Podskupinu piesní ''halgató'' – ''čorikani'' tvoria ťahavé, pomalé, melódie a [[piesne]] – ''loke giľa''. Určené sú na počúvanie, nie na tancovanie. [[Interpret]] sa v nich zdôveruje so svojím [[osud]]om, svojimi osobnými [[pocit]]mi, [[túžba]]mi, [[smútok|smútkom]]. Vzhľadom na tento fakt, existujú v mnohých variantoch textových i hudobných, tak ako existuje mnoho ľudských osudov. Pri [[halgató]] sa silne uplatňuje [[improvizácia]] po textovej i hudobnej stránke. Halgató je charakterizované nepravidelným rytmom, preto sa obvykle nečlenia do jednotlivých [[takt]]ov, ale do [[fráza|fráz]]. Väčšinou nová fráza znamená novú melodickú jednotku. Halgató majú pomerne široký melodický rozsah, ktorý sa pohybuje v rozmedzí od veľkej sexty až po interval č. 14. Melódie sa rozbiehajú z nízkych tónov, postupne stúpajú krokmi až k výškovému vrcholu. Z hľadiska charakteru tónin sa rómske halgató najčastejšie vyskytujú v harmonickej tónine, prirodzenej mol a v tzv. cigánskej mol i dur tónine. Pre halgató sú najcharakteristickejšie melodické ozdoby, dlhé ťahavé tóny sa ozdobujú [[nátryl]]mi, [[príraz]]mi, nárazmi alebo [[obal]]mi. Pre rómsku pomalú pieseň je typické [[kĺzanie]] smerom zdola nahor, používa sa pri tom technika glissando. Rómske halgató sa spievajú vo väčšine prípadov bez hudobného sprievodu, prípadne len so sprievodom jedného [[hudobného nástroj]]a najčastejšie [[husle|huslí]] alebo [[akustická gitara|gitary]]. O halgató možno povedať že je to vlastne hudobná [[sólo]]vá [[skladba]]. Len výnimočne pri mimoriadnych udalostiach ho spieva skupina ľudí a často sa pridávajú len k [[refrén]]u v prípade, že ho skladba obsahuje. Dynamika piesní je výrazná.
