Októbrová revolúcia: Rozdiel medzi revíziami

Obdobné problémy mala krajina aj v priemysle. Nárast priemyselnej výroby sústredenej vo veľkých mestách akými bol [[Petrohrad]] a [[Moskva]] mal začiatkom 20. storočia za následok nekontrolovaný nárast množstva robotníkov. Ani ich sociálne problémy cárska vláda zásadným spôsobom neriešila. Z novovznikajúcej strednej vrstvy mestského obyvateľstva a čiastočne aj na vidieku, kde sa v tomto období začali budovať po prvý krát všeobecné školy sa na prelome 19. a 20. storočia začali formovať prvé ruské politické strany. Boli to liberálni [[Konštitučno-demokratická strana|konštituční demokrati]], tzv. [[kadeti]] ([[Pavel Nikolajevič Miľukov|Miľukov]]); sociálno-demokratické strany, hlavne socialisti-revolucionári (skr. SR) alebo hovorovo [[eseri]] (najväčšia strana s veľkou podporou na vidieku, [[Alexandr Fiodorovič Kerenskij|Kerenskij]], [[Viktor MichailovičMichajlovič Černov|Černov]], [[Nikolaj Dmitrievič Avksentiev|Avksentiev]]); umiernení socialisti - [[menševici]] (druhá najvýznamnejšia strana, [[Julij Osipovič Martov|Martov]], [[Iraklij Cereteli|Cereteli]], [[Georgij Valentinovič Plechanov|Plechanov]], [[Nikolaj Semionovič Čcheidze|Čcheidze]]) a radikálni socialisti - [[boľševici]] ([[Lev Borisovič Kamenev|Kamenev]], [[Grigorij Jevsejevič Zinoviev|Zinoviev]], [[Lev Davidovič Trockij|Trockij]], [[Vladimir Iľjič Lenin|Lenin]], [[Josif Vissarionovič Stalin|Stalin]]).<ref name="Smith">Smith, S. A., 2006, The Revolutions of 1917–1918. in Suny, R.G. (Ed.), The Cambridge History of Russia. Vol 3. Cambridge University Press, Cambridge, s. 114 - 139</ref>Menševici a boľševici predstavovali dve krídla rozštiepenej Ruskej sociálno-demokratickej robotníckej strany, ktoré sa rozštiepili v roku 1903. Popri týchto stranách existovalo aj silné anarchistické hnutie alebo monarchisti (napr. radikálni [[černosotnenci]]).

[[Vladimir Iľjič Lenin|Vladimir Lenin]], významný boľševický vodca sa vrátil do Ruska zo Švajčiarskeho exilu až po vypuknutí revolúcie 3. apríla 1917, s tichou podporou Nemecka. Po príchode sa rýchlo zorientoval, pochopil dôvody nespokojnosti robotníkov a [[populizumspopulizmus|populistickými]] krokmi a [[agitácia (politika)|agitáciou]] rýchlo získaval popularitu. Onedlho zatienil ostatných boľševických vodcov a presvedčil väčšinu boľševikov, že je nutné zlikvidovať buržoáznu Dočasnú vládu a nahradiť ju ľavicovou vládou Sovietu. Nižší predstavitelia strany boľševikov sa [[7. júl]]a 1917 pokúsili o prvé ozbrojené prevzatie moci, keď ich oddiely obkľúčili [[Tauridský palác]] a požadovali, aby Soviet prevzal moc Dočasnej vlády. Na obranu Dočasnej vlády sa však postavili vojenské jednotky v meste. Pri ozbrojených zrážkach zahynulo niekoľko stoviek ľudí, ale boľševici sa následne stiahli. Kamenev a Trockij boli zatknutí, Lenin utiekol do Fínska. Ich popularita však vďaka Leninovým sľubom rýchlo rástla, zatiaľ čo iné ľavicové strany ako eseri a menševici sa na viacerých otázkach štiepili na viacero prúdov. Leninova politika stála na jednoduchých bodoch - okamžitý mier, konfiškácia pôdy veľkostatkárom, prevzatie kontroly nad továrňami sovietmi (výbormi robotníkov), tzv. „všetka moc sovietom“ a trval tiež na právo na samourčenie neruských národov. Splnením týchto téz by fakticky uspokojil túžby väčšiny nespokojných obyvateľov.

V samotnej boľševickej strane nepanovala jednota v otázke akú pozíciu v revolučných otázkach zaujať. Existovali 3 skupiny<ref name="Rabinowithch"/>. [[Vladimir Iľjič Lenin|Lenin]] a [[Lev Davidovič Trockij|Trockij]], predstavovali radikálnu skupinu, ktorá verila, že revolúcia v Rusku môže ovplyvniť dianie v iných krajinách a viesť k celosvetovej socialistickej revolúcii. Druhá rovnako veľmi silná skupina, ktorej najvýznamnejším predstaviteľom bol [[Lev Borisovič Kamenev|Kamenev]] a [[Grigorij Jevsejevič [[Zinoviev|Zinoviev]], považovali revolúciu za možnosť ako upevniť pozíciu socialistických strán. Verili v možnosť vytvorenia širokej socialistickej koaličnej vlády, ktorá by pripravila potrebné sociálne reformy, vyjednávala o mieri a umožnila vznik ľavicového Ústavodárneho zhromaždenia. Tretiu skupinu predstavovali tí, ktorých názory na vyššie spomínané problémy sa menili vzhľadom na meniace sa podmienky revolúcie.

V dôsledku revolúcie a chaosu v krajine výrazne upadla priemyselná výroba, čo malo za následok narastanie nezamestnanosti. Nezamestnaní robotníci posiľovaliposilňovali armádu nespokojných a revolučne naladených más. Zásahy do práv veľkopodnikateľov vlastniacich továrne zo strany ľavicových strán mali za následok vzájomné odcudzenie a ich nedôveru v ľavicovú vládu. Vláda výrazne zadlžovala krajinu zahraničnými pôžičkami a tlačením nových peňazí, čo ešte zvyšovalo [[Inflácia (ekonomika)|infláciu]].<ref name="Smith"/>

KornilovKornilovov pokus o puč výrazne zvýšil popularitu boľševikov, ktorí boli po neúspešnom pokuse o prevzatie moci v júli v čiastočnej ilegalite.

V boľševickej strane sa začala zvažovať potreba ozbrojeného povstania. Postavil sa však proti nej rad predstaviteľov strany, najmä jej umiernené krídlo na čele s [[Lev Borisovič Kamenev|Kamenevom]] a [[Grigorij Jevsejevič Zinoviev|Zinovievom]]. Naopak Lenin neodbytne trval na ozbrojenom povstaní ako jedinom možnom riešení, pričom sa 29. septembra vyhrážal svojou rezignáciou.<ref>Orlov, A. S., Georgiev, V. A., Georgieva, N. G., Sivochina, T. A., 2000, Istoria Rossii. Prospekt, Moskva, s. 336</ref> Pričom tvrdil, že prevzatie vlády musí byť násilné, pretože vychádzal z [[marxizmus|marxistických]] predstáv proletárskej revolúcie. Okrem Lenina a [[Jakov MichailovičMichajlovič Sverdlov|Sverdlova]] zohral pri organizácii prevratu významnú úlohu Trockij, ktorý bol poverený vedením výboru na obranu Sovietu a disponoval tak časťou petrohradských ozbrojených zložiek. 10. októbra 1917 bola napokon na zjazde boľševickej strany prijatá rezolúcia o ozbrojenom povstaní.

Boľševici tiež umožnili voľby do Ústavodárneho zhromaždenia, ktorých sa zúčastnilo 48,4 milióna oprávnených voličov. Najviac 39,5 % hlasov získali eseri, ktorí zvíťazili hlavne vďaka podpore na vidieku. 22,5 % hlasov získali boľševici, 4,5 % kadeti a 3,2 % menševici. Veľké mnozžstvo hlasov získali iné neruské socialistické strany.<ref name="Smith"/> Boľševici však fungovanie tejto ustanovizne ďalej nepotrebovali. Keď 5. januára 1918 zvolili delegáti Ústavodárneho zhromaždenia za jeho predsedu esera [[Viktor MichailovičMichajlovič Černov|Viktora Černova]] a začali diskutovať o ďalšej činnosti, veliteľ jednotky, ktorá mala držať stráž námorník Železňakov oznámil, že ochranka je unavená a prerušil zasadanie.<ref name="Smith"/> Ústavodárne zhromaždenie už nikdy viac nezasadalo. Cesta Ruska k demokracii bola na viac ako 70 rokov zahataná.