Španielska občianska vojna (1936): Rozdiel medzi revíziami

Hneď na začiatku vojny dochádzalo na oboch stranách k absolútnemu ignorovaniu akýchkoľvek konvencií, prakticky hneď na začiatku vojny bolo podľa odhadov povraždených vyše 50 000 ľudí. Spravidla sa jednalo o civilistov, ktorí boli na „zlej strane“. Počty popravených boli pravdepodobne porovnateľné na oboch stranách. Tieto popravy boli nazývané ''paseos'' (paseo = „prechádzka“) a prebiehali tak, že za mesto boli odvezení ľudia, ktorých potom ozbrojení príslušníci postrieľali. Medzi prípady takéhoto vraždenia patrí napr. Zastreleniezastrelenie básnika a dramatika [[Federico García Lorca|Federica García Lorcaeho]] frankistami, alebo vyvraždenie osadenstva barbasterského seminára republikánmi.

Rozdanie zbraní sa ukázalo ako rozhodujúci krok ako čeliť povstaniu. Hlavným problémom povstalcov bola nemožnosť prepravy vojska zo španielskeho Maroka do Španielska (námorné sily zostali lojálne voči republike). Tento problém im pomohlo vyriešiť Nemecko a Taliansko, keď [[30. júla]] letecky prepravili vojsko a cudzineckú légiu z [[Tetuán]]u do Španielska. Povstalci tiež nachádzali podporu v susednom [[Portugalsko|Portugalsku]], kde bol pri moci režim [[António de Oliveira Salazar|Antónia Salazara]]. Pomoc frankistůmfrankistom bola vykonávaná tajne, avšak tieto dodávky zbraní sa nepodarilo utajiť zvlášť potompo tom, čo nemecké bojové lietadlá pristáli na území ovládanom republikánskou vládou. Táto vláda požiadala 20. júla [[1936]] o dodávky zbraní odz Francúzska, s ktorouktorým malo Španielsko uzavreté zmluvu. Francúzsky socialistický premiér León Blum najprv pomoc sľúbil, avšak na nátlak francúzskych pravicových strán a na nátlak [[Spojené kráľovstvo|Spojeného kráľovstva]] túto pomoc odvolal. Namiesto toho sa snažil dotlačiť Nemecko a Taliansko k podpisu zmluvy, ktorá zakazovala dodávky zbraní do Španielska. Aj napriek podpisu týchto zmlúv však pokračovali aj naďalej dodávky nemeckých a talianskych zbraní povstalcom. [[24. júla]] vytvorili nacionalisti "vládu v Burgose", ktorá začala nový útok. Úspešný postup týchto vojsk vyvolal dňa 4. septembra pád Giralovej republikánskej vlády, ktorú nahradila vláda Ľudového frontu, zložená predovšetkým zo socialistov a komunistov (premiér [[Francisco Largo Caballero]]),. fungovanieFungovanie tejto vlády bolo veľmi problematické, pretože vo vnútri vlády neexistovala zhoda na ďalšom postupe. Napriek tomu sa táto vláda nakoniec odhodlala k razantným krokom - [[1. októbra]] poskytla autonómiu [[Baskicko|Baskicku]], [[7. októbra]] vyvlastnilvyvlastnila pôdu veľkostatkárom a začala ju rozdávať malým roľníkom a konečne [[10. októbra]] spojila republikánsku armádu s milíciami.

Vo svete medzitým nadobudol účinnosť zákaz [[Spoločnosť národov|Spoločnosti národov]] miešať sa do konfliktu a poskytovať Španielsku dobrovoľníkov. Od tohto okamihu Spoločnosť národov vyvíjala veľmi silný tlak na odchod dobrovoľníkov. Tento krok by viac postihol republikánov, lebo v ich radoch (podľa odhadov) bojovalo asi 35 000 interbrigadistov, na strane druhej to bolo minimálne 20 000 mužov. V tomto období vydal pápež [[Pius XI.]] dve veľmi dôležité encykliky, a to ''[[Mit brennender Sorge]]'' ([[14. marca]]), kdektorou odsúdil [[nacizmus]], a ''[[Divini redemptoris|Divini Redemptoris]]'' ([[21. marec|21. marca]]), v ktorej odsúdil [[komunizmus]] a výslovne upozornil na kruté prenasledovanie a vraždenie katolíkov a duchovných španielskymi republikánmi. Tieto udalosti nepriamo ovplyvnili španielske politické zmýšľanie.

V máji sa situácia ešte skomplikovala vnútrorepublikánskymi stretmi. Ich najväčšiu gradáciu predstavovali májovej nepokoje v [[Barcelona|Barcelone]], ktoré sa začali tým, že sa prevažne komunistické oddiely pokúsili násilím obsadiť dôležité stanovište anarchistov a POUM, čo vyústilo vdo niekoľkoniekoľkých ozbrojených stretov. Socialisti a komunisti akciu označili za anarchistický puč a reagovali odchodom z vlády, ktorá týmto krokom padla 15. mája. Republikáni zostavili novú vládu, ktorú viedol socialista [[Juan Negrín]]. Táto vláda sa pokúsila o zásadné kroky, ktoré mali posilniť ekonomickú situáciu republikánov, ďalej sa pokúsila o niektoré zmeny v armáde (do týchto zmien výrazne zasahovali sovietski poradcovia). Dňa [[18. mája]] republikáni porazili frankistov v [[Bitka pri Guadalajare|Bitke pri GuadalajarneGuadalajare]]. Po tejto bitke si Franco uvedomil, že nie je schopný ani dobyť Madrid, ani prerušiť jeho spojenie s Valenciou, a preto zaútočil na severe.

Od [[24. júla]] do [[26. novembra]] sa republikáni pokúšali udržať stav na rieke Ebro, príp. dobyť stratené územia. Po vojenskej stránke si viedli viacmenej úspešne, ale po podpísaní [[Mníchovská dohoda|Mníchovskej dohody]] stratili posledné zvyšky nádeje na vytvorenie antifašistickej koalície, a tým sa ich morálka sa definitívne zrútila. Keďže si však uvedomovali nutnosť udržať túto rieku, bola bránená zo všetkých síl. Dňa [[23. decembra]] zahájili frankisti mohutnú inváziu do [[Katalánsko|Katalánska]], ktoré dobyli v priebehu dvoch mesiacov: [[Tarragona]] ([[14. január]]), [[Barcelona]] ([[26. január]]), [[Girona]] ([[5. február]]). [[10. februára]] bol zlomený posledný odpor v Katalánsku. Následkom toho [[27. februára]] vlády Spojeného kráľovstva a Francúzska uznali Frankov režim. Republikánom zostal len Madrid a niekoľko pevností, [[28. februára]] sa vzdala [[Valencia]]. Posledný odpor bol zlomený [[1. apríla]] [[1939]].

Predovšetkým v anarchistami kontrolovaných oblastiach Aragónsku a Katalánsku, došlo k obrovskej sociálnej revolúcii, pri ktorej došlo k kolektivizácii pôdy a priemyslu. S touto revolúciou nesúhlasili ani sovietski komunisti ani demokratickí republikáni. PotomPo tom, čo republikáni porazili anarchistov, boli anarchisti začlenení do oficiálnej republikánskej armády a [[POUM]] bola zakázaná ako údajný „nástroj fašistov“ – takto POUM označili komunisti z velenia Kominterny.

Pri májových bojoch v roku [[1937]] sa stovky, možno aj tisíce republikánskych vojakov, vzájomne postrieľali pri bojoch o kontrolu nad Barcelonou. Na jar 1939 potom dlhodobé napätie na republikánskej strane, ktoré ešte posilnili spory o to, či je lepšie vyjednávať, bezpodmienečne sa vzdať, či bojovať ďalej, vyústilo do povstania a bojov v samotnom Madride. Tie prebiehali medzi demokraticky a čiastočne aj anarchisticky orientovanými republikánmi na strane jednej a komunistami a radikálnymi socialistami na strane druhej a skončili porážkou komunistickej strany.