Violončelový koncert (Elgar): Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah
TeslaBot (diskusia | príspevky)
d {{Orchestrálna skladba}} → {{Infobox Orchestrálna skladba}}
Marián 2 (diskusia | príspevky)
prvýkrát
 
Riadok 19:
Elgarov koncert je reflexívne dielo s jedinečnou, melancholickou atmosférou. Skladateľ tu vynikajúco využil elegický potenciál violončela. To spolu s nezvyčajne skromným, až asketickým orchestrálnym partom tvorí intímne pôsobiace dielo, ktorého hlavnou devízou je úprimnosť a hĺbka výpovede.
 
Koncert netradične tvoria čtyri vety. Dielo otvára sugestívnym sólovým recitatívom violončelo. Hlavný motív vety zaznie prvykrát prvýkrát v podaní viol. Melódiu následne preberie violončelo, ktoré ju ďalej rozvíja. Na sólovú pasáž zakončenú vzostupným radom tónov sólového nástroja nadviaže [[orchester]], ktorý dramaticky zopakuje hlavnú tému. Po krátkom dodatku violončela nasleduje stredná časť vety, ktorá je prívetivejšia a písaná v E-dur. V závere vety je zreprízovaná hlavná téma z úvodu a prostredníctvom pianisisma orchester prechádza attaca do druhej vety, Lento. Po krátkom dramatickom úvode orchestra nasleduje, podobne ako v prvej vete sólový recitatív violončela, striedmo doprevádzaný orchestrom. Z tohto nesmelo posobiaceho sóla violončelo vyťaží ľahko tanečnú tému, ktorá prináša do celej skladby odľahčenie, hoci v pozadí je stále cítiť dusnú atmosféru.V tretej vete tvoria sólový nástroj a orchester viac konzistentný celok. Základom je tu široká, nostalgická melódia. Tretia veta prechádza attaca do záverečného finále. Hlavná téma znie odhodlane, no zároveň v sebe nesie i akúsi rezignáciu. V priebehu vety viackrát dochádza k zmene tempa i tóniny. Pestrý tematický materiál dáva možnosť vyniknúť violončelu vo viacerých reflexívnych sólach. V záverečnej časti je pripomenutý motív tretej vety a následne sólový recitatív z úvodu koncertu, s jemnými odchýlkami od pôvodnej podoby. Po ňom orchester energicky pripomenie hlavný motív štvrtej vety, zakončený dvoma údermi orchestra s ozvenou violončela a finálnym akordom orchestra.
 
Dielo, ktoré patrí medzi päť najvýznamnejších violončelových koncertov, je najznámejším a najčastejšie hrávaným Elgarovým opusom. Za dnes už klasickú sa považuje nahrávka koncertu v podaní Jacqueline du Pré a London Symphony Orchestra pod vedením [[John Barbirolli|Johna Barbirolliho]] z roku [[1965]].