Arsenal FC: Rozdiel medzi revíziami

Arsenal FC je jedným z najúspešnejších anglických klubov s dlhou a bohatou históriou. Klub bol založený v roku 1886 v [[londýn]]skej časti Woolwich. V roku 1913 sa presťahoval na štadión Highbury. V uplynulých 80 rokoch sa Arsenal môže pochváliť úspechmi, za ktoré najviac vďačí [[Herbert Chapman|Herbertovi Chapmanovi]] a [[Bertie Mee|Bertiemu Meeovi]]. Ďalším dôležitým trénerom bol [[George Graham]], ktorý viedol klub od roku 1986 až po rok 1995, pričom získal dva ligové tituly, dva ligové poháre, [[Pohár FA|FA Cup]] a taktiež [[Pohár UEFA]]. Od roku 1996 sa manažérom stal [[Arsène Wenger]], ktorý priviedol Arsenal k trom ligovým titulom, piatim [[Pohár FA|FA Cupom]] a piatim titulom v [[FA Community Shield|Anglickom superpohári]].

}}</ref> Ale priepasť medzi Arsenalom a profesionálnymi klubmi zo severu [[Anglicko|Anglicka]] bola evidentná. Klubu hrozilo, že jeho hráčov budú „lanáriť“ na vysoké platy do niektorého z profesionálnych tímov. Dôkazom bol zápas FA Cupu z roku 1891. Arsenal hral proti [[Derby County]]. Ich zástupcovia sa po odohraní zápasu pokúšali podpísať s dvomi hráčmi Arsenalu profesionálne zmluvy. Rozhodnutie stáťstať sa v roku 1891 profesionálnym klubom bolo veľa amatérskymi celkami z juhu odsudzované. Londýnska futbalová asociácia im dokonca zakázala účasť v miestnych súťažiach.<ref>{{Citácia knihy |meno=Phil |priezvisko=Soar |titul=The Official Illustrated History of Arsenal |rok=2005 |vydavateľ=Hamlyn |miesto=Londýn |strany=26}}</ref> Royal Arsenalu zostávali len priateľské zápasy alebo zápasy v FA Cupu. Preto sa pokúsili založiť ekvivalent k vtedajšej Football League. S týmto pokusom však neuspeli. V roku 1893 sa z klubu stala kapitálová obchodná spoločnosť. Tým pádom mal dostatok financií na zabezpečenie si Manor Ground. Pri tejto príležitosti sa premenoval na Woolwich Arsenal.<ref>

}}</ref> V roku 1893 bol Woolwich Arsenal pozvaný do Football League, čím bol zachránený. Do tej doby to s ním nevyzeralo dobre. Arsenal sa stal prvým klubom z juhu, ktorý hral vtedajšiu ligu. Začínal v Second Division. V reakcii na situácii klub opustili niektorí amatérsky hráči. Nechceli sa stať profesionálmi ale chceli zachovať pôvodnípôvodný robotnícky klub. Preto vytvorili klub Royal Ordnance Factories, ktorý ale nemal dlhé trvanie.<ref>{{Citácia knihy |meno=Alan |priezvisko=Roper |titul=The Real Arsenal Story: In the Days of Gog|rok=2003 |vydavateľ=Wherry |strany=106}}</ref>

}}</ref> Súčasne mal k dispozícii veľkú sumu peňazí, ktorá bola vyčlenená na prestupy. Peniaze boli získané zo vstupného z nového štadiónu a od Henryho Norrisa. Norris chcel, aby bol káder tímu aj za predpokladu veľkého utrácania peňazí doplnení o nové posily.<ref>{{Citácia knihy |meno=Phil|priezvisko=Soar|titul=The Official Illustrated History of Arsenal |rok=2005 |vydavateľ=Hamlyn |strany=45}}</ref> [[Súbor:ARSENAL-GILLESPIE ROAD-02 240710 CPS (4837196515).jpg|300px|náhľad|vpravo|Zastávka metra "Gillespie Road". Dnes sa už nazýva "Arsenal."]]

}}</ref> V tej dobe to bolo zatiaľ najlepšie umiestnenie v celej histórii. Po niekoľkoniekoľkých sezónach hral klub v strede tabuľky. Chapmanovi totiž chvíľu trvalo než zostavil tím podľa svojich predstáv. Do svojho nového systému priviedol hráčov ako [[Joe Hulme]], [[Jack Lambert]], [[Tom Parker]] a [[Herbie Roberts]]. V ročníku 1926 – 27 sa Arsenal prebojoval do svojho prvého finále FA Cupu. Potom, čo brankár Arsenalu [[Dan Lewis]] pustil strelu za svoj chrbát, podľahol Arsenal [[Cardiff City F.C.|Cardiffu City]] 1 – 0.<ref>{{Citácia elektronického dokumentu

Dňa 30. augusta 1930 sa Arsenal podieľal na vytvorení rekordu návštevnosti na domácom štadiónuštadióne [[Blackpool FC|Blackpoolu]]. Na zápas sa prišlo pozrieť 28 723 divákov. V nasledujúcich dvoch sezónach znovu prispel k zvýšeniu rekordu, keď na ich zápasy prišlo 29 576 a 30 218 divákov.<ref>{{Citácia knihy |meno=Peter|priezvisko=Gillatt|titul=Blackpool FC on This Day: History, Facts and Figures from Every Day of the Year |rok=2009 |vydavateľ=Pitch Publishing Ltd |strany= }}</ref>

Vojna si vyžiadala životy deviatich hráčov prvého tímu Arsenalu. Išlo o stratu najvyššieho počtu hráčov akéhokoľvek klubu hrajúceho najvyššiu súťaž.<ref>{{Citácia knihy |meno=Anton|priezvisko=Rippon|titul=Gas Masks for Goal Posts: Football in Britain During the Second World War |rok=2007 |vydavateľ=Sutton }}</ref> Vojna zároveň skrátila kariéry hráčom, ako boli Bastin a Drake. Okrem toho, dlhy vzniklévzniknuté výstavbou Highbury a jeho opravou vojnových škôd vznikla klubu veľká finančná zátaž. Preto mal Arsenal v roku 1946 problémy. V dvoch hraných zápasoch tretieho kola FA Cupu v sezóne 1945 – 46 prehral celkovým skóre 6 – 1 s [[West Ham United FC|West Hamom]]. V lige v ročníku 1946 – 47 skončil na trinástom mieste, čo bolo najhoršie umiestnenie za posledných 17 rokov. Na konci tejto sezóny sa [[George Allison]] rozhodol odísť z futbalu. Jeho miesto zaujal bývalý Allisonov asistent [[Tom Whittaker]]. Whittaker bol dlhodobým zamestnancom klubu. Trénoval už pod Chapmanovým vedením.

V ročníku 1951 – 52 veľa nechýbalo k tomu aby sa mohol klub radovať z víťazstva "Double". Nakoniec však zostal s prázdnymi rukami. Za to mohla séria zranený a nabitý program. Posledné dva ligové zápasy totiž klub prehral s najväčším konkurentom v boji o titul, s [[Manchester United FC|Manchesterem United]]. Na [[Old Trafford]] mu podľahol v poslednom ligovéligovom kole.<ref>{{Citácia knihy |meno=Phil|priezvisko=Soar|titul=The Official Illustrated History of Arsenal |rok=2005 |vydavateľ=Hamlyn |strany=98}}</ref> Prehra 6 – 1 znamenala konečné tretie miesto. Pred Arsenal sa ešte o skóre dostal jeho úhlavný rival [[Tottenham Hotspur FC|Tottenham Hotspur]].<ref>{{Citácia elektronického dokumentu

}}</ref> O týždeň neskôr hral klub finále FA Cupu proti [[Newcastle United FC|Newcastelu United]]. Do prvého tímu sa vrátilo pár nie úplne fit hráčov. [[Walley Barnes]] musel v 35. minúte odísť kvôli problémom s kolenom z ihriska (vtedy nebolo povolené žiadne striedanie), a tak Arsenal pokračoval s desiatimi hráčmi. Ďalšie zranenie na seba nenechalo dlho čakať. Holton, Roper a Daniel utrpeli taktiež zranenia. Arsenal vtedy dohrával so siedmimi zdravými hráči v poli.<ref>{{Citácia knihy |meno=Phil|priezvisko=Soar|titul=The Official Illustrated History of Arsenal |rok=2005 |vydavateľ=Hamlyn |strany=99}}</ref> Preto Newcastle vyhral 1 – 0. NavzdoryNapriek sklamaniu z predchádzajúcich sezón Arsenal vyhral v sezóne 1952 – 53 svoj siedmi ligový titul. Išlo o jeden z vôbec najtesnejších súbojov. [[Preston North End]] mal na konci ročníku rovnaký bodový zisk ako Arsenal, ale prehral o skóre.<ref>{{Citácia elektronického dokumentu

V roku 1962 učinil Arsenal smelý, ale neúspešný krok, keď na pozíciu trénera vymenoval bývalého anglického reprezentanta a bývalého kapitána Wolverhamptonu [[Billy Wright|Billyho Wrighta]]. Wright mal len veľmi malé skúsenosti s trénovaním a v podstate žiadnu skúsenosť s pracou v klubuklube akým bol Arsenal. Rovnako ako jeho dvadvaja predchodcovia, ani Wright nebol úspešný. Pod jeho vedením klub debutoval na európskej scéne. V ročníku 1963 – 64 absolvoval Veltržný pohár. Kvalifikoval sa do neho o rok skôr, keď v lige skončil na siedmej pozícii. Vo Wrightovej poslednej sezóne, 1965 – 66, sa Arsenal umiestnil na štrnástom mieste, čo bolo najhoršínajhoršie umiestnenie za 36 rokov. K tomu ešte bola 5. mája 1966 na Highbury nameraná najnižšia návšteva vôbec. Na zápas proti [[Leeds United AFC|Leedsu United]] prišlo len 4 554 divákov. Vedenie Arsenalu v lete 1966 prepustilo Wrighta a na jeho miesto priviedlo [[fyzioterapeut]]a [[Berttie Mee|Bertieho Meea]].<ref>{{Citácia knihy |meno=Phil|priezvisko=Soar|titul=The Official Illustrated History of Arsenal |rok=2005 |vydavateľ=Hamlyn |strany=103}}

Potom, čo v lete roku 1966 dostal [[Billy Wright]] výpoveď, sa jeho nástupcom stal [[fyzioterapeut]] [[Bertie Mee]]. Tento krok prekvapil mnoho ľudí, ale samotného Meea nie. Mee žiadal klub o to, aby mu v prípade neúspechu v roli trénera mužstva bolo umožnené vrátiť sa po 12 mesiacoch k svojej bývalej profesii.<ref>{{Citácia knihy |meno=Phil|priezvisko=Soar|titul=The Official Illustrated History of Arsenal |rok=2005 |vydavateľ=Hamlyn |strany=105}}</ref> So svojim asistentom [[Dave Sexton|Davem SextonemSextonom]] sa Mee snažil zlepšiť profesionálny prístup ku klubu. Mladé talenty povolával do prvého tímu. V roku 1966 sa Arsenalu podarilo vyhrať [[FA Youth Cup]]. Niekoľko útočných hráčov dostalo pozvánku do prvého tímu. Išlo o [[Charlie George|Charlieho George]], [[John Radford|Johna Radforda]], [[Peter Simpson|Petera Simpsona]] a [[Ray Kennedy|Raye Kennedyho]].

Mee doplnil túto mladú útočnouútočnú krv niektorými skúsenejšími hráčmi. Kapitán Arsenalu, [[Frank McLintock]], mal na starosti stred obrany, zatiaľ čo o defenzívnu prácu v strede poľa sa staral záložník [[Peter Storey]]. V rokoch 1968 a 1969 sa prebojoval do finále Ligového poháru. V oboch prípadoch Arsenal trofej nezískal. Najskôr podľahol [[Leeds United FC|Leedsu United]] 1 – 0.

Hneď v ďalšej sezóne, 1979 – 80, odohral Arsenal 70 zápasov! Podarilo sa mu prebojovať do dvoch pohárových finále, ale ani v jednom nevyhral. Vo finále [[Pohár FA|FA Cupu]] sa stretol s [[West Ham United FC|West Hamom United]]. V zápase bol jasným favoritom Arsenal, no napriek tomu prehral 1 – 0. Pritom sa ešte dostal do finále [[Pohár víťazov pohárov UEFA|Poháru víťazov pohárov]]. V semifinále sa stretol s [[Juventus FC|Juventusom]], ktorého porazil v dvoch zápasoch v pomere 2 – 1. Vo finále na Arsenal čakala [[Valencia CF|Valencia]]. Po bez gólovejbezgólovej remíze sa zápas dostal k penaltám, v nich však boli úspešnejší hráči Valencie.

Liam Brady v lete 1980 opustil Arsenal a prestúpil do Juventusu. Tým sa klub dostal do ďalšieho horšieho obdobíobdobia. Na začiatku 80-tych rokov sa vždy umiestnil v najlepšej štvorke, ale o ligový titul nebojoval. Podobná situácia nastala aj v FA Cupe. Výnimkou bola sezóna 1982 – 83, kedy sa Arsenal dostal do dvoch pohárových semifinále. V oboch prípadoch mu skrížil plány Manchester United. Neill sa snažil so situáciou niečo urobiť. Počas jeho funkčného obdobia nastali problémy s alkoholom hráčov. Neillovi sa nepodarilo tento problém odstrániť.<ref>{{Citácia knihy |meno=Jon|priezvisko=Spurling|titul=Rebels for the Cause: The Alternative History of Arsenal Football Club |rok=2004 |vydavateľ=Mainstream |strany=133 – 151}}</ref> Ku koncu pôsobenia Neilla v klube, Arsenal niekoľkokrát utrpel zahanbujúce prehry. V ročníku 1981 – 82 prehral v [[Európska liga UEFA|Pohári UEFA]] s [[KFC Winterslag]] (dnes [[K.R.C. Genk]]). V sezóne 1983 – 84 zase prehral v Ligovom pohári proti [[Walsallu FC|Walsallu]]. Po poslednom výsledku bol Neill v decembri 1983 vyhodený.

V prvej sezóne pod Grahamovým vedením Arsenal skončil na štvrtom mieste. V semifinále ligového pohára na Arsenal čakal rival Tottenham Hotspur. Potom, čo prehral v prvom zápase na Highbury 1 – 0 a v druhom zápase prehrával v prvom polčase na White Hart Lane 1 – 0, to s Arsenalom vyzeralo zle. Vďaka dvom gólom sa im zápas podaril otočiť a vyhrať, a tak po dvoch zápasoch s celkovým skóre 2 – 2 si vynútil opakovanie zápasu. V opakovanom zápase sa Spurs ujali vedenia 1 – 0. Arsenal však zápas otočil a vyhral 2 – 1. Vo finále sa stretnolstretol s Liverpoolom kde sa opakoval scenár zo semifinále. Liverpool sa dostal do vedenia 1 – 0. Za Arsenal sa ale dvakrát trafil [[Charlie Nicholas]] a Gunners tak oslavovali triumf v Ligovom pohári. Išlo o prvú významnú trofej získanú za posledných osem rokov. Po tragédii na štadióne [[Heysel]] v roku 1985 UEFA zakázala hrať anglickým tímom v európskych pohároch.

Pozíciu trénera prevzal do konca sezóny 1994 – 95 asistent [[Stewart Houston]]. Arsenal dokončil ročník na dvanástom mieste, čo je k roku 2014 najhoršie umiestnenie v [[FA Premier League|Premier League]]. V rovnakom roku sa Arsenalu podaril slávny návrat proti [[Liverpool FC|Liverpoolu]]. Arsenal sa dostal vďaka gólu Dennisa Bergkampa do vedenia 1 – 0 a tento stav sa mu aj s desiatimi hráčmi podarilo udržať až do koncekonca. Ďalej sa znovu dostal do finále Pohára víťazov pohárov, kam sa prebojoval po víťazstve nad [[UC Sampdoria|Sampdoriou]] v semifinále. Skóre po oboch zápasoch bolo 5 – 5. O postupujúcom teda rozhodli penalty, kde Arsenal nezaváhal a postúpil do finále. Tam sa stretol s [[Real Zaragoza|Realom Zaragoza]]. Za stavu 1 – 1 by po predĺžení nasledovali penalty, ale v 120. minúte sa z 37 metrov trafil Nayim a Real vyhral.