Marcus Annaeus Lucanus: Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah
Addbot (diskusia | príspevky)
d Bot: Odstránenie 38 odkazov interwiki, ktoré sú teraz dostupné na Wikiúdajoch (d:q188646)
Kelovy (diskusia | príspevky)
d wiki linky
Riadok 4:
O Lucanovom živote sa dozvedáme z troch krátkych životopisov: jedného od stredovekého gramatika [[Vacca|Vaccu]], druhého od historika [[Suetonius|Suetonia]] a tretieho anonymného zachovaného v stredovekom rukopise Vossianus. Ďalšie zmienky o básnikovi sa objavujú v [[Tacitus|Tacitových]] Análoch, v životopise [[satira|satirika]] [[Persius|Persia]] a v jednej z básnických skladieb neskoršieho básnika [[Publius Papinius Statius|Papinia Statia]].
 
Lucanus pochádzal z významnej rodiny hispánskych aristokratov z Corduby (dnes [[CordobaCórdoba (mesto v Španielsku)|Córdoba]]), ktorá dala rímskej literatúre viacero význačných osobností. Jeho starý otec bol rečník [[Marcus Annaeus Seneca|Marcus (tiež Lucius) Annaeus Seneca]] (Seneca Starší) a jeho strýko štátnik, filozof a dramatik [[Lucius Annaeus Seneca]] (Seneca Mladší). Podľa zvykov vtedajších zámožných rodín študoval rečníctvo v [[Atény|Aténach]]. Ďalšiu dôležitú zložku rímskej výchovy, filozofiu, mu poskytol jeho strýko, predný predstaviteľ rímskeho [[stoicizmus|stoicizmu]], a iný stoický [[filozof]], [[Annaeus Cornutus]]. Práve počas jeho výučby sa spriatelil Lucanus so satirikom [[Persius|Persiom]].
 
Lucanov pôvod i fakt, že jeho strýko Seneca pôsobil na dvore ako vychovávateľ a neskôr poradca cisára [[Nero]]na, zabezpečil mladíkovi prístup do kruhu najbližších cisárovych priateľov, medzi ktorými sa pohybovala rada významných literátov doby. Cisárova priazeň mu dokonca vymohla úrad [[Kvestor (staroveký Rím)|kvestora]], hoci podľa zákonov na držbu tejto funkcie nedosahoval potrebný vek. Roku [[60]], z príležitosti osláv na počesť cisára, predniesol Lucanus oslavnú báseň, ktorou si získal od Nerona ďalšiu priazeň a bolo mu pridelené členstvo v zbore [[augur]]ov. V tejto istej dobe vydal prvé tri knihy svojej veľkej epickej skladby ''Pharsalia'' (Farsalské pole).
Riadok 22:
To, že Lucanov vzor pre ''Bellum civile'' bol Vergíliov národný [[epos]], dokazuje i zhodná výstavba jeho diela. Hoci Lucanus nemohol nikdy svoje vrcholné dielo dokončiť, malo pravdepodobne pozostávať z 12 kníh, rovnako ako [[Eneis|Aeneida]]. Ťažiskom Vergíliovej epiky je šiesta kniha, v ktorej Eneas zostupuje do [[podsvetie|podsvetia]], aby tu nazrel pod pokrievku dejín a uvidel rozširujúci sa zástup svojich potomkov od prvých kráľov až po Iulia Caesara a dostalo sa mu predpovedi o budúcej rímskej veľkosti. Obdobne včleňuje Lucanus do svojej šiestej knihy iný podsvetný zážitok – [[nekromantia|nekromantický]] výstup veštkyne Erichtó, ktorá povoláva k [[Sextus Pompeius|Sextovi Pomepiovi]], synovi vodcu republikánskych síl, rastúce zástupy mŕtvych vojakov, ktorý v bratovražednom súboji dvoch síl zahynuli. Z ich úst neprichádza predpoveď budúcej slávy, ale pohrôm, ktoré čakajú na republikánskych vojvodcov, ich stúpencov a celé zriadenie.
 
Dve najsilnejšie postavy Pharsalii, [[Gaius Iulius Caesar]] a jeho protivník [[Gnaeus Pomepius]], sú v epickej skladbe podávaní ako dva protiklady cnostného a predovšetkým zbožného [[Aineias|Enea]]. V Caesarovom prípade je za kontrastný bod medzi zbožným, rozvážnym [[Aineias|Eneom]] vybraná jeho ošiaľ (''furor''). Kým Eneas jedná rozvážne a na základe božskej vôle, a to do takej miery, že opúšťa svoju lásku, [[Feničania|fenickú]] kráľovnú [[DidoDídó]], všetko v záujme štátu, Caesar je zobrazovaný ako síce talentovaný, ale egocentrický jednotlivec, ktorý kladie vlastný prospech pred blaho republiky, zdôrazňuje sa jeho citovosť, divokosť a vôľa. Druhý antihrdina ''Bellum civile'', starý a cnostný Pomepius, je iným príkladom anti-Enea. Rovnako ako mýtický zakladateľ rímskeho národa i on sa pridržiava cností a kladie nadovšetko dobro štátu, je to láskavý a milujúci manžel i otec, jeho dobré vlastnosti sú však už len prežitkom. Tam, kde [[Aineias|Eneas]] žne úspech vďaka pomoci bohov a [[Fortuna (mytológia)|Šťastene]], zostávajú nebesá hluché. Pompeius márne čaká na priaznivý okamih, osud sa mu obrátil chrbtom. Sťahuje sa čoraz k väčšej pasivite, od verejného života sa obracia k svojej rodine, a dochádza k presvedčeniu, že napriek všetkým kladným vlastnostiam je jeho jediným východiskom smrť.
 
Je otázne, do akej miery možno vnímať Lucanov epos ako kritiku režimu, za ktorú si vyslúžil nepriazeň štátnej moci. Zdá sa, že Lucanov kritický postoj sa vyvíjal a súvisel snáď i s prehlbujúcou sa roztržkou medzi cisárom a básnikom. Prvá kniha ''Pharsalii'' je tak uvedené dlhou oslavou [[Nero]]na, ale táto poplatnosť sa z diela rýchlo vytráca a v istom okamihu sa Nero zo skladby úplne vytráca – zostáva iba krv, utrpenie a pochmúrne náznaky budúcnosti.