Békešská Čaba: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
d →Osídlenie Čaby: typografia |
d typografia |
||
Riadok 49:
Jadrom Uhorského štátu sa stalo po bitke pri Moháči [[Horné Uhorsko]]. Tu sa presťahovalo politické, hospodárske i duchovné centrum krajiny a prevažná časť šľachty z okupovaných území. Hlavným mestom Uhorska sa na bezmála tri storočia stala [[Bratislava]]. Obyvatelia Horného Uhorska často mali dvoch pánov. Turkov alebo cisárskych úradníkov, zemepánov, šľachticov, majiteľov pozemkov. Všetci chceli, aby pracovali pre nich. Požiadavky neustále rástli.
[[Bitka pri Viedni]] v roku [[1683]] ukončila tureckú hegemóniu v Uhorsku. Šestnásť rokov po bitke [[Habsburgovci]] prevzali do správy južné Uhorsko a [[Sedmohradsko]]. V Uhorsku sa majetkové pomery radikálne nezmenili. Rozsiahle pozemky a panstvá vlastnil kráľ, šľachta a cirkev. A nebolo ich málo. Napríklad v [[Krajiny českej koruny|Čechách]] jeden šľachtic pripadal na 855 obyvateľov, v Uhorsku na dvadsiatich. Najviac šľachty bolo v [[Marmarošská župa (Uhorsko)|Marmarošskej stolici]], kde šľachta tvorila 16 % obyvateľstva. Najpočetnejšou skupinou obyvateľstva boli poddaní. Ich životné podmienky sa neustále zhoršovali. Narástli daňové povinnosti, armáda neustále požadovala nové potravinové kontingenty, nezaostával ani kráľovský dvor. Cirkev žiadala nové vyššie poplatky. Najväčším bremenom pre poddaných boli povinnosti voči zemepánom, ktorým museli dávať peňažné poplatky za domy a pôdu, odvádzať naturálne dávky a nútenú prácu. Zákon z roku [[1514]] im síce určoval robotnú povinnosť na jeden deň v týždni, ale na sklonku 17. storočia táto povinnosť vzrástla až desaťnásobne. Poddaní robotovali 5 až 6 dní v týždni. Poddaní z mnohých slovenských dedín vypisovali zúfalé listy vrchnosti, v ktorých sa sťažovali na vysoké dane, krivdy napáchané vojskom, neúmerné povinnosti na panských pozemkoch a obydliach a vyhrážali sa, že odídu na Dolnú zem. Boli medzi nimi napríklad obyvatelia dedín [[Tvrdošín]], [[Kojšov]], [[Východná (obec)|Východná]], [[Dovalovo]], [[Liptovská Kokava]], [[Ploštín]]. Šesť dní v týždni museli odrobiť poddaní v [[Kuchyňa (okres Malacky)| Kuchyni]], [[Rohožník (okres Malacky)|Rohožníku]], [[Sološnica|Sološnici]], [[Plavecké Podhradie|Plaveckom Podhradí]], [[Veľká Mača|Veľkej Mači]], [[Jahodná (okres Dunajská Streda)|Jahodnej]], [[Trenčianska Turná|Trenčianskej Turnej]], v [[Uhrovec|Uhrovci]], [[Spišský Štvrtok|Spišskom Štvrtku]], [[Lučivná (okres Poprad)|Lučivnej]]..... Zemepáni zakazovali voziť drevo z lesov, nesmela sa klčovať zem, nesmeli na lúkach pásť kozy, brali dedinské mlyny, pálenice, bili ľudí na derešoch.
Začiatkom 18. storočia vlastnila vysoká šľachta spolu so strednou a malou na Slovensku 70% všetkej pôdy Na urbariálnu pôdu, z ktorej mal žiť slovenský ľud, pripadalo len 11 % a ani táto mu nepatrila. Šľachta sedliakom odňala v rokoch [[1700]]{{--}}[[1720]] 167 tisíc prešpurských [[Merica|meríc pôdy]]. Vtedy 5 meríc pôdy stačilo uživiť jednu rodinu. Za 20 rokov stratilo teda vyše 33 tisíc slovenských rodín možnosť obživy a takmer 200 tisíc ich zostalo bez chleba a existencie. V časoch, keď ostatná Európa sa oslobodzovala z feudálneho panstva, Slovensko muselo živiť 53% všetkého privilegovaného obyvateľstva Uhorska z prostriedkov, ktoré nestačili ani na najprimitívnejšie živobytie samých poddaných. <ref name="Slováci"> {{Citácia knihy| priezvisko = Svetoň| meno = Ján | odkaz na autora = Ján Svetoň| titul = Slováci v európskom zahraničí| vydanie = 1| vydavateľ = Slovenská akadémia vied a umení| miesto = Bratislava| rok = 1943| isbn = | kapitola = Oblasť békešská | strany = 125 | jazyk =po slovensky }}</ref>
Poľnohospodárstvo nebolo v dobrej kondícii. Bolo však jediným zdrojom obživy ľudí. Výnosnosť pšenice, jačmeňa, raže a ovsa, ktoré boli hlavnými poľnohospodárskymi plodinami, bola nízka. Rozšírené bolo pestovanie strukovín, ale aj viniča, ktorý sa pestoval v severnejších oblastiach ako dnes, na hornej Nitre a strednom Považí. V rokoch [[1715]] a [[1716]] niektoré oblasti Slovenska postihla neúroda. Na [[Orava (región)|Orave]] padal sneh v júni, v septembri [[1716]] ľadovej zničil takmer celú nedozretú úrodu napríklad v [[Liptovská župa (Uhorsko)|Liptove]]. Vypukol hlad. Ľudia zomierali v [[Zázrivá (okres Dolný Kubín)|Zázrivej]], [[Vasiľov]]e, [[Ťapešovo|Ťapešove]], [[Lokca|Lokci]], [[Breza (okres Námestovo)|Breze]], [[Krušetnica|Krušetnici]], [[Klin (okres Námestovo)|Kline]], [[Mútne|Mútnom]], [[Novoť|Novoti]] a inde. Poddaní začínali utekať. Vyberali sa na [[Dolná zem|Dolnú zem]], odkiaľ išli chýry o dobrej úrodnej zemi, o nových pomeroch. Už pred rokom [[1712]] obchádzajú niektoré rodiny. Prvá mohutná vlna utečencov sa dvíha roku [[1712]] v [[Šarišská župa (Uhorsko)|Šarišskej stolici]] a po nej v [[Spišská stolica|Spišskej stolici]]. Utekajú rodiny z [[Kurimka|Kurimky]], [[Hažlín]]a, [[Stebník]]a, [[Dubová (okres Svidník)|Dubovej]], [[Vyšný Orlík|Vyšného Orlíka]], [[Nižný Orlík|Nižného Orlíka]], [[Kožuchovce|Kožuchoviec]], [[Spišské Podhradie|Spišského Podhradia]], [[Spišské Vlachy|Spišských Vlach]], [[Lendak]]u..... Z 90 dedín sa dali na útek. Utekajú ľudia z Liptova. Z malej [[Liptovská stolica|Liptovskej stolice]] ušlo vyše 1000 rodín, čo bola takmer polovica poddaných stolice. Ušli z [[Hybe]], [[Liptovská Porúbka|Liptovskej Porúbky]], [[Pribylina|Pribyliny]], [[Vavrišovo|Vavrišova]], [[Východná (obec)|Východnej]], [[Važec|Važca]], [[Štrba|Štrby]]......
| |||