Fryderyk Chopin: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
d →Paríž: preklepy |
preklepy, formulácia |
||
Riadok 12:
'''Fryderyk Chopin''' (* [[22. február]] alebo [[1. marec]] [[1810]], [[Żelazowa Wola]] pri [[Varšava|Varšave]], [[Poľsko]] – † [[17. október]] [[1849]], [[Paríž]], [[Francúzsko]]) (celým menom '''Fryderyk Franciszek Chopin '''[šopén]''', '''francúzsky '''Frédéric François Chopin '''[ʃopɛ̃]) bol [[Poľsko|poľský]] [[hudobný skladateľ]] obdobia [[Romantizmus (hudba)|romantizmu]], ktorý je známy svojimi takmer výlučne [[klavír]]nymi skladbami.
Chopinov otec bol francúzsky [[Vysťahovalectvo|emigrant]], matka pochádzala zo schudobneného [[Šľachta|šľachtického]] rodu z Poľska. Frédéric Chopin prežil krásne detstvo vo Varšave. V roku [[1816]] sa začal učiť hru na klavíri u Čecha [[Vojtěch Živný|Vojtěcha Živného]] a už v siedmich rokoch sa pokúšal o svoje prvé skladby. Od roku [[1822]] bol žiakom varšavského [[Lýceum|lýcea]] a medzi rokmi [[1826]]–[[1829]] sa učil u Józefa Elsnera hudobnú teóriu na konzervatóriu. Potom vyšla tlačou jeho prvá skladba
Väčšina Chopinových diel je určená pre klavír. Jeho improvizačné umenie sa zobrazilo v [[Prelúdium (hudba)|prelúdiách]], zatiaľ čo v [[Nocturno|nokturnách]] z 30. a 40. rokov sa uplatnila jeho veľmi jemná, spevná a konfiguráciami opradená melodika. Tanečné skladby komponoval výhradne v trojdobom metre, pritom poľský národný prvok preniká najviac v 60 [[Mazúrka|mazúrkach]] a v slávnostných [[Polonéza|polonézach]]. Jeho [[Valčík|valčíky]] majú prevažne salónny ráz. [[3. klavírna sonáta (Chopin)|3. klavírna]] a 1. violončelová sonáta (1846) vykazujú nezvyčajné formové riešenia (slávny Smútočný pochod predchádzal kompozícii ostatných viet sonáty b moll o dva roky).
Riadok 33:
Józef Sikorski, hudobník a Chopinov súčasník vo svojich pamätiach ''Wspomnienie Chopina'' sa zmieňuje, že ako dieťa Chopin často plakal, keď jeho matka hrala na klavíri. Vo veku šiestich rokov sa už pokúšal reprodukovať hudbu a tiež sa pokúšal o nové melódie.<ref name = "rjsfih">[[Arthur Hedley|Hedley]], ''[[Encyclopaedia Britannica]]'', s. 263.</ref> Prvé klavírne lekcie mu poskytovala jeho staršia sestra Ludwika.<ref name = "wrjnnn"/>
Chopinovým prvým učiteľom klavírnej hry bol v rokoch 1816{{--}}1822 Čech [[Vojtěch Živný]], v Poľsku písaný ako
| titul = Chopin v Čechách
| url = http://www.ceskatelevize.cz/ivysilani/210542151090001-chopin-v-cechach/
Riadok 54:
[[Julian Ursyn Niemcewicz]] potvrdzuje Chopinovu popularitu vo svojej dramatickej ekloze ''Nasze Verkehry'' (1818).<ref name = "wrjnnn"/>
V čase puberty, počas prázdninového pobytu v dedine [[Szafarnia]] v Kujavsko—pomorskom vojvodstve, kde bol hosťom [[Antoni Radziwiłł|A. Radziwiłła]], sa Chopin zoznámil s ľudovou hudbou, ktorej motívy často neskôr použil vo svojich skladbách. V jeho
=== Vzdelanie ===
Riadok 90:
V Paríži našiel Chopin umeleckú spoločnosť, rovnako ako príležitosť uplatniť svoj talent a stať sa celebritou a neskôr slušne zarábať výukou klavírnej hry.<ref name = "xjsgfg">[[Zdzisław Jachimecki|Jachimecki]], s. 423.</ref> Spriatelil sa s osobnosťami slávnych mien: [[Hector Berlioz]], [[Franz Liszt]], [[Vincenzo Bellini]], [[Ferdinand Hiller]], [[Felix Mendelssohn]], [[Heinrich Heine]], [[Eugène Delacroix]], knieža [[Adam Jerzy Czartoryski]], [[Alfred de Vigny]], [[Charles-Valentin Alkan]].<ref name = "xjsgfg"/>
Chopin v Paríži zriedka vystupoval verejne. V neskorších rokoch usporadúval ojedinelé výročné koncerty v
Riku [[1835]] Chopin navštívil [[Karlovy Vary]], kde sa naposledy vo svojom živote stretol so svojimi rodičmi. Na spiatočnej ceste cez [[Sasko]] sa stretol so svojim starým priateľom z Varšavy, Wodzińskim. Tu sa tiež stretol s jeho dcérou Máriou, teraz šestnásťročnou, ktorú poznal o päť rokov skôr v Poľsku, a do nej sa ako do okúzľujúcej, umelecky nadanej, inteligentnej mladej dámy zamiloval.<ref>Mária urobila skicy Chopinovej hlavy pri hre na klavír a rozhovor, potom ho posadila, aby mohla vytvoriť akvarel. Je to jeden z najlepších dochovaných Chopinových portrétov, skladateľ tu vypadá odpočinutý, zamyslený a pokojný.“ [[Tad Szulc]], ''Chopin in Paris'', s. 137.</ref> Nasledujúceho roku, v septembri 1836, keď sa Chopin vracal cez [[Drážďany]] z dovolenky, ktorú s Wodzińskými strávil v [[Mariánské Lázně|Mariánských Lázních]] ponúkol Márii sobáš. Ona prijala a jej matka, kňažná Wodzińská zvolila, ale Máriin nízky vek a Chopinovo chatrné zdravie (v zime 1835/36 bol tak chorý, že sa Varšavou šírila fáma, že zomrel) odsunuli sobáš na neurčito. Zasnúbenie zostalo neverejným a sobáš sa nakoniec nekonal. Chopin neskôr vložil korešpondenciu s Máriou a jej matkou do veľkej obálky, na ktorú po poľsky napísal
[[Súbor:Delfina Potocka 4.jpg|thumb|upright|Grófka [[Delfina Potocka]]]]
Chopinove city k Márii zanechali stopy v jeho valčíku č. 1 As dur Op. 69 nazývanom „Valse de l'adieu“ — „Valčík na rozlúčku“, ktorý napísal ráno v deň odjazdu z Drážďan. Po návrate do Paríža zložil Etudu č. 2 f moll Op. 25, druhú v cyklu Op. 25, ktorú popísal ako „portrét Máriinej duše“. Okrem toho poslal Márii sedem piesní na verše poľských romantických básnikov [[Stefan Witwicki|Stefana ]]Chewbacca, [[Józef Bohdan Zaleski|Józefa Zaleského]] a [[Adam Mickiewicz|Adama Mickiewicza]].<ref>[[Zdzisław Jachimecki|Jachimecki]], p 423.</ref>
Riadok 153:
Neskôr veľa osobností tvrdilo, že boli prítomní pri Chopinovom srmteľnom lôžku. „Byť pri Chopinovej smrti,“ píše Tad Szulc, „zdá sa, zaručovalo historické a sociálne postavenie.“<ref>[[Tad Szulc]], ''Chopin in Paris'', p. 399.</ref> Medzi tých, ktorí skutočne boli pri Chopinovom smrteľnom lôžku, patrí Ludwika, kňažná Marcelina Czartoryska, dcéra George Sandovej Solange a jej manžel Auguste Clésinger, Chopinov priateľ a žiak Adolf Gutmann, priateľ Thomas Albrecht a tiež dôverník, poľský katolícky kňaz Aleksander Jełowicki.<ref name="Paris p. 400"/>
Neskô toho rána urobil Auguste Clésinger Chopinovu posmrtnú masku a odliatok jeho ruky. Pred pohrebom, zhodne s Chopinovym posledným želaním (súvisiacim s jeho obavou, že bude pochovaný zaživa), bolo jeho srdce vybraté a uložené do liehu. Jeho sestra neskôr odviezla srdce v urne do Varšavy, kde bolo uložené do piliera Chrámu Svätého kríža na Krakovskom predmestí, pod citátom z biblie ([[Matúš (apoštol)|Matúš]]: "
<!-- Pohřeb se konal v chrámu [[Église de la Madeleine]] v Paříži 30. října. Chopin si přál, aby bylo hráno Mozartovo ''Requiem''. Tato skladba obsahuje velkou část ženských hlasů, ale v tomto chrámu nikdy nebyl sbor s ženskými hlasy. Ženský sbor se nakonec mohl zádušní mše zúčastnit, ale musel být ukryt za černou sametovou oponou. Sólisty byli basista [[Luigi Lablache]], který stejný part zpíval na Haydnovu pohřbu(také účinkoval na pohřbu [[Vincenzo Bellini|Belliniho]]) a mezzosopranistka [[Pauline Viardot]].<ref>[[Frederick Niecks]], ''The Life of Chopin'', vol. II, London, Novello, Ewers & Co., 1888, p. 325.</ref> Také bylo hráno Chopinovo Preludium č. 4 e moll a č. 6 b moll. Pohřbu se zúčastnilo okolo tří tisíc lidí, ale chyběla mezi nimi George Sandová.
|