Igor Ciel: Rozdiel medzi revíziami

Od roku [[1956]] bol ženatý s herečkou Alžbetou Poláčkovou, s ktorou neskôr aj spolupracoval v niektorých divadelných hrách ako napríklad ''Dom pani Bernardy'', ''Nepriatelia'', ''Hosť'', ale aj v niektorých televíznych filmoch ako ''Nenávisť, Oceliari,'' ''Toreador''. Majú spolu dve deti, Hanu a Martina. S Hanou, ktorá študovala dramaturgiu a scenáristiku na [[FAMU]], tiež spolupracoval na tvorbe viacerých televíznych filmov, ako napríklad ''Magma, Predohra, Aj tak zajtra umriem''. Syn Martin vyštudoval filmovú a divadelnú vedu na VŠMU v Bratislave, kde dnes pôsobí ako docent na Katedre audiovizuálnych štúdií. So svojim otcom spoluúčinkoval v televíznom filme Stanislava Párnického z roku 2000, ''Ticho po búrke''. Igor Ciel podľahol ťažkej chorobe 4. júla 2010.

 

V 60. rokoch prevládala v jeho tvorbe najmä televízna inscenácia, v 70. rokoch sú to seriály, v 80. rokoch televízne filmy a v 90. rokoch sa dostáva do popredia opäť televízna inscenácia. V jeho tvorbe prevládajú psychologické a sociálne drámy, ako napr. ''Jubelové deti'' (1980), ''Lúčenie'' (1988), komédie, ako ''Manželstvo na inzerát'' (1980), či ''Transplantácia slepého čreva'' (1983), detektívky ako ''Morská záhada'' (1969), ''Zabijak'' (1972), no tiež historické a dobrodružné filmy a seriály ako ''Dvojhlavý orol'' (1969), ''Vivat Beňovský'' (1975), ''Barbora Rösellová'' (1979). Do jeho tvorby spadajú však aj filmy o druhej svetovej vojne, ako napríklad ''Hra bez lásky'' (1962), ''Siedmy zradníci'' (1971), ''Podivné okolnosti'' (1982). Charakteristické sú pre neho adaptácie diel aj slovenských aj zahraničných autorov a pohrávanie sa s jednotlivými adaptačnými posunmi. Nakrútil viacero filmov z maďarskou tematikou, podľa predlôh maďarských spisovateľov, napr. ''Ossa Sepia'' (1982), ''Vinníkove spomienky'' (1983) a dva filmy nakrútil aj priamo v Maďarsku – ''A tévedés joga/Právo na omyl'' (1982) a ''Szonatina egy páváért/ Sonatína pre páva'' (1990). Jeho filmy sú vyrozprávané zväčša lineárne, prípadne s občasným využitím retrospektívy. Nepracuje príliš so symbolikou, ani metaforami, ale napriek tomu v niektorých dielach bádať snahu o určitý filozofický presah. Alebo tiež snahu o spoločenskú reflexiu podanú satirickým spôsobom, ako napríklad v jeho starších divadelných hrách z 50. rokov ''Začalo sa v múzeu? (Veselé kádrovanie)'' (1956), či ''Nepokojná mladosť'' (1957).