Ján Sambucus: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
→Literatúra: upravená |
d typo |
||
Riadok 46:
Roku 1563 Sambucus vycestoval z Neapolu cez Florenciu a Augsburg do Nizozemska. V januári roku 1564 navštívil Ghent, kde prišiel hľadať vhodného drevorytca pre tvorbu svojich emblémov, kde sa stretol s Lucasom d´Heereom – tvorcom Valoiských tapisérií. Lucas d´Heere bol maliar a drevorytec, ako aj známy básnik a zberateľ, ktorý by mohol byť schopný vytvoriť drevoryty pre Sambucove básne, ktoré by boli v symbióze obrazu a textu. D´Heere ich aj pre neho vytvoril. Z Ghentu datujeme predslov v Emblematách, ktorý je venovaný Maximillianovi.
Tak ako sa so študentským životom rozlúčil svojou zbierkou Poemata, rozhodol sa ukončiť svoj život cestovateľa novou zbierkou veršov a obrázkov Emblemata, ktoré vďaka [[Angrea Alciato|Alciatovi]] v tej dobe budili najmä v Taliansku veľký obdiv. Bol to nový druh básnickej a symbolickej literatúry, ktorý sa vďaka už spomínanému Andreovi Alciatovi tešil celé dve storočia veľkej obľube v celej Európe. Obľúbenosť komentovaných obrázkov vychádzala zo záhad platónovej a neoplatónovej filozofie, ktorá sa rozvinula počas renesancie a taktiež vychádzala zo záhad egyptských hieroglyfov. Platónova ríša ideí bola blízka renesančnej snahe po dokonalosti a úcta k hieroglyfom, v ktorých terajší umelci videli záhadné a hlboké pravdy, prerástli na vieru, že výtvarný obraz má svoju vlastnú reč a symboly, ktoré používa. Prostredníkom medzi svetom každodenným a svetom božským, ktorý nemožno pochopiť, azda len jemne poodhaliť, sa stal svet symbolov.
Toho istého roku prichádza za svojím priateľom Christopherom Plantinom do Antverp, u ktorého mu v roku 1564 vyšla zbierka emblémov [[Emblemata cum aliquot nummis antiqui operis]]. Napriek tomu vydavateľ Christophe Plantin, ktorý si zobral pod svoje krídla Sambucove grandiózne dielo, bol koniec koncov zodpovedný za konečný vzhľad knihy, v ktorej polovicu drevorytov Lucasa d´Heereho odmietol a nechal ich dotvoriť svojím vlastným umelcom. A tak vznikla jedna z najkrajších kníh emblémov tých čias. Túto zbierku možno považovať za ústrednú časť jeho životného diela a možno interpretovať ako propagandu pre Habsburgovcov, ktorá bola ponúknutá cisárskemu dvoru. Publikovanie zbierky emblémov bolo presne načasované pre návrat Sambuca na viedenský dvor, kde prišiel ako expert na antiku, poéziu, numizmatiku a čo najviac, prezentoval sa ako člen najvyšších kruhov vzdelancov. Dielo ho prezentovalo ako vzdelaného a medzinárodne uznávaného literáta. V zbierke napísanej po
Pre Sambuca táto zbierka znamenala kvalitatívny zlom v jeho tvorbe, keďže sa predtým venoval písaniu poézie. Mohli by sme povedať, že je to znak jeho veľkého sebavedomia, keďže poéziu tvoril v tej dobe ktokoľvek, ale emblémy len hŕstka vzdelancov. O Sambucovom azda najslávnejšom diele sa dá povedať, že je to kniha alegorických obrázkov s poetickým komentárom, ktoré nám odkrývajú nejakú všeobecnú pravdu alebo príslovie, ktoré dnes používame a nevieme, že má pôvod minimálne v tomto storočí. Sambucus sa v zbierke zaujíma najmä o ľudské mravy, ktoré nám sprostredkúva pomocou vtipného, stručného a nového postrehu, ktorý by mal byť pre čitateľa povzbudením alebo výzvou.
Z literárneho hľadiska sa verš neviaže na predpísané metrum, ale zväčša využíva elegické distichon – elegické dvojveršie, ktoré je tvorené striedaním hexametra s pentametrom. Je to básnická forma, ktorá bola využívaná v starovekom Grécku pre písanie lyrickej poézie a v Ríme pre písanie milostnej lyriky (napr. Ovídiova zbierka básní Amores).
| |||