finalistov, 6 žien a 4 mužov. [[22. júl]]a [[1985]] oznámilo riaditeľstvo NASA vo [[Washington D.C.|Washingtone]], že do vesmíru poletí Christa McAuliffeová, a jej náhradníčkou mala byť [[Barbara Morganová]]. Funkcia Christy McAuliffeovej ako člena posádky dostala nové označenie – účastník kozmického letu (SFP – Space Flight Participant).

V ten deň panovalo na [[Mys Canaveral|myse Canaveral]] veľmi chladné počasie. [[teplota|Teploty]] boli veľmi nízke, ráno namerali −4 °C, v noci až −17 °C. V takýchto podmienkach nebolisa motory nikdy ani skúšanéskúšali. Teplotu vo vnútri motorov SRB odhadovali na −14 °C. Na rampe sa tvorila námraza a početné cencúle. Niektoré z nich boli dlhé až pol metra a musel ich odstrániť špeciálny tím. Kontrola pred štartom neukázala nijaké vážne závady. Niektorí pracovníci firmy [[Thiokol]] upozorňovali na to, že pokles teploty môže ovplyvniť pružnosť a spoľahlivosť [[teflón]]ového tesnenia motorov SRB, ktoré malo zabrániť vytlačeniu [[tmel]]u zo spoja motora [[tlak]]om spálených [[plyn]]ov. Tmel sa nachádzal na spoji dvoch častí každého motora SRB, pretože motory sú na [[Kennedyho vesmírne stredisko]] dopravované po častiach a až v montážnej hale sa spájajú. Niektorí inžinieri proti štartu dokonca protestovali a upozorňovali, že mráz mohol toto tesnenie poškodiť. Z tohto dôvodu sa pred štartom odohrala dvojhodinová [[tlačová konferencia]]. Tlak termínov bol však príliš silný. Kvôli odkladom predchádzajúcej misie sa posunul aj pevný termín štartu Challengera, ktorý bol sám napokon niekoľkokrát zmenený. Ďalší raketoplán, [[Columbia (raketoplán)|Columbia]], musel bezpodmienečne štartovať už [[6. marec|6. marca]], takže v tomto natesnanom programe boli ďalšie odklady veľmi nežiaduce. Riaditeľ NASA [[Jesse Moore]] prehlásil, že predstavitelia NASA aj ich dodávatelia považujú podmienky za prijateľné. Nikto z vedenia firmy Morton Thiokol navyše nemohol predložiť vedeniu NASA dosť presvedčivý argument o tom, že štart treba bezpodmienečne odložiť.

Napriek mimoriadne mrazivému počasiu teda raketoplán Challenger odštartoval na svoju poslednú cestu 28. januára [[1986]] o 11:38 miestneho času. Na pilotnej palube sedel vľavo vo veliteľskom kresle Francis Scobee, vpravo od neho pilot Michael Smith. Za ním v druhom rade sedel Ellison Onizuka, vľavo od neho (medzi pilotmi v druhom rade) bola Judith Resniková. Na obytnej palube bolisedeli ďalší traja astronauti: Uprostred Georgy Jarvis, po jeho pravej ruke Christa McAuliffeová a vľavo Ronald McNair.

[[Súbor:Challenger STS 51 L launch.JPG|right|thumb|Štart raketoplánu Challenger STS-51-L. Zreteľne je vidieť obláčik spalín z netesnosti spojov motora SRB.]]

* '''T + 6,5''' sekúnd: Zvýšenie ťahu motorov zo 100 % na 104 %

* '''T + 7 sekúnd''': Začiatok rotácie raketoplánu. Pri tomto manévri sa raketoplán obracia orbiterom smerom k [[oceán]]u. Začiatok tohototohto manévru oznámil Scobee v čase T + 7 sekúnd riadiacemu stredisku slovami: „[[Houston]], Challenger začína rotovať.“

* '''T + 50: sekúnd''': Ťah SSME začína plánovane opäť narastať.

* '''T+ 60,497 sekúnd:''' Tvar plameňa sa náhle zmení, pravdepodobne v dôsledku toho, že dosiahol až na povrch hlavnej palivovej nádrže.

* '''T + 62 sekúnd''': Smith: „Ideme cez tridsaťpäťtisíc, jeden a pol.“ Výška 35 000 stôp ({{km|10.7|m}}), rýchlosť Mach 1,5 Machu.

* '''T + 65 sekúnd''': Plameň poškodil hlavnú palivovú nádrž ET, unikajúci [[vodík]] začal pomaly horieť.

* '''T + 71 sekúnd''': Tlak v spaľovacej komore pravého motoru SRB bol už o 4 % nižší oproti normálu.

* '''T + 73,137 s''': Špica motoru SRB sa zaborila do nádrže ET, ktorú okamžite roztrhla. Z nádrže začal unikať kvapalný [[vodík]] a [[kyslík]]. Priehradka medzi kyslíkovou a vodíkovou časťou nádrže ET sa preborila.

* '''T + 73,162 s''': Oblak rozprášeného kyslíka a vodíka zahalil celý raketoplán. [[Aerodynamická sila|Aerodynamické sily]] začali trhať poškodenú nádrž ET.

Celkove 28 lodí a 13 lietadiel preskúmalo v priebehu prvých 8 dní po katastrofe vyše {{km2|200000}} morskej hladiny a vylovili vyše 12 ton úlomkov raketoplánu. Okrem iného napríklad časti smerového kormidla, motorovej sekcie a dverí do nákladového priestoru. Kabínu pre posádku, ktorá pravdepodobne po deštrukcii orbitera zostala v celku, sa však zatiaľ nepodarilo nájsť. Niektoré trosky boli vyplavené na pobrežie, kde ich zbierali dobrovoľníci. Spočiatku sa pátralo v okolí [[Cape Canaveral]] v úseku od mesta [[Cocoa Beach]] na juhu až po [[Daytona Beach]] na severe. Postupne sa pátranie posúvalo čoraz viac na sever, kvôli [[morský prúd|morským prúdom]]. Až po týždni sa do pátrania zapojilo šesť [[ponorka|ponoriek]] typu [[Scorpio]], [[Sprint]] a [[Recon 4]]. Trosky sa zhromažďovali v niektorých prázdnych hangároch montážnych hál priamo na Cape Canaveral. [[19. február]]a NASA oznámila, že jedna z lodí objavila v sedemnásťmetrovej hĺbke trosky pravého motoru SRB. Ten bol už od začiatku označený ako pravdepodobný hlavný vinník nehody.

Prvou stopou po telesných pozostatkoch posádky bol vyplavený kus modrej ponožky so stopami ľudského [[tkanivo|tkaniva]]. Kabína pre posádku však bola nájdená až po viac než mesiaci, [[7. marec|7. marca]]. Ležala na dne [[oceán]]u v tridsaťmetrovej hĺbke. Okamžite bola vyzdvihnutá na palubu záchranného plavidla. Vo vraku kabíny bolisa nájdenénašli telesné pozostatky členov posádky. Táto oblasť bola naposledy preskúmaná [[12. apríl]]a. Dvojtonová časť pravého motora SRB, ktorá definitívne potvrdila teóriu prehorenia spoja medzi segmentmi, bola z [[Atlantický oceán|Atlantického oceána]] vytiahnutá [[13. apríl]]a. Pátranie po troskách bolo ukončenéskončilo zhruba po troch mesiacoch. Za ten čas sa podarilo nájsť 45 % konštrukcie orbitera, takmer tretinu hlavnej palivovej nádrže, a 50 % trosiek motorov SRB.

* [[Joseph Sutter]] (viceprezident spoločnosti [[Boeing]])

[[Súbor:Challenger explosion.jpg|right|thumb|Explózia raketoplánu Challenger STS-51-L: nad oblakom dymu môžeme vidieť [[Skvapalňovanie|kondenzačnú]] stopu za motorom SRB]]

Zdemolovanie kabíny po dopade zakrylo prípadné poškodenie kabíny pri vlastnej explózii, ale jej steny pravdepodobne výbuch nádrže ET vydržali. Najzraniteľnejším miestom kabíny boli okná, ktoré by však dokázala preraziť len priama kolízia s jednou z trosiek stroja. Ale hoci samotná kabína pre posádku zrejme prekonala explóziu orbitera, pravdepodobne bola porušená jej [[hermetickosť]]. Bezprostredne po oddelení kabíny od orbitera dosiahlo vertikálne [[preťaženie (tiažové zrýchlenie)|preťaženie]] v nej hodnotu asi 12 až 20 [[Gravitačné zrýchlenie|g]], ale už po dvoch sekundách kleslo na 4 až 2 g, čo je pre ľudský organizmus znesiteľné. Členovia posádky, ktorí boli v tomto okamihu nažive a pravdepodobne aj pri vedomí, museli použiť [[kyslíková maska|kyslíkové masky]]. Posádku zabil zrejme až dopad kabíny na morskú hladinu o dve minúty a štyridsať päť sekúnd po explózii rýchlosťou {{km|330|m}}/h. Hladiny sa dotkla najprv ľavým predným rohom špičky. Kabína bola tesne predpri dopadomdopade vystavená obrovskému preťaženiu dosahujúcemu podľa odhadov až 200 g. Za takých podmienok sa vodná hladina chová ako pevný [[betón]]. Napriek tomu sa väčšia časť jej konštrukcie zachovala v celku.

Členov posádky nechránili nijaké [[skafander|skafandre]], z tohototohto dôvodu oficiálne stanovisko NASA znelo: "Posádka pravdepodobne, nie však celkom iste, stratila vedomie v priebehu niekoľkých sekúnd po rozpade raketoplánu a to v dôsledku zmeny [[atmosférický tlak|atmosférického tlaku]] vo vnútri ťažko poškodenej kabíny." Prvý dôkaz, ktorý veľmi spochybnil toto tvrdenie, sa objavil po skúmaní trosiek kabíny. Na dne oceánu sa našli 4 dýchacie prístroje PEAP (Personal Egress Air Pack), pričom 3 z nich boli použité. Pri dvoch z nich odborníci dokonca zistili množstvo spotrebovaného vzduchu, ktoré bolo 75 % až 90 % celkových zásob. Toto množstvo zodpovedalo asi 4 až 5 minútam pokojného dýchania, ale keďže kabína tak dlho ani nepadala, je skôr pravdepodobnejšie, že astronauti v dôsledku strachu dýchali rýchlo a prudko a teda museli byť pri vedomí. Množstvo vzduchu spotrebované z prístrojov zodpovedalo množstvu vzduchu vydýchanému za krajne vypätých podmienok v priebehu 2 a pol minúty. Možnosť, že by sa prístroje spustili samovoľne, je vylúčená. Taktiež bývalý astronaut a lekár [[Joseph Kerwin]] skonštatoval: "Som presvedčený, že prinajmenšom veliteľovi Scobeemu a pilotovi Smithovi bolo jasné, v akej beznádejnej situácii sa nachádzajú." Rodina Michaela Smitha požadovala od NASA odškodné vo výške 15 miliónov dolárov, vedenie NASA sa však napokon s pozostalými dohodlo mimosúdnou cestou.

Systém kozmického raketoplánu prekonal vyše 400 zmien, ďalších 105 zmien sa týkalo štartovacích komplexov a boli sprísnené bezpečnostné opatrenia na prípravu a prevádzku raketoplánov. Pomocné motory SRB, ktoré boli príčinounehodu nehodyspôsobili, prešli 155-timi zmenami. Najvýraznejšou z nich bolo to, že medzi segmentmi motoru sa namiesto dvoch tesniacich krúžkov začali používať tri, a vďaka zmene izolácie steny spaľovacej komory už medzi segmentmi nebola žiadna štrbina. Objavili sa aj návrhy na úplne novú konštrukciu motorov, či dokonca na úplne nové pomocné motory, ale z finančných dôvodov boli tieto návrhy zamietnuté a ostalo sa pri motoroch SRB. [[Armáda]] po havárii výrazne obmedzila využívanie raketoplánu na vojenské účely a zvýšil sa jej záujem o klasické [[nosná raketa|raketové nosiče]]. Raketoplány prestali vypúšťať aj [[komerčná družica|komerčné družice]], ktorých štarty prevzali súkromné firmy s klasickými raketami. Okrem toho raketoplány prestali vynášať tiež raketové stupne [[Centaur (raketový stupeň)|Centaur]] a družice a sondy, ktoré boli vypustené z raketoplánu, museli byť urýchlené menej výkonnými raketovými stupňami. Jeden z najvážnejších postihov si odniesla [[Galileo (kozmická sonda)|sonda Galileo]], ktorá v dôsledku menej výkonného raketového stupňa po svojom vypustení musela zamieriť k svojej cieľovej planéte, [[Jupiter]]u, po oveľa zdĺhavejšej a nebezpečnejšej dráhe. Na tejto dráhe došlo k poškodeniu jej hlavnej antény. Odložený bol tiež štart [[Hubbleov vesmírny ďalekohľad|Hubbleovho vesmírneho ďalekohľadu]].

Došlo k tiež ďalším opatreniam, ktoré sa nehody priamo netýkali: Išlo napríklad o používanie ľahkých oranžových skafandrov pre posádku počas štartu, alebo návrat k pôvodnému značeniu letov raketoplánov jednoduchým číslom, ktoré označuje poradie, v akom sú misie schválené. Raketoplány získali bočný núdzový východ, astronauti boli vybavení padákmi, a bola vyvinutá nová záchranná pomôcka – teleskopická tyč. [[15. august]]a [[1986]] bola schválená stavba náhrady za zničený Challenger – nový orbiter [[Endeavour (raketoplán)|Endeavour]]. Prvým americkým pilotovaným letom, ktorý nasledoval po tragédii, bol let raketoplánu [[Discovery (raketoplán)|Discovery]] [[STS-26]], ktorý odštartoval [[29. september|29. septembra]] [[1988]].