Vzpieranie: Rozdiel medzi revíziami

Najstaršie známe vzpieračské rekordy sú pripisované [[Spojené kráľovstvo|Angličanovi]] ''Curtisovi'' (v rokoch [[1850]] – [[1860]]). Prvé vskutku regulárne rekordy boli vedené v [[Spojené kráľovstvo|Anglicku]] a v [[Nemecko|Nemecku]] na sklonku [[19. storočia]], veľká svetová súťaž vo vzpieraní sa konala v roku [[1887]] v [[Londýn]]e. Približne v rovnakom čase sa už súťažne vzpieralo i u nás – prvé majstrovstvá vo „vzpieraní bremien“ sa konali v roku [[1894]]. Počet vzpieračských disciplín aj kategórií sa v priebehu rokov často menil.

Najprv prichádza vždy na rad súťaž v trhu. Je to disciplína riskantnejšia a obtiažnejšiaobťažnejšia. Činku je treba naraz preniesť zo zeme až do vzpaženia. Preto usilujú súťažiaci o to, aby zdvíhali os činky pokiaľ možno len do najnižšej nutnej výšky. Volia veľmi široký uchop, ktorý umožní „nižšie“ vzpaženie. Pre uznanie pokusu je potrebné, aby vzpierač činku v napätých pažiach ustálil. Veľké rozovretie paží, pri ktorom sú dlane až tesne pri kotúčoch, skutočne prináša úsporu niekoľko cenných centimetrov výšky, do ktorej je treba činku dopraviť. Zároveň však takto široký uchop má i svoje úskalia – je to poloha menej stabilná, činka sa v nej ťažšie ustaľuje, vzpierač navyše v široko rozovretých pažiach udrží predsa len o málo nižšiu záťaž, než keď sú ruky viac pri sebe. Mohutnej práci trupu a paží napomáhajú tiež nohy. Hneď ako vzpierač zdvihne činku zo zeme, „uniknú“ podskočením do hlbokého drepu (do „sedačky“) alebo do výpadu (rozštepu). Okrem chodidiel sa však žiadna iná časť tela nesmie dotknúť podlahy. Z drepu alebo výpadu potom vzpierač musí prejsť do záverečnej polohy, pri ktorej je činka celkom v pokoji, paže aj nohy sú napnuté a obe chodidlá sú na rovnakej úrovni, vedľa seba.

Aj keď sa môže hmotnosť činky upraviť s odstupňovaním o kilogram, v súťaži sa postupuje po hodnotách, ktoré sú násobkami 1kg{{kg|1}}. Pokiaľ sa však niektorý vzpierač alebo vzpieračka svojím predchádzajúcim úspešným pokusom tesne priblíži hodnote platného rekordu, môže si nechať pre pokus o jeho prekonanie pripraviť činku o hmotnosti zaokrúhlenej na kilogramy.

Súťaže po sebe následujúnasledujú v poradí od najnižšej hmotnostnej kategórie po najvyššiu. Pre divákov je v tomto postupe skrytá záruka, že sa v závere bojov dočkajú najvyšších výkonov. Toto usporiadanie prináša ešte ďalšiu výhodu: keď sa stane, že niektorý vzpierač prekročí limit svojej kategórie, má možnosť nastúpiť v hmotnostnej kategórii nasledujúcej.

O štartovnom poradí súťažiacich sa rozhoduje žrebovaním. Aj napriek tomu sa tí najlepší objavujú na vzpieračskom pódiu až ako poslední. Postupuje sa totiž tak, že sa činka najprv upraví pre súťažiaceho, ktorý požaduje najnižšiu hmotnosť. A tak skutočne prvý pokus hocikedy môže vykonať i ten z účastníkov súťaže, na ktorého pripadlo pri losovanížrebovaní číslo najvyššie.

rozhodcovia. Výsledok sa na paneli objaví naraz, a tým je vlastne znemožnené, aby ktokoľvek z trojice rozhodcov vyčkával až na názor ostatných. Zo spôsobu hlasovania o platnosti pokusu by sme mohli usudzovať, že sa trojica rozhodcov podieľa na hodnotení súťaží rovnakým dielom. Predsa len však väčšia zodpovednosť spočíva na strednom rozhodcovi. On totiž vydáva pokyn kna spusteniuspustenie činky, hneď ako je pokus podľa jeho mienky plne zvládnutý a ukončený. Signál „DOLE!“ býva doplnený mávnutím ruky, svetelným alebo zvukovým znamením.