Marcus Annaeus Lucanus: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
d Bot: Odstránenie 38 odkazov interwiki, ktoré sú teraz dostupné na Wikiúdajoch (d:q188646) |
d wiki linky |
||
Riadok 4:
O Lucanovom živote sa dozvedáme z troch krátkych životopisov: jedného od stredovekého gramatika [[Vacca|Vaccu]], druhého od historika [[Suetonius|Suetonia]] a tretieho anonymného zachovaného v stredovekom rukopise Vossianus. Ďalšie zmienky o básnikovi sa objavujú v [[Tacitus|Tacitových]] Análoch, v životopise [[satira|satirika]] [[Persius|Persia]] a v jednej z básnických skladieb neskoršieho básnika [[Publius Papinius Statius|Papinia Statia]].
Lucanus pochádzal z významnej rodiny hispánskych aristokratov z Corduby (dnes [[
Lucanov pôvod i fakt, že jeho strýko Seneca pôsobil na dvore ako vychovávateľ a neskôr poradca cisára [[Nero]]na, zabezpečil mladíkovi prístup do kruhu najbližších cisárovych priateľov, medzi ktorými sa pohybovala rada významných literátov doby. Cisárova priazeň mu dokonca vymohla úrad [[Kvestor (staroveký Rím)|kvestora]], hoci podľa zákonov na držbu tejto funkcie nedosahoval potrebný vek. Roku [[60]], z príležitosti osláv na počesť cisára, predniesol Lucanus oslavnú báseň, ktorou si získal od Nerona ďalšiu priazeň a bolo mu pridelené členstvo v zbore [[augur]]ov. V tejto istej dobe vydal prvé tri knihy svojej veľkej epickej skladby ''Pharsalia'' (Farsalské pole).
Riadok 22:
To, že Lucanov vzor pre ''Bellum civile'' bol Vergíliov národný [[epos]], dokazuje i zhodná výstavba jeho diela. Hoci Lucanus nemohol nikdy svoje vrcholné dielo dokončiť, malo pravdepodobne pozostávať z 12 kníh, rovnako ako [[Eneis|Aeneida]]. Ťažiskom Vergíliovej epiky je šiesta kniha, v ktorej Eneas zostupuje do [[podsvetie|podsvetia]], aby tu nazrel pod pokrievku dejín a uvidel rozširujúci sa zástup svojich potomkov od prvých kráľov až po Iulia Caesara a dostalo sa mu predpovedi o budúcej rímskej veľkosti. Obdobne včleňuje Lucanus do svojej šiestej knihy iný podsvetný zážitok – [[nekromantia|nekromantický]] výstup veštkyne Erichtó, ktorá povoláva k [[Sextus Pompeius|Sextovi Pomepiovi]], synovi vodcu republikánskych síl, rastúce zástupy mŕtvych vojakov, ktorý v bratovražednom súboji dvoch síl zahynuli. Z ich úst neprichádza predpoveď budúcej slávy, ale pohrôm, ktoré čakajú na republikánskych vojvodcov, ich stúpencov a celé zriadenie.
Dve najsilnejšie postavy Pharsalii, [[Gaius Iulius Caesar]] a jeho protivník [[Gnaeus Pomepius]], sú v epickej skladbe podávaní ako dva protiklady cnostného a predovšetkým zbožného [[Aineias|Enea]]. V Caesarovom prípade je za kontrastný bod medzi zbožným, rozvážnym [[Aineias|Eneom]] vybraná jeho ošiaľ (''furor''). Kým Eneas jedná rozvážne a na základe božskej vôle, a to do takej miery, že opúšťa svoju lásku, [[Feničania|fenickú]] kráľovnú [[
Je otázne, do akej miery možno vnímať Lucanov epos ako kritiku režimu, za ktorú si vyslúžil nepriazeň štátnej moci. Zdá sa, že Lucanov kritický postoj sa vyvíjal a súvisel snáď i s prehlbujúcou sa roztržkou medzi cisárom a básnikom. Prvá kniha ''Pharsalii'' je tak uvedené dlhou oslavou [[Nero]]na, ale táto poplatnosť sa z diela rýchlo vytráca a v istom okamihu sa Nero zo skladby úplne vytráca – zostáva iba krv, utrpenie a pochmúrne náznaky budúcnosti.
| |||