Bitka o Stalingrad: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
→Bitka o mesto: dopl. |
d typo |
||
Riadok 79:
}}</ref>. Od konca júla sa o ohyb rieky [[Don]], cez ktorú sa k [[Stalingrad]]u prebojovávala nemecká 6. armáda rozpútali ťažké boje. Sovietskej [[Sovietska 62. armáda|62. armáde]] generálporučíka [[Anton Ivanovič Lopatin|Lopatina]] a 64. armáde generála [[Vasilij Ivanovič Čujkov|Čujkova]] začínalo v dôsledku nemeckých obchvatov hroziť obkľúčenie. Aby zastavili prenikanie vojsk 6. armády cez rieku Don Sovieti podnikli rad protiútokov jednotkami zoslabenej [[Sovietska 1. tanková armáda|1.]] a [[Sovietska 4. tanková armáda|4. tankovej armády]], ktoré mali dovedna len okolo 240 [[tank]]ov. Tieto útoky nakoniec Nemci odrazili, 24. júla Nemci dosiahli [[Kalač]]<ref name="Glantz, David, s. 35 - 36"/> ale neboli už schopní prekročiť rieku a z chodu vpadnúť do tyla ustupujúcim sovietskym vojskám. Ich úspechy boli najväčšie na pravom krídle 64. armády, kde obsadili [[Nižne Čirskaja|Nižne Čirskú]] a [[3. august]]a obsadili [[Koteľnikovo]], čím bezprostredné ohrozili [[Stalingrad]]. Sovietske velenie v tejto situácii nariadilo svojim jednotkám vyhýbať sa obkľúčeniu a viesť ústupové boje, pričom predpokladalo vytvorenie obrany v oblasti Kaukazu a Volgy. Situácia začínala byť koncom júla a začiatkom augusta 1942 z pohľadu Sovietskeho zväzu veľmi vážna. Sovieti boli nútení stiahnuť zvyšok svojich vojsk z Donského ohybu. Predmestia Volžskej metropoly dosiahli nemecké jednotky po dvoch týždňoch ťažkých bojov [[18. august]]a. Nemecké velenie však podcenilo obranu mesta a v júli presmerovalo 4. tankovú armádu na Kaukaz na pomoc 1. tankovej armáde. Postup osamotenej 6. armády pozdĺž Donu sa však do polovice augusta v dôsledku silnej sovietskej obrany spomaľoval a tak musela byť 4. tanková armáda presunutá späť<ref>David E. Glantz: ''The Soviet-German War 1941-1945: Myths and Realities: A Survey Essay'' 2001, Clemson, Južná Karolína, s. 38 {{Languageicon|en}}</ref>. Nemci boli v tej dobe nútení od tohto momentu kryť svoje ľavé krídlo jednotkami talianskej 8. armády, ktorej velil gen. [[Italo Gariboldi]]<ref name="BSE"/>.
7. až 9. augusta sa vojskám nemeckej 6. armády podarilo vytlačiť jednotky 62. armády na ľavý breh Dona a obkľúčiť 4 jej divízie pri Kalači, kde viedli obranné boje až do 14. augusta, keď sa im podarilo prebiť k hlavným silám armády<ref name="BSE"/>. Do začiatku augusta sa Stalingradský front roztiahol do šírky vyše {{km|800|m}} a prestával byť schopný koordinovať svoju činnosť. Sovietske velenie preto rozhodlo 13. augusta Stalingradský front rozdeliť na dva nové samostatné fronty. Nový Stalingradský front pod vedením generálporučíka Gordova, ktorý tvoril najmä bývalé prvé krídlo svojho predchodcu sa skladal z 63., 21., 62. a 4. tankovej armády a 28. tankového zboru. Juhovýchodný front tvoriaci bývalé ľavé krídlo Stalingradského frontu tvorila 64., 57. a 51. armáda a 13. tankový zbor. Frontu velil generálplukovník Jeriomenko. Pre lepšiu koordináciu bojových operácií sovietske hlavné velenie vyslalo 12. augusta na front do oblasti Stalingradu náčelníka generálneho štábu generálplukovníka A.M.
[[Súbor:Bundesarchiv Bild 169-0028, Russland, Panzer IV vor Haus.jpg|náhľad|Nemecké tankové jednotky pri postupe k Stalingradu]]
Riadok 173:
{{legenda|#c3c3c3|border=solid grey 1px|Sovietsky postup, 19-[[28. november]]}}
]]
Operáciu vypracoval kolektív [[STAVKA|sovietskeho generálneho štábu]] (za koordináciu zodpovedal [[Alexandr
Najťažšia úloha pre sovietske tylo bolo prepraviť obrovské množstvo vojska a bojovej techniky na juh, na Stalingradský front. Bolo potrebné použiť ťažko zbombardovanú železničnú trať na východ od Volgy a doslova pod nosom Nemcov sa musela organizovať preprava cez rieku na [[pontón]]och a [[kompa|kompách]]<ref>Alexander Werth: ''Od paktu po Stalingrad.'' Bratislava, Vydavateľstvo politickej literatúry, 1968, s. 517</ref>. Na rozdiel od krajiny na sever od [[Don]]u, ktorá bola trocha zalesnená, pusté stepi na juh od Stalingradu mimoriadne sťažovali maskovanie. Nemecké najvyššie velenie napriek tomu nemalo ešte stále ani poňatia o závažnosti nadchádzajúceho útoku, keďže predpokladalo, že sa Sovieti nachádzajú na prahu úplného vyčerpania.<ref name="BSE"/> Tí pritom len od 1. do 19. novembra presunuli cez Volgu do prvých línií 160 000 vojakov, 430 tankov, 600 diel, 14 000 automobilov a okolo 7000 ton vojenského materiálu.
Riadok 199:
Hlavný stan proti postupujúcej nemeckej skupine vojsk, ktorá na začiatku útoku disponovala asi 250 tankmi, vyslal ako najväčšiu posilu [[2. gardová armáda|2. gardovú armádu]] pod velením generálplukovníka [[Rodion Jakovlevič Malinovskij|Malinovského]]. Táto jednotka bola pôvodne určená ako dôležitá sila pre likvidáciu kotla, Rokossovského Donský front bez nej nemohol pokračovať v sústredených útokoch na Paulusovu 6. armádu. 2. gardová armáda pozostávajúca z 1. a 13. gardového streleckého zboru a neskôr i 7. tankového zboru, sa však nemohla rozvinúť skôr ako 17. decembra. Gardová armáda začala obsadzovať obranné pozície severne od Myškovej z chodu a prvých 5 dní sa spolu s vyčerpanými jednotkami, ktorým prišla na pomoc, bránila nemeckým vojskám bez podpory vlastných tankov. O vypätosti situácie vypovedá aj fakt, že Stalin nariadil nasadenie posledných záloh, keď proti čelu útoku Hothových jednotiek nasadil 235. tankovú brigádu a 87. streleckú divíziu. Dni medzi [[19. december|19.]] a [[23. december|23. decembrom]] boli pre sovietske jednotky najkritickejšie. Jednotky bojujúce v nedostatočne pripravenej obrane bez podpory tankov utrpeli ťažké straty, ale nepriateľa zastavili. Nemcom nepomohlo ani to, že nasadili svoje nové tanky typu [[PzkpfwVI Tiger|Tiger]]. O intenzite bojov svedčí aj to, že 1378. pluk 87. streleckej divízie pri obci Verchne-Kumskij, pod vedením podplukovníka [[Michail Stepanovič Diasamidze|M. S. Diasamidzeho]], v priebehu bojov odrazil 30 nemeckých útokov, vrátane viacerých útokov ťažkých tankov.
Predvoj Mansteinových vojsk sa zastavil asi 40{{--}}{{km|48|m}} juhozápadne od [[Stalingrad]]u. V meste už bolo počuť dunenie diel. Zatiaľ čo prebiehali severne od Myškovej ťažké boje, vydal [[Erich von Manstein|Manstein]] na vlastnú zodpovednosť [[Friedrich Paulus|Paulusovi]] rozkaz aby sa prebil so svojimi silami z obkľúčenia na tomto najslabšom mieste. To, či by tak zachránil aspoň časť 6. armády pred zničením, je dodnes predmetom sporu mnohých odborníkov. Bez príkazu samotného [[Adolf Hitler|Hitlera]] však [[Friedrich Paulus|Paulus]] nebol ochotný konať. Veľkú úlohu zohralo i to, že náčelník štábu 6. armády [[Arthur Schmidt]] považoval únik 6. armády z obkľúčenia za nemožný v dôsledku nízkeho stavu zásob. Tanky, ktoré mala armáda k dispozícii mali palivo iba asi na 20{{--}}{{km|30|m}}, čo na prerazenie sovietskej obrany nepostačovalo<ref>{{Citácia knihy|autor=[[Erich von Manstein]]|titul=Ztracená vítezství svazek II|isbn=80-7217-443-6|miesto=Brno|vydavateľ=Jota|rok=2006}}</ref>. Podľa niektorých názorov von Manstein neinformoval Paulusa o celkovom stave na fronte a dôrazne mu nevysvetlil, že ústup je jedinou možnou alternatívou, ako sa vyhnúť zničeniu v hĺbke sovietskeho obkľúčenia. Manstein napr. nikdy neletel do kotla ani nevyslal zodpovedného styčného dôstojníka s podrobnejšími plánmi ústupu<ref>{{Citácia knihy|autor=[[Alexandr
Kritickú situáciu nemeckých vojsk v oblasti ešte skomplikoval kolaps talianskej 8. armády medzi [[16. december|16.]] a [[20. december|20. decembrom]] severne od Stalingradu v úseku [[Skupina armád B|Skupiny armád B]]. Sovieti taliansku armádu napadli vojskami 1. a 3. gardovej armády Juhozápadného frontu a 6. armády Voronežského frontu a dostali sa tak do tyla nemeckej Hollidtovej armádnej skupiny<ref>{{Citácia knihy|autor=[[Alexandr
=== Likvidácia obkľúčenia – operácia Koľco ===
| |||