Džiu-džicu: Rozdiel medzi revíziami

[[Obdobie Edo]], nazývané aj Tokugawské (1603{{--}}1868), nastolilo pevnú vojenskú vládu na čele so [[šógun]]om. V tomto období prestal mať boj taký silný vplyv na život v Japonsku a preto džiu-džicu prosperovalo aj ako umelecká forma. Toto obdobie je preto známe aj ako Zlatý vek džiu-džicu. Džiudžicu sa začalo presúvať viac smerom k neozbrojeným technikám. Niektoré z jeho hlavných smerov boli ovplyvnené čínskymi bojovými umeniami. [[Obdobie Meidži|Obdobím Mejdži]] (1868), ktoré prinavrátila moc z rúk šóguna späť do rúk cisára, započalo obdobie úpadku džiu-džicu. Väčšina samurajov bojovala po boku šóguna, a preto upadli po jeho porážke do nemilosti. Cisár im zakázal cvičiť ich formy boja. Niektorí majstri však naďalej pracovali v ilegalite, alebo preniesli svoje umenie do iných krajín. V tomto období sa džiu-džicu dostáva po prvýkrát aj do [[Európa|Európy]].{{chýba zdroj}}

 

 

Po porážke Japonska v 2. svetovej vojne nasledovala americká okupácia Japonska. Počas okupácie siahali [[Spojené štáty|Američania]] po všetkom, čo mohli z japonských vedomostí využiť, vrátane bojových umení. Aby sa tomuto zabránilo, bolo džudo pretvorené do formy zápasenia a mohlo sa naďalej praktikovať ako šport.{{chýba zdroj}} Po ukončení americkej okupácie však už bolo džudo nenávratne zmenené. Napriek tomu mu džiu-džicu veľkou mierou vďačí za svoje pretrvanie.