Majstri speváci norimberskí: Rozdiel medzi revíziami

'''Majstri speváci norimberskí''' ({{V jazyku|deu|''Die Meistersinger von Nürnberg''}}) je v poradí 13. [[opera]] (hudobná dráma) skladateľa [[Richard Wagner|Richarda Wagnera]]. Rozdeľuje sa do troch dejstiev a dej sa odohráva v [[Norimberg]]u, začiatkom [[16. storočie|16.storočia]]. Svetová premiéra sa konala v Dvornom a Kráľovskom divadle, pod taktovkou dirigenta Hansa von Bülowa [[21. jún]]a [[1868]] v [[Mníchov]]e.

Majstri speváci norimberskí patria k Wagnerovým najúspešnejším a najpopulárnejším operám. Dodnes mávajú vysokú návštevnosť v divadlách aj napriek tomu, že táto opera je mimoriadne dlhá (až 4 a pol hodiny). Zaujímavosťou je, že toto dielo sa celkom vymyká z Wagnerovej koncepcie, predovšetkým tým, že je to jeho jediná opera, ktorá sa nekončí tragicky, naopak je charakteristická veselým dejom a láskavým humorom. Ale nie je to komédia. O začlenení tohto diela do určitého žánru sa vedú spory, no snáď najpresnejšie operu zaradil sám Wagner slovami: "Je to moje slnečné dielo". Skutočne, je to slnečné, pozitívne dielo s láskavým a otcovským humorom, ktorý nepoužíva satiru ani iróniu, ba naopak, trefná pointa vtipu sa väčšinou končí priateľským úsmevom, alebo prívetivým pohodením rukou. K vnútornému konflifktu v opere nedochádza. Navzdory bohatému deju sa napäté situácie nevyhrocujú, a zdanlivé nepriateľstvá sa nezakladajú na nenávisti a zlobe.

Napriek značnej idylickosti a romantickým prvkom sa táto hudobná dráma zaraďuje medzi veľmi ojedinelý a vzácny druh hudby – realistickú operu. Totiž Wagner do deja včleňuje skutočné postavy, ktoré žili v Norimbergu, na začiatku 16. storočia. Väčšina majstrov spevákov, ako Beckmesser, Pogner, alebo najslávnejší [[Hans Sachs]], žili a pracovali v Norimbergu, dokonca aj slávne pravidlá a predpisy majstrov spevákov, ktoré sa v opere tak často vyskytujú, Wagner pedantne spracoval podľa vzorov stredovekých umeleckých obyčajov. Taktiež, o reálnosti diela svedčí, že postavy v diele nie sú jednotvárne a všetci, dokonca aj "sladká Eva a šľachetný Walther" majú svoje pozitívne, ale aj negatívne vlastnosti.

<br />Majstri sa začali pomaly schádzať na poradu, do tohto kostola. Prvý prichádza Veit Pogner, najstarší z Majstrov spevákov a Walther mu okamžite prednesie svoju žiadosť o prijatie do speváckeho cechu. Po otvorení schôdze prvý dostáva slovo Pogner a oznámi, že svoju dcéru ponúka ako cenu víťazovi zajtrajšieho speváckého zápasu – pod podmienkou, že víťaz bude Majster, riadny člen cechu. Ak Eva odmietne víťazného majstra, nesmie sa vydať za iného muža. Jeho návrh je prijatý, avšakale [[Hans Sachs]] nepochodí so svojím návrhom, aby o udelení ceny nerozhodli majstri, ale ľud. Pogner sa potom začal prihovárať za prijatie Walthera von Stolziga do cechu. Na otázku majstrov, kde sa učil básnickému a hudobnému umeniu, dostane sa im odpovede, ktorá ich nanajvýš udiví: vraj od Walthera von der Wogelweide a od vtákov v lese. Ani s piesňou, v ktorej Walther prednesie svoju žiadosť, si majstri nevedia dať rady, natoľko sa vymyká z rámca ich pravidiel. Sachs sa však prihovorí, aby mladý rytier napriek tomu smel niečo zaspievať na skúšku. Walther má o to menej nádeje na úspech, že úrad merkera, zapisovateľa chýb podľa malicherných predpisov knihy pravidiel, zastáva suchý pedant Beckmesser, mestský pisár, ktorý je navyše ešte aj jeho sokom v láske u Evičky. A vskutku Waltherova nadšená a jasavá pieseň o mladej láske je prijatá s veľkou nevôľou. Beckmesserova tabuľa je plná kriedových čiar, toľko ráz sa Walther v piesni previnil voči pravidlám. Jediný Sachs je očarený krásou tohto celkom nového, zo slobodnej inšpirácie zrodeného umenia. Ale márne sa u majstrov za rytiera zasadzuje – Stolzig je odmietnutý.

[[Súbor:Eugen Gura as Hans Sachs.gif|vľavo|náhľad|[[Hans Sachs]] v treťom dejstve ]]

Sachs sedí zamyslený nad veľkou knihou. Ani nezbadá, že prišiel David, ktorý má po nočnej bitke zlé svedomie. Sachs je zaujatý inými, vážnejšími myšlienkami. S vyrovnanou múdrosťou, získanou po dlhom premýšľaní, má pre celé ľudské bláznovstvo už iba láskavo- smutný úsmev. Davida poteší tým, že mu dovolí, aby bol jeho heroldom na dnešnej slávnosti. Vstupuje Walther a Sachs ho priateľsky privíta. Walther mu rozpovie sen, ktorý sa mu prisnil po pohnutej noci. Z tejto inšpirácie sa zrodí pieseň. Sachs mu poradí, ako svoju bujnú umeleckú fantáziu usmerniť podľa zákonov umeleckej rovnováhy. Pod Sachsovým vedením vytvorí Walther majstrovskú pieseň, ktorej text Sachs okamžite zapíše. Rozhodnú sa,že sa s ňou Walther predsa zúčastní na dnešnej speváckej súťaži. Zatiaľ, čo sa Sachs a Walther preobliekajú do slávnostných šiat na slávnosť, príde Beckmesser, doráňaný po svojej včerajšej nevydarenej serenáde. Napriek svojej nenávisti k Sachsovi prišiel ho poprosiť, aby mu pomohol zložiť pieseň. Ale na stole nájde list s opisom Waltherovej básne, spozná Sachsovo písmo, a preto sa domnieva, že sa aj Sachs chce uchádzať na slávnosti o Evinu ruku. Sachs pokojne čelí jeho nenávistnému upodozrievaniu a napokon mu nájdený list daruje. Dokonca mu odprisahá, že nikdy nikomu nepovie, že báseň zložil on sám. Náhoda a Beckmesserova naivnosť mu pomohli zosnovať plán, ako dosiahnuť, aby bol Walther pripustený k súťaži. Sotva prešťastný pisár odíde, už prichádza nový návštevník : Evička. Rada by sa so svojím otcovským priateľom poradila, ale netrúfa si, žiadať svoje prosby priamo. Predstiera, že ju tlačí topánka. Ale potom, čo vstúpi Walther v žiarivom rytierskom oblečení, z jej radostného prekvapenia Sachs ľahko uhádne, kde ju topánka tlačí a veľmi ľahko ju vie opraviť. Vyzve Walthera, aby mu k práci zaspieval. Walther zaspieva svoju majstrovskú pieseň a Eva všetko pochopí. Dojatá, s plnou dôverou zverí svoj osud do rúk svojho starého múdreho priateľa. Potom podľa starého zvyku pokrstia novú prenádhernú melódiu. S plným porozumením a radostnou odvahou idú spoločne na slávnosť.

Tento malý pedantný kritik, mestský pisár Sixtus Beckmesser je najsmiešnejšou a najmenej prispôsobivou postavou v opere. V skutočnosti v tejto postave Wagner ironizuje svojho veľkého nepriateľa, viedenského hudobného kritika Eduarda Hanslicka. Táto postava je čistou paródiou tohto nenapraviteľného zástancu starej formy opery, neuznávajúc nič nové. Dokonca v prvej skice opery, celkom z Wagnerovej mladosti, postava nemala nosiť meno Beckmessera, ale Veita Hanslicka. Neskôr Wagner zmenil v dôsledku cenzúry meno na Hansa Licka a až oveľa neskôr, o 20 rokov neskôr, kedkeď na opere začal aktívne pracovať, Wagnerova nenávisť voči Hanslickovi ustúpila jeho umýslu vytoriť veľké autentické dielo a preto dal postave meno Beckmesser. Sixtus Beckmesser bol skutočne Norimbergským básnikom, ktorý žil v 16. storočí a horlivo bojoval za staré formy skladania básni, pričom bola známa jeho nenávisť k novátorom.