Studená vojna: Rozdiel medzi revíziami

[[25. jún]]a [[1950]] sa jednotky [[KĽDR|Severnej Kórei]] priblížili k hraniciam a po sérii ozbrojených zrážok na hraniciach podnikli rozsiahlu inváziu do [[Kórejská republika|Južnej Kórei]]. Severná Kórea bola čiastočne podporovaná sovietskym letectvom, jadro jej útočiacich jednotiek tvorili tanky [[T-34]] dodané zo [[ZSSR]]. Začiatkom [[júl]]a severokórejské vojská dobyli [[Soul]] a prenikali aj ďalej na juh. Už 2 dni po napadnutí juhu [[Bezpečnostná rada OSN]] v neprítomnosti predstaviteľov ZSSR vyhlásila za agresora vojny Severnú Kóreu a rozhodla sa podporiť juh. Medzitým však zasiahla armáda USA, ktorá najprv pomohla juhokórejcomJuhokórejcom udržať oblasť [[Pusan]]u a potom sama podnikla [[15. september|15. septembra]] obojživelnú operáciu pri [[Inčon]]e. V nasledujúcich bojoch americké jednotky porazili severokórejskú armádu, dobyli [[Pchjongjang]] a prenikli až k čínskym hraniciam. Keď už bolo severokórejské územie skoro celé pod kontrolou amerických vojakov, zasiahla do konfliktu [[ČĽR|Čína]], ktorá sa cítila prítomnosťou amerických vojsk ohrozená. [[25. október|25. októbra]] miliónová armáda „dobrovoľníkov“ pod velením [[Peng Dehuai]]a prekročila napriek očakávaniam [[Spojené štáty|Spojených štátov]] hranice a rozvrátila útok síl OSN. Nová komunistami vedená ofenzíva zatlačila jednotky OSN opäť na juh. [[4. január]]a [[1951]] dobyli komunisti [[Soul]]. Otrasené jednotky OSN spolu s Američanmi sa však znovu sformovali a po sérii bojov v polovici marca dobyli mesto späť. Už [[22. apríl]]a však severokórejské vojská začali nový protiútok a zatlačili vojská OSN o niekoľko desiatok km späť. V tej istej dobe bol dovtedajší veliteľ amerických vojsk v oblasti generál [[Douglas MacArthur]] pozbavený velenia, pretože sa vyhrážal čínskej strane použitím atómových zbraní. Jeho konanie vyvolalo odpor a zhrozenie po celom svete. Svetu po prvýkrát hrozila nukleárna vojna, keďže [[ČĽR]] malo spojeneckú zmluvu so ZSSR. Onedlho pozemné boje uviazli na mŕtvom bode. Frontová línia sa vtedy nachádzala mierne na sever od 38. rovnobežky. Do konca roku [[1951]] sa začali v Kesongu rozhovory o zastavení paľby. [[12. november|12. novembra]] [[1951]] sa rokovania premiestnili do mesta [[Pchanmundžon]], kde trvali do [[27. júl]]a [[1953]], kedy bolo podpísané [[prímerie]] platné dodnes. Obe strany mali po vojne veľké množstvo vojnových zajatcov, ktorým obe strany umožnili rozhodnúť sa, v ktorej časti krajiny chcú zostať. Celkovo si kórejská vojna vyžiadala dovedna 1 300 000 obetí.

[[Invázia v Zátoke svíň|Prvá Kubánska kríza]] vypukla po tom, čo sa [[17. apríl]]a [[1961]] vylodilo asi 1500 kubánskych kontrarevolucionárov podporovaných Spojenými štátmi v zátoke Chiron (známej tiež ako [[Zátoka svíň]]). Pokus zvrhnúť Castrovu komunisitckúkomunistickú vládu sa však nepodaril. Väčšina z kontrarevolucionárov bola zajatá.

Akcia ešte viac zhoršila vzájomné vzťahy medzi [[Spojené štáty|USA]] a [[Kuba|Kubou]]. A čiastočne bola katalyzátorom ďalších udalostí. Predstavitelia Sovietskeho zväzu sa totiž ako protiopatrenie za umiestnenie rakiet s jadrovými zbraňami vo [[Spojené kráľovstvo|Veľkej Británii]], [[Taliansko|Taliansku]] a hlavne v [[Turecko|Turecku]] rozhodli riešiť situáciu tak, že po dohode s kubánskou stranou vybudujú svoje odpalovacieodpaľovacie zariadenia na Kube. Z nej bolo podobne ako z Turecka možné ohroziť všetky dôležité oblasti v USA. Kríza začala [[16. október|16. októbra]] [[1962]] odhalením raketových základní na ostrove americkým leteckým prieskumom pomocou lietadiel [[Lockheed U-2|U-2]]. Spojené štáty následne začali kontrolovať všetky lode smerujúce na Kubu aj z Kuby. Kuba následne vyhlásila mobilizáciu a opäť sa začala pripravovať na inváziu. ZSSR vyhlásil že bude Kubu brániť. V dôsledku zvýšenej vojenskej aktivity a pohotovosti obidvoch veľmocí v oblasti hrozila ich otvorená zrážka. Sovietske aj americké vojnové lode a ponorky vyplávali na more. Hrozila nukleárna vojna. Krajiny po celom svete boli v napätí, armády aj civilná obrana sa intenzívne pripravovali na prípadný konflikt. V tej dobe zasiahol generálny tajomník OSN [[U Thant]], ktorý zorganizoval stretnutie [[John F. Kennedy|Kennedyho]] s [[Nikita Sergejevič Chruščov|Chruščovom]]. [[28. október|28. októbra]] [[1962]] sa kríza oznámením sovietskej strany o rozobratí raketových základní skončila. Kubánska kríza je považovaná za moment, keď sa studená vojna dostala najbližšie k vyústeniu do jadrovej vojny.

Po skončení [[druhá svetová vojna|druhej svetovej vojny]] sa začal pomaly rúcať aj koloniálny systém európskych mocností. Obyvatelia mnohých kolónii cez [[druhá svetová vojna|druhú svetovú vojnu]] bojovali proti mocnotiam [[Os Berlín-Rím-Tokio|Osi]], no po ich porážke sa znovu dostali do područia koloniálnych mocností. Vo [[Francúzska Indročína|Francúzskej Indočíne]] bola obodobná situácia, tamojší obyvatelia boli v tej dobe už do značnej miery zunovaní Francúzskou nadvládou a za svoje právo na samostatnosť boli rozhodnutí bojovať. Podzemné hnutie, ktoré kládlo odpor [[Japonci|Japoncom]] sa teraz postavilo i [[Francúzi|Francúzom]]. Veľkou posilou mu bolo aj víťazstvo [[komunizmus|komunizmu]] v [[Čína|Číne]], pretože Čína bola podobne ako [[ZSSR]] rozhodnutá podporovať komunistické strany aj v okolitých krajinách. Komunisti síce neboli jediní, kto vzdoroval Francúzom, ale boli zárukou, že povstalci majú aspoň čiastočne podporu aj mimo územia Indočíny. Medzitým vznikol [[1. júl]]a [[1949]] na juhu Indočíny čiastočne samostatný Vietnamský štát na čele s cisárom [[Bao Daj]]om. Ten sa však o správu krajiny nijak zvlášť nestaral a nebol ani trochu populárny. Väčšina obyvateľov Indočíny si predstavovala budúcnosť inak a rozhodla sa viesť proti Francúzom ozbrojený boj. Následne sa podarilo podobný štatút samostatnosti dosiahnuť aj Laosanom na čele s princom [[Souphanouvung]]om, ktorí ju dosiahli na základe vzájomnej dohody s Francúzskom [[22. október|22. októbra]] [[1951]]. [[9. november|9. novembra]] sa po oficiálnom odchode francúzskych vojsk z [[Kambodža|Kambodže]] stala nezávislou aj Kambodža. Onedlho po tom sa však v krajine začali zrážky medzi rôznymi frakciami povstalcov. Samostatnosť týchto krajín tak v konečnom dôsledku nebola celkom skutočná. A Francúzi naďalej udržiavali v oblasti svoje koloniálne jednotky Cudzineckej légie. Pri tom veľmi podcenili sily povstalcov a v bojoch, v rámci ktorých sa v cudzineckej légii účastnilo aj mnoho bývalých členov [[Waffen-SS]], vsadilistavili na jendujednu kartu – pevnosť blízko dnešnej [[Laos]]ko-[[Vietnam]]skej hranice menom [[Dien Bien Phu]]. Tu opevnili svoje najsilnejšie jednotky a plánovali na seba prilákať povstalcov a potom ich zničiť intenzívnym bombardovaním. Povstalci ale pevnosť najprv obkľúčili a potom s pomocou ťažkého [[delostrelectvo|delostrelectva]], dodaného z [[ČĽR|Číny]] a [[ZSSR]], prinútili francúzske jednotky [[7. máj]]a [[1954]] kapitulovať. Súčasne s tým prebehli aj rokovania medzi povstalcami a francúzksoufrancúzskou vládou, ktoré sa uskutočnili v [[Ženeva|Ženeve]]. [[21. júl]]a [[1954]] bola vyhlásená samostatnosť [[Laos]]u, [[Kambodža|Kambodže]] aj [[Vietnam]]u.

Vietnam v tomto delení získal akési zvláštne miesto, pretože bol rozdelený 17. rovnobežkou na severnú časť, v ktorej mala moc komunistická frakcia [[Viet Minh]]u a južnú časť, ktorej oficálnou hlavou bol až do referenda [[23. október|23. októbra]] [[1955]] cisár [[Bao Daj]]. Predsedom vlády a fakticky aj hlavou nového štátu na juhu Vietnamu sa stal [[Ngo Dinh Diem]]. Moci na severe sa zatiaľ pevne chopila komunistická strana na čele s [[Ho Či Min]]om. Diem sa pokúšal viesť krajinu vlastnou cestou za podpory [[Spojené štáty|Spojených štátov]], bez toho aby zasahoval do suverenity svojho severného suseda. Komunisti sa sprvu pokúšali zorganizvaťzorganizovať celoštátne voľby, ktoré by krajinu zjednotili mierovou cestou. Ale po tom, čo sa na juhu žiadne voľby nekonali, rozhodli sa spojiť krajiny násilne, ale pomerne nenápadne, tým že začali podporovať ozborojené akcie komunistickej opozície, ktorá žiadala sociálnu spravodlivosť. V prevažne poľnohospodárskej krajine plnej chudobných roľníkov si komunisti získali čoskoro veľkú obľubu. Nová partizánska armáda, ktorá by bez podpory severného Vietnamu nevznikla sa nazývala [[Vietkong]]. Na to aby bolo možné tieto oddiely podporovať však museli severovietnamciSeverovietnamci obchádzať krátku, ale dobre stráženú hranicu na 17. rovnobežke a prenikať do južného Vietnamu cez [[Laos]] a [[Kambodža|Kambodžu]]. V priebehu nasledujúcich 20 rokov získali tieto zásobovacie cesty spoločný názov [[Ho Či Minova cesta]].

Vojna eskalovala po [[incident v Tonkinskom zálive|incidente v Tonkinskom zálive]], kde boli lode Amerického námorníctva napadnuté severovietnamskými torpédovými člnmi. Americkou odpoveďou boli silné nálety na niektoré časti severného Vietnamu ako aj príchod pozemných vojsk a námornej pechoty do južného Vietnamu. Začala sa otvorená vojna medzi americkými ozborjenýmiozbrojenými silami, ktoré v tej dobe už fakticky prevzali zodpovednosť za ochranu južného Vietnamu a severným Vietnamom podporovaných partizánov [[Vietkong]]u. Už vtedy sa prejavili prvé chyby, ktorých sa Američania dopustili, keď umožnili preriedeným jednotkám ustúpiť do Kambodže, kde boli fakticky v bezpečí, pretože Kambodža (podobne ako Laos) boli oficiálne neutrálne krajiny. Skutočnosť však bola taká, že východne oblasti Kambodže a Laosu mala plne pod kontrolou Severovietnamská armáda, ktorá ich využívala ako bezpečné nástupiská pre útoky na južný [[Vietnam]].

Prvé veľké ozbrojené stretnutie sa začalo [[14. november|14. novembra]] [[1965]] v pohraničnom údolí [[Ia Drang]]. Americké jednotky tam odrazili útok [[severovietnamských vojsk]] a [[Vietkong]]u v Centrálnej vysočine a tým prakticky zabránili realizácii už rozbehnutého plánu na likvidáciu južného Vietnamu. V nasledujúcich rokoch sa v južnom Vietname rozpútala najprudšia a najväčšia vojna druhej polovice [[20. storočie|20. storočia]]. Vojna eskalovala v [[január]]i roku [[1968]], kedykeď severovietnamciSeverovietnamci spolu s [[Vietkong]]om začali po celej krajine svoju poslednú zúfalú ofenzívu. Američania aj juhovietnamciJuhovietnamci síce boli sprvu zakočenízaskočení, ale dokázali útok odraziť, čím spôsobili komunistom ďalšiu vojenskú porážku. Verejná mienka v [[Spojené štáty|Spojených štátoch]], sa vtedy ešte viac nakolonilanaklonila na stranu odporocovodporcov vojny, pretože dovtedy prezentované vyhlásenia tvrdili, že [[Vietkong]] je už prakticky porazený a vojna sa čoskoro skončí. Naopak, nové správy z Vietnamu zo začiatku roka [[1968]] ukázali dosiaľ najtvrdšie boje, ktoré spolu s tým, že veliteľ amerických vojsk [[William Westmoreland]] žiadal ďalšie posily, vyvolali veľké rozhorčenie. [[30. apríl]]a [[1969]] dosiahol počet amerických vojakov vo [[Vietnam]]e svoj vrchol, nachádzalo sa tam 543 000 vojakov. V juhovýchodnej Ázii sa nachádzala väčšina amerických ozbrojených síl. Akékoľvek zvyšovanie počtu vojakov v oblasti by si vyžiadalo povolanie strategických záloh, čím by sa vyrovnalo niektorému z 2 predošlých [[Svetová vojna|svetových konfliktov]]. Od tohto momentu za začal počet amerických vojakov v oblasti znižovať. Verejná mienka v USA nakoniec prinútila prezidenta [[Richard Nixon|Nixona]] vydať rozkazy na úplný odchod amerických vojsk z Vietnamu. Poslední americkí vojaci priamo sa účastniaci bojov opustili krajinu [[29. marec|29. marca]] [[1973]]. V krajine zostali iba vojenskí poradcovia a inštruktori. Severný Vietnam mal naproti tomu v južnom Vietname 150 000 plne vyzbrojených vojakov. Oslabený južný Vietnam, na čele s nepopulárnou vládou a skorumpovaným aparátom{{#tag:ref|Bežná prax bola, že velitelia jednotiek inkasovali žold za neexistujúcich vojakov a nikdy nezakúpené zbrane a prakticky nedopĺňali stavy personálu ani zásob|group=pozn}}, nemohol po strate podpory zo strany USA už dlhšiu dobu vzdorovať komunistickej agresii. Začiatkom roku [[1975]] komunistické sily vyzbrojené veľkým množstvom tankov [[T-54]] zaútočili cez [[Kambodža|Kambodžu]] a [[Laos]], rozdrvili demoralizovanú juhovietnamskú armádu a [[1. máj]]a [[1975]] ukončili boje dobytím [[Saigon]]u.

Počas bojov v juhovýchodnej ÁziíÁzii bojujúce strany použili 14 miliónov ton bômb a inej munície, ich účinok sa rovná sile 700 [[atómová bomba|atómových bômb]] „Little boy“, aká dopadla na [[Hirošima (mesto)|Hirošimu]]. Celkové straty na oboch stranách sa odhadujú na asi 3,5 milióna. Z toho asi 1/3 tvorili civilisti.