Nemčice: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
d Verzia používateľa 213.160.190.141 (diskusia) bola vrátená, bola obnovená verzia od TeslaBot |
|||
Riadok 37:
V obci je [[rímskokatolícka cirkev|rímskokatolícky]] [[kostol]] Svätého Ducha z roku [[1780]].
Obec Nemčice sa geograficky nachádza: 184 metrov nad morom v Podunajskej nížine na Nitrianskej tabuli, 5 km na ZJZ od Topoľčian v doline potok Zľavy. Pôvodne najstaršia časť obce sa rozprestierala na ľavom brehu od spomenutého potoka Zľavy, ktorý vyviera v Inoveckých horách pod vrchom Úhrad. Potok Zľavy tečie smerom na juhovýchod. V obci Chrabrany sa spája s potokom Bojňanka a spolu pri Nitrianskej strede sa vlievajú do rieky Nitry.
<nowiki> </nowiki>Pôvodný tok potoka Zľavy sme volali Starý potok. Občania Nový potok používali na pohon dvoch mlynov v obci - horného a dolného mlyna a pri moste bol brod pre kone. Primitívnou haťou smerom ne sever pri osade Izát vytvorili nové koryto - náhon zvané Nový potok. V novšej dobe v rokoch 1950 boli vzaté pramene potoka Zľavy pre účel vodovodu okresného mesta Topoľčany a tým voda potoka sa na najmenšiu mieru znížila. Spomenuté koryto Nového potoka sa takto zrušilo. Zostalo len pôvodné koryto Starého potoka, ktoré sa uživuje malým prítokom z osady Vítkovice a bočnými pramienkami z pravého a ľavého brehu. Pozemky ležiace po oboch stranách sú ešte na severnej česti chotára močaristé a neúrodné, hoci bývalý majiteľ, barón Stummer, v rokoch 1905 -1910 pozemky drenážami odvodňoval. Časom sa drenáže ílovou zeminou zaniesli a nemajú už účinku na užitočnosť pôdy. Pri južnej časti obce sa oba toky potoka spájali. Po dlhšom čase južná časť potoka sa humusom zanášala a chotárna časť Pasienky sa znehodnocovala, ostala močaristou, lebo voda z Pasienkov mala do potoka minimálny spád.
<nowiki> </nowiki>Pôda našej obce je hlinito - ílovitá. Pôda je rozdelená podľa úžitkovosti, bonity na:
<nowiki> </nowiki>1. triedne: Štvrte, Pláne, Pasienky a pánska tabľa
<nowiki> </nowiki>2. triedne: Závršiny, Hliny, Ďatelinišťa
<nowiki> </nowiki>3. triedne: Ryby, Sislačky (Turiec) Od Vítkovského
RASTLINSTVO: Občania pestovali obiloviny, krmné rastliny pre zvieratá; ďateľoviny, lucernu, menej štajerku (listnačku). Nájomca farských pozemkov pestoval aj olej ku s dobrým výnosom cez I. svetovú vojnu. Okopaniny sa pestovali pre svoju potrebu, zemiaky, kapustu a strukoviny. Pre domáce zvieratá kukuricu, kŕmnu repu. Na výrobu domáceho plátna pestovali naše priadky konope. Po vybudovaní cukrovaru v Topoľčanoch občania pestovali pre panstvo cukrovú repu.
ZVIERATSTVO: Zo zvierat chovali občania hlavne ťažné zvieratá na prácu pre obrábanie pozemkov, hlavne kone, panstvo aj voly, menší roľníci len kravy, ovce a bravčový dobytok. Zo zvieracej hydiny chovali husi, kačice a sliepky. Kravy vyháňali na pašu od leta do jesene, na spoločný pasienok pri rieke Nitre, ale paša bola viac z núdze pre nedostatok krmiva. Obyčajne kravy znižovali dojivosť pre vzdialené pastviny na 45 km. Obec mala v službe pastiera, ktorý so svojou čeľaďou pásol svine pri kriepopách a obecných cestách a od leta do jesene pásaval kravy. Z poľných zvierat: sa v chotári obce živili poľné zajace, líšky a z pernatých jarabice, bažanty a prepelice. Poľné právo prenajímal barón Augustín Stummer. Na ochranu zveri v chotári mal remízku, kde hniezdila pernatá zver a v zime bola núdzovo kŕmená. Mal zvláštneho hájnika, ktorý ochraňoval a v zimnom období kŕmil poľnú zver. Pri okružných poľovačkách v zimnom období padlo v našom chotári aj vyše 1000 kusov zajacov.
HORSTVO: V chotári našej obce nieje horstvo, ale občania vlastnili horu v chotári obce Tesáre vo výmere 98 kat. jutár. Po socializácii obce majetok občanov prešiel do vlastníctva štátu.
PODNEBIE: V obci je mierne podnebie. Väčšie zimy bývajú zriedka. Bod mrazu cez zimné obdobie neprekračuje max. -35°C. V starých archívoch niet záznamu o nižšom klesnutí teploty. Najviac škodlivé boli neskoré jarné mrazy koncom mája. Podľa výpovedi starcov sa spomína v XVII. a XIX.. stor. dva prípady. Zmrzli vinohrady, ovocné sady, orechy, okopaniny, zemiaky, kukurica a strukoviny. Bola bieda a hlad. Leto bývalo dosť teplé. Teplota niekade vystúpila aj na +40°C, podľa výpovedí starších občanov. Zväčša sa pohybovala teplota medzi +25 a +30°C. Nebezpečné boli búrky, ktoré cez žatevné práce narobili veľa pohrôm a neraz blesky zapálili stodoly roľníkov. Jesene bývali normálne, viac usmernené.
Služby : V obci sa nachádzajú tieto pohostinstvá - Vilov Mlyn, Linda, u Kopca. Možnosti stravovania sú u Kopca. Taktiež sa tu nachádzajú potraviny COOP Jednota.
História obce
Pôvod obce
Pôvod našej rodnej obce Nemčice siaha do Praveku - do mladšej doby kamennej. Podľa knihy "Pravek severného povodia rieky Nitry" str. 23. V období 5000 - 4000 rokov pred naším letopočtom si človek postupne osvojil základy roľníckej civilizácie. Mladšiu dobu kamennú charakterizuje už obrábanie pôdy, pestovanie obilia, domestikácia zvierat, chov dobytka, stavba príbytkov, zakladanie osád, výroba nových typov kamenných nástrojov a najmä vznik hrnčiarstva. Archeologické pamiatky sa našli aj v chotári našej obci pri kopaní štrku na pozemok Od Vítkovského "Turec" ale majiteľ zatajil nález z obavy, že bude mať zastavený ďalší predaj štrku. V čase keď sa začali zbierať pamiatky obce, vyšlo najavo nálezište. Boli nájdené rôzne nádoby, z ktorých by sa bola mohla ustáliť doba ich pôvodu.
Ďalšia nenahraditeľná škoda pamiatky našej obce je strata skamenelej časti kosti pravekého zvieraťa pri kopaní piesku šedej farby pochádzajúceho pravdepodobne zo staršieho obdobia štvrtohôr. Skamenelinu kosti našli: Albín Koma, Ján Škalák, František Žitňanský, pri kopaní piesku pod farskými roľami na ceste dvoranskej. Nález bol uložený v školskej zbierke nerastov, odkiaľ ho niektorý horlivý gymnazista vybral a odovzdal profesorovi Porubskému v Topoľčanoch, ktorý zbieral pre múzeum archeologické nálezy. Spomenutý nález sa pravdepodobne bude nachádzať v bojnickom múzeu. Ide nám len o pomenovanie nálezište obce Nemčice. Mapa číslo III. V spomenutej knihe znázorňuje nálezy z mladšej doby kamennej pod číslom 16. Mladšia doba kamenná v karpatskej doline sa delí na: starší, stredný a mladší neolit, ide o obdobia, ktoré sa od seba líšia časovo i kultúrne. Mladšia doba kamenná - neolit - cca 4500 do 2500 rokov pred naším letopočtom sa vyznačovala vznikom poľnohospodárstva, domácich remesiel, najmä hrnčiarstva, prechodom k usadenému spôsobu života, zmenami a zrýchleným vývojom spoločnosti.
Najstaršou neolitickou kultúrou s charakteristickým druhom keramiky v severnom povodí rieky Nitry bola Volutová kultúra, pomenovaná podľa výroby nádob. Sídliska volutovej kultúry poznáme dodnes z katastrov týchto obcí: Klátová Nová Ves, Krasno, Bošany, Brodzany, Chrabrany, Jacovce, Behynce, Blesovce, Ludanice, Malé Uherce, Nemčice, a ďalších 14 obcí v severnom povodí Nitry. Na veľkolepých rozvalinách Trenčianskeho hradu je na vápencovom brale vyrytá najstaršia písomná pamiatka, historická nielen na pôde Slovenska, ale aj na území celej ČSSR vôbec. Nápis pochádza z roku 179 n. l., v slovenskom preklade znie takto: Víťazstvu cisárov (venovalo) vojsko , 855 vojakov druhej légie, ktoré táborilo v Langaríciu. Dal urobiť (Cons.?) tans, legát II. Pomocnej légie. Tento nápis bol tesaný na pamiatku víťazstva Rimanov nad Kvádmi, ktorí boli v týchto časoch obyvateľmi tejto časti Slovenska.
Týmto je historicky dokázané, že pred príchodom Slovanov na slovenské územie, tu žili Kvádi, ktorých premohli Rimania a v II. Storočí n. l. v Trenčíne mali svoju vojenskú posádku, podľa knihy "Slovenské hrady" napísal Ľudovít Janota II. , vydanie str. 201 Okolo roku 400 prestal byť Dunaj skutočnou hranicu Rímskeho impéria, ktorého moc neustále klesal. Začínajú sa objavovať nové kmene a národy. Podunajskou nížinou sa prehnali Goti, Vandali, Huni. Vtedajší rímsky spisovatelia nazvali udatného vodcu Húnov Attilu (445-453) "Bičom božím", pustošili aj v oblasti patriacej Východorímskej (Byzanskej) ríše. Attila zomrel náhle (r. 453) a ríša i národ Hunov sa z dejinného javiska stratil. Pohltili ich mocné vlny sťahovania národov.
Prítomnosť Slovanov v Podunajsku a v Potisi pod Attilovou nadvládou sa ustaľuje už v 5. storočí n. l. podľa knihy "Z dejín včelárstva na Slovensku" str. 23. Slovenské nálezy z hradištných podôb v severnom povodí rieky Nitry - podľa knihy " Pravek" str. 87. z 10 až 11 str. Nemčice - románsky kostol doložený do r. 1156 a stredoveký cintorín. Mapa č. 10 na str. 89 znázorňuje Nemčice pod č. 42. Nemčice vznikli pravdepodobne nemeckou kolonizáciou. Do roku 1264 bol majiteľom Koncha zvaný z rodu kumánskeho a po pretrhnutí jeho rodu kráľ Béla IV. Nemchich - dnes Nemčice zvanú zem daroval sudcovi Ivankovi - zemanovi , podľa výpisov z Národného múzea v Budapešti. Széchenyi - ho knihovne, Múzeum korút 14 - 16. Výpisy v slovenskom preklade sa pripojujú. Koncom 13. storočia od roku 1283 patrila obec Nemčice Matúšovi Čákovi podľa knihy Erich Fugedi - ho v knihe "Nitra megye betelepulése" , v preklade " Osídľovanie nitrianskej župy". Od Matúša Čáka pripadla obec korune, od 1389 synom Koňu, v 15 - 16 storočí Országhovcom a od roku 1481 znovu Széchenyi - ovcom. V r. 1590 ich dostali Forgách - ovci, 1709 - 1718 skonfiškované erárom, od ktorého ich odkúpila rodina Berényi - ovcov, 1733 vyženili Traun - Abenspergorovci, 1825 kúpili Erdodyovci a do roku 1945 vlastnili Stummerovci. (Historická dokumentácia o jestvovaní obce Nemčice po smrti kráľa Bélu IV.)
Politický rozvrat, ktorý začal už na konci života Bélu IV. (zomrel 1290) dostupuje anarchia na najvyšší vrchol. Od počiatku vznikajú dve skupiny, oligarchov. Na čele skupiny ktorá išla s Nemcami bol Kýsecki z rodu Heder, nemeckého pôvodu, v druhej, v ktorej sa grupovali hlavne starouhorské rody, zaujal hlavne vedúce postavenie po roku 1274 rod Čákovcov. Títo odovzdali svoj pôvod od jedného z kmeňových vodcov rodu Arpádovej, Szabolcsa a volali sa podľa rodného hradu Čak v temešskej župe. Synovia Petra Čáka, Dominik a Matúš obdržali v r. 1272 od Štefana V. (1270 - 1272) Krušovce (M.M. 501). Matúš II. Syn Matúša I. má v držbe už v r. 1283 Topoľčany s Prašicami, Nemčicami a Jacovcami. Od roku 1275 zaujímali Čákovci najvyššie hodnosti v krajine. Peter Čák bol palatínom, Matúš pokladníkom, Ugrin krajským sudcom. Základ rodovej moci v severozápadnom Uhorsku položil najmä Matúš a Štefan. Peter Čák dostáva už v roku 1275 od kráľa hrad Trenčín a neskoršie hodnosť palatína. V tomto roku bol jeho brat Štefan trenčianskym županom. Na skutočného oligarchu s mocou takmer kniežacou sa vyvinul až Petrov syn Matúš a stal sa známym pod menom Matúš Čák trenčianský. Po otcovi zdedil Komárno a Senicu a bezdetný strýc Matúš mu poručil majetky Eperješ, Nemčice, Jacovce, a Tribut v Topoľčanoch. Jeho neskoršiej moci položil nepriamo základy sám Ondrej II. (1290-1301), ktorý využil starú nenávisť medzi Kysekovcami a Čákovcami.
Gyárfás, István, A, jasz - kunok torténate ..., v slovenskom preklade: Gyárfás István, Dejiny jász - Kumanovcov III. Diel po kr. 884 -1301. Vydané v roku 1873 na strane 304.
Majetkové pomery kumanov: Hoci staré kmene kumanov - pôvodne boli všetci rodu zemanského, pri prvom osídlení získané zeme jednotlivých rodov ani pri prípadnom odštiepení nemohli sa stať predmetom kráľovského darovania, na čo už v XIII. Storočí nájdené stopy, že jednotliví kumanovskí zemani za verné služby, mimo odštiepených kumanovských stolíc, cestou darov , získali zemanské majetkové pôžičky, a že tieto majetkové pôžičky pri prípadnom odštiepení, alebo v prípade nevery späť na stranu koruny sa vrátili a znovu sa stali predmetom darovania pre hociktorého zemana v krajine, práve tak ako sa dialo so zemanskou slobodou "Székelyov Sékelov". Tak Béla IV. Belerovmu synovi Dalmoci Kolechoví, ďalej Cuchmech moravskému Itek a Tescech Byter kresťanským kumancom v župe tekovskej Hyzer, Buztech Pathokontelusk, Sylle, Colby a Vezeken majetky a časť zeme Rehosnycha nevedno, v ktorom roku daroval.
Podobne v roku 1264 Koncha zvanému, pretrhnutím jeho kumanskému rodu , jeho v nitrianskej župe Nemchich - dnes Nemčice pri Topoľčanoch zvanú zem sudcovi Ivánkovi - zemanovi daroval s tou podmienkou, že právo odsúdenia zeme nemá, ale z nej plynúce dôchodky, za služby on a jeho potomci požívať majú.
Z národného múzea v Budapešti, v Széchenyi - ho v knihovni vypísal a do slovenčiny preložil autor. Szentpátery Imre, zápisy o kritických dokumentoch kráľov z rodu Arpádovcov I. diel 1001 - 1270, 433 strana 1264. Kráľ Béla IV. Dominikovmu synovi, Ivanka zemanovi po bez potomka, zomrelému kuman Konchovi v nitrianskej župe Nemchich zvanú zem bez odcudzujúceho práva a túto zem mu Bubon županom synom Alexandrom potvrdil.
== Referencie ==
| |||