Malohont: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
Bez shrnutí editace |
Bez shrnutí editace Značky: bez zdroja vizuálny editor |
||
Riadok 5:
==Geografia==
Asi jedna tretina Malohontu sa rozkladala v západnej časti Rimavskej a východnej časti Lučeneckej kotliny. Ostatné dve tretiny, malohontského územia spadali do juhozápadného pásma Slovenského rudohoria. Hranica Malohontu sa tiahla na sever od Zacharoviec, po hrebeni pahorkatiny cez vrchy Paláska, Čierťaž, Tŕstie, Fabovej hole. Odtiaľ na západ ku Klenovskému Vepru a Železnú bránu, Sedmák, až k dedinám Drábsko a Lom nad Rimavicou. Tu sa lámala na juh, po horskom hrebeni a vrchmi Jasenina, Dubovo a Ceriny, schádzala k dedine Vaľkovo. Ďalej k Maštinskému potoku a popri ňom k jeho ústiu do riečky Suchej. Ďalej cez vrch Danša, obchádzala gemerskú dedinu Husiná a smerovala k osade a potoku Ľukva. Popri Ľukve k dnešnej Opátskej pustatine ( Opátik ) a poza gemerskú dedinu Dúžava k osade Kurinec. Od Kurinca po južnej hranici Rimavskej Soboty do východného bodu pri Zacharovciach. Územie Malohontu susedilo zo severu so Zvolenskou stolicou, z východu a z juhu s Gemerskou a zo západu s Novohradskou. Malohontom pretekajú rieky [[Rimava (rieka)|Rimava]] s prítokmi Klenovská Rimava, Rimavica, tečie celým územím, od severu na juh, ďalej do rieky Slanej, na západe Malohontu je to riečka Suchá v Sušianskej doline, vteká do Ipľa.
==História==
Riadok 12:
Na prelome 13. a 14. storočia sa v Rimavskom komitáte ( španstve), objavili problémy a v roku 1334 už znovu Rimavský komitát patril k Hontianskej stolici. Od polovice 14. stor. sa v spisoch začalo uvádzať že Hont sa skladá z dvoch častí. Na západ od Novohradu bola väčšia časť, Veľký Hont a na východ od Novohradu menšia časť Malý Hont. V roku 1440 Malý Hont obsadili vojská Jána Jiskru z Brandýsa. Veľký Hont kontroloval Ján Huňady. A tým vznikol prvý samostatný Malý Hont. Po odchode Jána Jiskru, z Uhorska sa v polovici 15. stor. Malohont vrátil do Hontianskej stolice. Malohont sa v 30 rokoch 16. stor. dostal pod vládu Jána Zápľského a bol samostatnou stolicou. Po smrti Jána Zápoľského v roku 1540, si v roku 1542 Hont znovu pripojil Malohont, aj keď každá časť mala svojho župana a Malohont mal určitú autonómiu. Hont sa nezmieril s tým že úplne neovláda Malohont a jeho znovu pripútanie sa završovalo v čase v pádu Osmanských Turkov. V roku 1552 Turci obsadili Veľký Hont, Novohrad, Malý Hont a Gemer. V 70. a 80 rokoch 16. stor. turecká moc v Malohonte dosiahla najväčší rozmach. V roku 1593 obsadili Uhorské vojská tureckú pevnosť na Sobôtke, pri Rimavskej Sobote a 9.11.1593 ju dobili. V roku 1596 si Jágerský paša nárokoval na Malohont ale dosiahol len vymáhanie poplatkov. Turci sa v tomto období v Malohonte usadili len v Rimavskej Sobote a jej okolí. V rokoch 1635 - 1638 sa turecké panstvo rozšírilo do polovice Malohontu. V roku 1687 skončila vláda Turkov v Malohonte. Malohont sa v 17. stor. označoval ako okres Hontu, ale aj ako samostatná stolica. Keďže však územie Malohontu bolo od [[Hont (župa)|Hontu]] oddelené územím Novohradu, vyvolávalo to nespokojnosť tunajších zemanov, ktorí sa nemohli zúčastňovať v plnej miere na politickom živote Hontianskej stolice.
Po roku 1683 Malohont žiadal nové územné usporiadanie Malohontu. Veľký Hont zneužíval fakt, že Malohont bol priemyselne a hospodársky vyspelejší ako Veľký Hont. V r. [[1687]] po sťažnosti Malohont dostal práva na samosprávu v rámci Hontu a to od roku 1688. Zemania Malohontu si mohli voliť okrem iného svojho podžupana, a zasadnutia týkajúce sa Malohontu, mohli byť v Malohonte. Ale Hont sa s tým nezmieril žiadal zrušenie samosprávy Malohontu. V tomto roku Malohonťania žiadali o pridelenie osobitnej pečate ( znaku ) pre Malohontský dištrikt, aj s ďalšími požiadavkami. Veľkohonťania poslali do Viedne delegáciu, aby zabránili akémukoľvek splneniu malohontských požiadaviek. Hontianska šľachta naďalej zneužívala Malohont vyššími daňami, dodávkami tovaru, vojakov a nerešpektovala jeho práva malohontského dištriktu. V roku 1690 Malohont prvýkrát požiadal o pripojenie k Novohradu, čo sa neuskutočnilo. Roztržky medzi Hontom a Malohontom boli čoraz väčšie. Druhý pokus o spojenie s Novohradom bol v roku 1695. Znovu neúspešné. V roku 1711 po porážke povstania Františka Rákociho II. sa Malohontský diškrikt a Hontianska stolica znovu politicky priblížili. Tretí pokus o spojenie s Novohradom bolo v roku 1715. Štvrtý a posledný pokus o spojenie Malohontu s Novohradom bolo v roku 1728 - 1729 ale bez úspechu. Úpadok autonómie Malohontu sa po roku 1729 prehlboval.
V roku 1782 Malohont požiadal o úplnú samostatnosť, alebo o pripojenie ku Gemeru cisárovi Jozefovi II. 15.6.[[1786]] vznikla Gemersko - Malohontská župa so sídlom v Rimavskej Sobote ako súčasť Banskobystrického dištriktu ( kraja ). Po smrti cisára Jozefa II. v marci 1790 nástupca Leopold II. vrátil Malohont do Hontu. Malohonťania sa stým nechceli zmieriť a ďalej bojovali o samostatnosť, alebo spojenie s Gemerom. 1.1[[1802|.1803]] sa podarilo dosiahnuť oddelenie Malohontu od Hontu a jeho spojenie s [[Gemer (župa)|Gemerom]] ako piaty okres, do Gemersko-Malohontskej stolice (neskôr župy). V roku 1850
==Mestá a obce Malohontu==
| |||