Olivier Messiaen: Rozdiel medzi revíziami

Ani ďalšie roky skladateľovho života neboli šťastné, počas [[druhá svetová vojna|druhej svetovej vojny]] bol povolaný do armády. V roku [[1940]] sa dostal do nemeckého zajateckého tábora [[Stalag VIII-A]]. Tu zložil jedno zo svojích najlepšíchnajznámejších diel, ''Kvarteto na koniec času''. Krátko po svojom prepustení v roku [[1941]] sa dal na pedagogickú dráhu, keď bol vymenovaný za profesora harmónie na parížskom konzervatóriu.

V roku [[1959]] jeho prvá manželka zomrela a Messiaen sa o dva roky na tonato znovu oženil so svojou žiačkou a skladateľkouklaviristkou [[Yvonne Loriod]].

V roku [[1966]] získal titul profesora skladby. Medzi jeho žiakov patrili také osobnosti súčasnej vážnej hudby ako boli [[Pierre Boulez]], [[Karlheinz Stockhausen]], [[Iannis Xenakis]] a ďalší. MessianovaMessiaenova skladateľská povesť rástla, v [[60. roky 20. storočia|60.]] a [[70. roky 20. storočia|70. rokoch]] získal niekoľko významných štátnych i zahraničných ocenení. V roku [[1978]] vystúpil z konzervatória a venoval sa už hlavne komponovaniu.

Pod vplyvom [[Stravinskij|Stravinského]] vo svojich skladbách často využíval zložité rytmy. Špecialitou jeho skladieb sú zakomponované transkripcie vtáčieho spevu, ktoré Messiaen ako vášnivý ornitológ nahrával po celom svete. Všetky tieto charakteristické črty tvoria v sumáre originálny skladateľský štýl, ktorý je trochu náročnejší na poslucháča, hoci v porovnaní so svojimi experimetujúcimiexperimentujúcimi rovesníkmi patria mnohé jeho diela medzi najživotnejšie opusy povojnovej skladateľskej generácie 20. storočia. MessienMessiaen bol jeden z prvých skladateľov, ktorí začali tvoriť pre elektronické hudobné nástroje, v jeho prípade šlo predovšetkým o [[Martenotove vlny]].

===MódyMody s obmedzenou transponovateľnosťou===

Jedným z typických aspektov Messiaenovej tvorby je komponovanie v systéme ''"módovmodov s obmedzenou transponovateľnosťou"'' (niekedy prekladané ako "módymody obmedzených transpozícií"), ktorý sám vytvoril a uverejnil. Modov je sedem a obsahujú roznyrôzny počet tónov vychádzajúcich z chromatickej stupnice. Rad tónov je rozdelený do skupín po dvoch až šiestich tónoch, pričom posledný tón jednej skupiny je zároveň prvým tónom ďalšej skupiny. Transponovateľnosť sa obmedzuje len na určitý počet poltónových transpozícií, ďalšou transpozíciou by vznikol modus identický s povodným.

Prvý modus pozostáva z radu siedmich tónov, ktoré sú v skutočnosti (na rozdiel od obrázku) rozdelené do šiestich skupín po dvoch tónoch. Tóny v mode sú C, D, E, Fis, Gis, Ais, C. Po transpozícií o poltón vyššie vznikne rad tónov Cis, Dis, E, G, A, H, Cis. Ďalšia transponovateľnosť je už obmedzená, transpozíciou o ďalší poltón by vznikol rád tónov D, E, Fis, Gis, Ais, C, D;, čo sú tóny identické s tónmi v povodnompôvodnom netransponovanom mode.

* [[Kvarteto na koniec času]] ( ''Quatuor pour la fin du temps'', 1940-41)