Spartakovo povstanie (Rímska ríša): Rozdiel medzi revíziami

'''Spartakovo povstanie''' (známe aj ako '''tretie povstanie otrokov v [[Rímska republika (staroveký Rím)|rímskej republike]]''') bolo najväčšie povstanie otrokov v staroveku a otriaslo samými základmi [[Staroveký Rím|Rímskej ríše]]. Od predošlých sa odlišovalo najmä tým, že jeho jadro netvorili otroci z latifuncií, ale [[gladiátor|gladiátori]]i. Malo vojenskú organizáciu a jeho vodca [[Spartakus]] vynikal odvahou, silou, rozumom a ušľachtilosťou.

Spartakus, pôvodom z [[Trácia (historické územie)|Trácie]], bol žiakom gladiátorskej školy v [[Capua|Capui]]. Roku [[73 pred  Kr.]] zorganizoval v škole povstanie, ale bolo prezradené, no podarilo sa ujsť menšej skupine otrokov. Skryli sa na [[Vezuv]]e, porazili malé oddiely rímskeho vojska, získali ich zbrane a na vidieku sa k nim postupne pridávali ďalší otroci aj slobodní roľníci, až ich napokon bolo 70 000.

So Spartakovým cieľom odviesť otrokov z Itálie, časť otrokov nesúhlasila a pod vedením [[Galia|gala]] menom [[Crixus]] (Krixos) sa od Spartaka roku [[72 pred  Kr.]] oddelila. Táto skupina bola krátko nato porazená pri hore Gargane ([[taliančina|tal.]] Monte [[Gargano]]/lat. Mons Garganus) v Apúlii. Spartakovo vojsko, voči ktorému sa potom rímske vojsko obrátilo, však zvíťazilo v severnej Itálii: porazilo Lentula, potom aj Gellia a Arria a pri Mutine aj [[prétor]]a C. Cassia.

Potom sa veliteľom rímskych vojsk stal [[M. Licinius Crassus]], ktorý v armáde zaviedol disciplínu, postavil nové [[Légia (staroveký Rím)|légie]] a uzavrel spartakovcov na [[Bruttijský polostrov|Bruttijskom polostrove]] (čiže na špičke „čižmy“). Spartakovcom sa síce podarilo dostať sa z obkľúčenia (71 pred  Kr.), ale od hlavného Spartakovho vojska sa oddelili oddiely pod vedením Gannika a Casta, ktoré Rím porazil. Samotné Spartakovo vojsko bolo nakoniec porazené v [[Apúlia|Apúlii]] na rieke Silare, kde v namáhavom boji zomrel Spartakus a asi 60 000 vzbúrencov. Poslednú skupinu vzbúrencov v severnej Itálii zničil napokon [[Gnaeus Pompeius Magnus|Pompeius]], ktorý sa práve vracal zo Španielska, za čo mu senát dovolil uchádzať sa o funkciu [[konzul (staroveký Rím)|konzula]].