Helena Slavíková-Rabarová: Rozdiel medzi revíziami

Farebný kreslený účelový film zdravotnej osvety ''Ticho, prosím!'' (1979), (kamera: Henrieta Peťovská, výtvarné návrhy: Milan Vavro)

 

Prednosťou Heleny Slavíkovej-Rabarovej bola dôkladná analýza každej témy, dôkladná režisérska príprava. Možno až priveľa racionality sa sústredilo do jednotlivých projektov, takže ich emocionálny náboj zostával trochu oslabený. Pri ''Pozdrave z Tatier'' (1985) to bola dokonca prednosť. Formou akejsi agitky film vypovedá o devastácii tatranskej prírody. Rôzne technicky upravované fotografie sa striedajú s ďalšími postupmi plôškovej animácie, aby vytvorili plagát sugerujúci ohrozenie prírody neprimeranými ľudskými zásahmi. V kritickej koláži o nedisciplinovaných turistoch využíva Slavíková-Rabarová fotografie a animáciu, aby postupne devastovala pomyslený pozdrav - pohľadnicu. Na začiatku je na nej krásna tatranská príroda. Pomocou prelínačiek sa objavujú a miznú rôzne chránené rastliny. Čoskoro však počuť kroky a prichádzajúcu skupinu ľudí. Rastliny sú pošliapané alebo odtrhnuté. Prechádzajúce autá spôsobujú zamorenie krajiny dymom z výfukov, pribúdajú aj odpadky. Zaujímavosťou je, že tých, čo do prírody zasahujú, divák vždy vníma iba cez ruchy, nikdy nie vizuálne - nanajvýš ak prostredníctvom animovanej synekdochy (napr. ruka trhajúca rastliny). Atmosféra je okrem ruchov vyjadrená aj hudobne. Pokojné tóny pri záberoch na „nedotknutú“ prírodu striedajú rušivé, nepríjemné zvuky pri záberoch ničenia. Pohľadnica sa postupne trhá, krčí, až napokon padá na zem medzi ostatné odpadky.

 

V tomto období Slavíková-Rabarová nachádza aj svoju najšťastnejšiu parketu. Po krátkej pauze sa vracia k seriálu bábkových filmov, kalendárnemu cyklu obradového folklóru, detských folklórnych hier, pesničiek a veršovačiek ''Maľovanky - spievanky'' (1982-1989) (výtvarné návrhy: Hana Cigánová, hudba: Svetozár Stračina, kamera: Henrieta Peťovská), ktorý mapuje ľudové zvyky, piesne, rečňovanky i výtvarné artefakty na slovenskej dedine viazané na detský folklór. Jednotlivé diely sú nazvané podľa ročných období: ''Predjarie'' (1982), ''Jar'' (1983), ''Leto'' (1987), ''Jeseň'' (1988). ''Zima'' (1990) a vytvárajú akúsi folklórnu suitu, filmový rok na dedine, o akom snívali ešte v grundierskych časoch slovenskej animácie tvorcovia sústredení okolo režiséra a výtvarníka Bohdana Slavíka. Do pásma piesní, obyčajov a detských hier režisérka umne vkomponúva prvky ľudovej tvorivosti - výtvarnú krásu ľudových výšiviek, drevených a slamených ozdôb, ornamentov a pod. Vcelku šťastne sa jej darí výtvarne rôznorodý materiál udržať v štýlovej čistej rovine, pričom hodnotným jednotiacim výrazovým prostriedkom je Stračinova hudba. Autorka sa nechala inšpirovať tradičnou látkou autentického folklóru (a určitou dávkou nostalgie za jeho rozplývaním sa do stratena). Ide o relatívne voľný cyklus, motivovaný detskými hrami, veršíkmi, piesňami, riekankami. Výtvarno-vizuálne riešenie obrazu je "scénou", na ktorej sa odohráva činnosť ľudovo-umelecky vytvorených postáv a artefaktov v štýlovom a časovom synchróne s hudbou a slovom verša či piesne. Nechýba romantický miestami až sentimentálny výraz, svojrázny kolorit a atmosféra. V ''Maľovankách'' Slavíková-Rabarová zavŕšila pomerne dlhé obdobie hľadania a formulovania svojho osobitého rukopisu a vybudovala pevnú kreatívnu základňu, z ktorej úspešne môže odštartovať svoje niekdajšie "zakliatie", ktoré pri jednej príležitosti presne formuloval Jan Poš: "Nie vždy úspešne prepája snahu o moderný filmový výraz s pietou k ľudovej predlohe a jej štýlovej čistote, či s koeficientom záujmu a možnosťami detského diváka." Podľa zámerov a výsledkov tvorby Slavíkovej-Rabarovej, ako ju poznáme zo začiatku deväťdesiatych rokov (najmä film ''Drotárska púť''), patrí už táto charakteristika minulosti.

 

V roku 1992 nakrútila podobenstvo o životnej púti majstra drotára stvárnené cez pôvodné drotárske umelecké predmety oživené animáciou ''Drotárska púť'' (1992, Osobitná cena na Etnofilme Čadca) a v rokoch 1995-1997 realizovala animované filmy ''Kriváň'' (1995) a ''Lomnický štít'' (1997) z cyklu ''Tatranská ríša'' a animovaný film inšpirovaný slávnou básňou svätého Cyrila "Proglas" ''Prívet ponad tisícročie'' (1997). Ide o filmovú poému na verše Konštantínovho Proglasu o aktuálnosti cyrilo-metodského posolstva na prahu 3. tisícročia. Proglas čiže Predslov je básnickým skvostom zo samého počiatku slovanských a slovenských duchovných i kultúrnych dejín, ktorý na počesť prekladu Svätého Písma do staroslovienčiny napísal svätý Cyril Konštantín, zvaný Filozof (popri svätom Benediktovi spolu so svätým Metodom, spolupatrónom Európy) ako slávnostný apel adresovaný všetkým Slovanom. Dnes, po viac ako tisícročí, jeho výpovedná sila nielenže nezanikla, ale naopak, popri Slovanoch už zahŕňa všetkých Európanov a všetkých ľudí dobrej vôle. V súlade s ním by film ''Prívet ponad tisícročie'' chcel byť pripomenutím, že návrat ku kresťanským koreňom znamená zároveň aj návrat k sebe samým a k uvedomeniu si vlastného historického prínosu do európskych duchovných a kultúrnych dejín. Z hľadiska realizácie by sme mohli tento film označiť ako animáciou oživenú galériu veľkomoravského a ranostredovekého umenia s uplatnením súvekých výtvarných artefaktov a umeleckých remesiel, ako sú kaligrafia, iluminácia, miniatúra, ikonomaľba, kovolejárstvo a kníhviazačstvo výroba kódexov. V spojení s chorálmi a básnickým slovom ide o hudobno-výtvarné (stredometrážne) filmové dielo adresované deťom i dospelým.