Bitka o Stalingrad: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
→Boje o prístupy k Stalingradu: spresnenie |
dopl. |
||
Riadok 181:
=== Protiútok – operácia Uran ===
{{Hlavný článok|Operácia Uran}}
[[19. november|19. novembra]] [[1942]] o 6:30 ráno začali 80 minútovou delostreleckou priehradnou paľbou protiútok vojská Juhozápadného frontu pod velením generála [[Nikolaj Vatutin|Vatutina]]. Za tri dni postúpilo jeho vojsko vyše {{km|100|m}}, keď na hlavu porazilo rumunskú 3. armádu ako aj nemecké jednotky, ktoré boli vyslané na pomoc Rumunom. Juhozápadný front získal asi 30 000 zajatcov<ref>Alexander Werth: Od paktu po Stalingrad. Bratislava, Vydavateľstvo politickej literatúry, 1968, s. 518</ref>. V noci z 22. na [[23. november|23. novembra]] vďaka odvážnemu útoku tankového oddielu [[Georgij Nikolajevič Filippov|G.N. Filippova]] obsadili sovietske jednotky neporušený most cez [[Don]] a ešte v noci prenikli do [[Kalač]]a. Nasledujúceho dňa sa stretli jednotky 5. tankovej armády s [[Andrej Ivanovič Jeriomenko|Jeriomenkovými]] silami Stalingradského frontu, ktoré postupovali z juhu a nepriateľ im kládol podstatne menší odpor. Jeriomenkove vojská začali svoj postup o deň neskôr ako Vatutinove, [[20. november|20. novembra]] 1942. Vojská Donského frontu pod [[Konstantin Konstantinovič Rokossovskij|Rokossovského]] vedením postupovali od [[19. november|19. novembra]] na juh a prebili sa k jednému z predmostí držanému sovietskymi vojakmi v [[Stalingrad]]e.
Stretnutie frontov pri Kalači nevyzeralo celkom tak ako ukazujú dokumentárne, či historické filmy. Vojaci obidvoch sovietskych frontov si sprvu neuvedomili, že sa už medzi nimi nenachádza žiadny nepriateľ a pokračovali vo vzájomnom ostreľovaní až do poobedňajších hodín. Celé stretnutie neprebehlo v príliš povznesenej atmosfére za typického „''Hurá!''“. Takto opísal tieto momenty jeden z obyčajných pešiakov 1034. streleckého pluku M. Abdulin: „''Nakoniec sa toho popoludnia jednotky Juhozápadného frontu, bojujúce v našom sektore spojili s tými, ktorí postupovali z juhu. V zápale boja – pri tom sa už medzi nami nenachádzali žiadni Nemci – sme pokračovali v paľbe proti vlastným ľuďom! Ťažká delostrelecká paľba nás držala v šachu na zemi. Potom sme uvideli, ako sa na nás ženie obrovské množstvo vojakov. Keď prišli bližšie, boli sme dosť zmätení, vôbec totiž nevypadali ako Nemci… Nakoniec niekomu došlo, že sme boli napadnutí vlastnými jednotkami a streľba konečne utíchla. A práve to bol koniec tejto bitky. Potom sme v úplnom tichu vyšli z úkrytov, aby sme ich privítali. Bolo počuť iba vŕzganie snehu pod nohami. „Bratia! Kamaráti! Ako sa to mohlo stať? Strieľali sme po vlastných ľuďoch!“ Objímali sme sa. A taktiež sme plakali, pretože na obidvoch stranách boli mŕtvi a ranení, a každý si to dával za vinu. Neskôr, keď sme mŕtvych a ranených odviezli z bojiska, báli sme sa navzájom si pozrieť do očí''“<ref>{{Citácia knihy|autor=[[Mansur Abdulin]]|titul=Krvavá cesta od Stalingradu / Zpověď prostého vojáka|isbn= 80-7217-356-1|miesto=Brno|vydavateľ=Jota|rok=2005|strany=40 - 41}}</ref>. Sovietsky generálporučík [[Markian Michailovič Popov|Popov]] dával za vinu paľbu do vlastných jednotiek veleniu 45. tankovej brigády, ktorá svoj pohyb a pozície napriek rozkazom nesignalizovala dohodnutými svetlicami.<ref>Knopp, G., 2010, Stalingrad Peklo na Volze. Ikar, Bratislava, s. 230</ref>
Obkľúčenie Nemcov v Stalingrade bolo zavŕšené za štyri a pol dňa od začiatku operácie. Keďže kliešte obkľúčenia boli na najslabších miestach široké len 30 až {{km|80|m}}, boli urýchlene opevňované. Sovietske velenie buď nemalo presnú predstavu, alebo zámerne neinformovalo svojich vojakov o sile nemeckého zoskupenia, a tak sa väčšina z nich domnievala, že obkľúčili asi iba 80 000 Nemcov. Hlavné velenie malo objektívne dôvody sa obávať, že sa obkľúčená 6. poľná armáda a časti 4. tankovej armády pokúsia prebiť z obkľúčenia späť. No nevyskytli sa nijaké známky takýchto pokusov a je paradoxné, že počas sovietskeho prielomu k [[Don]]u mnohí Nemci utekali do „bezpečia“ v [[Stalingrad]]e. Bol to práve Paulusov obrovský úspech, že vôbec dokázal zorganizovať obranu a z nepočetných záloh vytvoriť krytie vlastnému tylu, ktoré bolo ohrozené sovietskym prielomom. Zatiaľ Nemci rýchlo sformovali [[Skupina armád Don|Skupinu armád Don]]. Jej úlohou bolo zastaviť sovietsky postup do [[Donbas]]u a preťať obkľúčenie okolo Stalingradu. Za jej veliteľa menovali poľného maršala [[Erich von Manstein|Mansteina]]. Koncom novembra Nemci podnikli prvé pokusy o prebitie sa k obkľúčeným vojskám v Stalingrade, ale nepodarilo sa im to. Zatiaľ len zbierali sily. [[1. december|1. decembra]] vydal von Manstein rozkaz na uskutočnenie [[operácia Wintergewitter|operácie Wintergewitter]], ktorej cieľom bolo znovunadviazanie styku s 6. armádou. Plánoval pri tom udrieť na [[Koteľnikovo]], kde boli sovietske sily relatívne najslabšie<ref>{{Citácia knihy|autor=[[Erich von Manstein]]|titul=Ztracená vítezství svazek II |isbn=80-7217-443-6|miesto=Brno|vydavateľ=Jota|rok=2006|strany=71}}</ref>. Sústredenie jeho vojsk však neprebiehalo dostatočne rýchlo, a tak mohol zaútočiť až o dva týždne.
| |||