Lorentzova transformácia: Rozdiel medzi revíziami

Predpokladajme, že máme dvoch pozorovateľov O a O'. Obaja používajú svoju vlastnú [[karteziánska sústava súradníc|karteziánsku súradnicovú sústavu]] na meranie časových a priestorových [[interval]]ov. O používa (x, y,z, t) a O' používa (x',y',z',t'). Teraz predpokladajme, že obaja pozorovatelia sú vzhľadom na seba v stave rovnomerného priamočiareho [[pohyb (fyzika)|pohybu]] v smere [[os]]i x. [[Rýchlosť]] v smere osi y aj z je nulová a v čase merania sa os x pozorovateľa O prekrýva s osou x' pozorovateľa O'. Ak vezmeme do úvahy fakt, že rýchlosť svetla je konštantná vzhľadom na akúkoľvek inerciálnu súradnicovú sústavu (potvrdený v roku [[1887]] v [[Michelsonov-Morleyov experiment|Michelsonovom-Morleyovom experimente]]), potom môžeme jednoducho vyvodiť nasledujúce hodnoty kontrakcie dĺžky a dilatácie času súradnicovej sústavy pozorovateľa O' vzhľadom kna súradnicovejsúradnicovú sústavesústavu pozorovateľa O:

Lorentzova transformácia bola po prvýkrát objavená a publikovaná [[Joseph Larmor|Josephom Larmorom]] v roku [[1897]]. V poradí prvá verzia transformácie bola ale publikovaná už v roku [[1890]] Hendrikom Lorentzom. Svoju konečnú verziu publikoval ten istý autor v roku [[1899]] a [[1904]]. Larmorove a Lorentzove konečné [[Rovnica (matematika)|rovnice]] neboli zapísané v modernej symbolike a forme, ale boli [[algebra]]icky ekvivalentné tým, ktoré publikoval v roku [[1905]] Henri Poincaré, francúzsky matematik, ktorý ich upravil, aby dal týmto štyrom rovniciam koherentnú a konzistentnú formu, v ktorej ich poznáme dnes. Obaja, Larmor aj Lorentz, objavili, že transformácia rešpektuje [[Maxwellove rovnice]] [[elektromagnetizmus|elektromagnetizmu]]. [[prírodný zákon|Prírodné zákony]] sú [[symetria (fyzika)|symetrické]] vzhľadom kna LorentzovejLorentzovu transformáciitransformáciu, to znamená, že ak na ne aplikujeme Lorentzovu transformáciu, nezmenia sa.