|
Ako osada sa spomína prvý raz v listinách z roku [[1235]]. Vtedy istý Guda obžaloval z krádeže Zodu a Benu, čabianskych obyvateľov. Ako osada sa spomína Čaba v listine z roku [[1450]]. Kráľovský úradník István Foldváry v popise Békešskej stolice uvádza, že zemskí páni sú v tomto kraji veľmi chudobní, lebo kým všetci ostatní zemepáni zaplatili stoličnú daň Čaba nezaplatila nič. Spomína sa aj v iných dobových listinách.<ref name="Haan">{{Citácia knihy| priezvisko = Haan| meno = Ľudovít | odkaz na autora = | titul = Pametihodnosti békeš-čabánske| vydanie = | vydavateľ = | miesto = Pešť| rok = 1866| isbn =| kapitola = | strany = | jazyk = po slovensky}}</ref> <ref name="Borguľa"> {{Citácia knihy| priezvisko = Borguľa| meno = Michal| priezvisko2 = Švihran | meno2 = Ladislav | titul = Tu sa usadíme. Slováci v čabianskej oblasti | redaktori = | vydanie = 1. | vydavateľ = Tatran | miesto = Bratislava | rok = 1979 | počet strán = 171 | strany = | id = 61-029-79| jazyk = po slovensky}}</ref>
== Historické súvislosti ==
Oblasť okolo Békešskej Čáby bola obývaná už v staroveku. Dokladajú to mnohé archeologické výskumy. Bola to malá osada, ktorú vlastnili malí i väčší zemepáni. V roku [[1566]] roviny okolo Čaby obsadili Turci. Osmanská ríša vo svojich výbojoch, ktorých cieľom bolo rozšírenie územia na západ, sa v roku [[1521]] zmocnila [[Belehrad]]u a mesta [[Šabac]]. Uhorsko nemalo dostatočne veľkú armádu, aby sa mohlo brániť.
[[Súbor:Lajos II.jpg|náhľad|Ľudovít II.]]
Kráľ [[Ľudovít II. (Uhorsko)|Ľudovít II.]] hľadal pomoc u poľského kráľa [[Žigmund II. August|Žigmunda Jagelovského]] i u [[Karol V. (Francúzsko)|Karola V.]] , veľké nádeje vkladal do rakúskeho veľkovojvodu [[Ferdinand I. (Svätá rímska ríša)|Ferdinanda I.]] , ale pre ich zaneprázdnenosť ( riešili konflikty v západnej Európe) nepochodil. Sultán [[Süleyman I.]] dobil ostrov [[Rodos (ostrov)|Rhodos]] a rozhodol sa pre vojnovú výpravu do Uhorska. Koncom apríla [[1526]] z [[Istanbul]]u osmanská armáda vyrazila na pochod. Postupovala na západ bez väčšieho odporu. Po prechode cez rieku [[Sáva (rieka)|Sáva]] sa osmanská a uhorská armády stretli pri [[Bitka pri Moháči (1526)|Moháči]]. Na bojisku stálo proti sebe približne 25 - tisícové uhorské vojsko a približne 45 - tisícové vojsko sultána Sulejmana I..
[[Súbor:EmperorSuleiman.jpg|náhľad|Sulejman I.]]
Bojovali približne hodinu a pol. Porážka uhorského vojska bola katastrofálna. Padlo 28 veľmožov, 7 prelátov a približne 15-tisíc vojakov. Zahynul aj kráľ Ľudovít II., ktorý počas úteku z bojiska, sa utopil v rozvodnenej riečke. Po osudnej bitke pri Moháči Turci obsadili veľkú časť Uhorska.
Pokračovali vo výbojoch na všetky strany. Vnikali aj na územie Horného Uhorska. Dňa 16. augusta [[1544]] prepadli [[Levice (Slovensko)|Levice]]. Mnohých obyvateľov povraždili a odvliekli do zajatia. Dňa 16. októbra [[1584]] prepadli [[Dobšiná|Dobšinú]]. Mesto vyrabovali, zapálili mnohých obyvateľov pozabíjali a mnohých odvliekli do zajatia. Na jeseň roku [[1599]] vojská veľkovezíra Ibrahima spolu s Tatármi spustošili dediny na území medzi Levicami a [[Nové Zámky|Novými Zámkami]]. Tatári prenikli až k [[Prievidza|Prievidzi]], Beckov (obec)|Beckov]]u a [[Trenčín]]u. Množstvo dedín obrátili na popol. Do zajatia odvliekli približne 30 tisíc ľudí. Na území [[Nitrianska stolica|Nitrianskej stolice]] vypálili 100 dedín.
Jadrom Uhorského štátu sa stalo po bitke pri Moháči [[Horné Uhorsko]]. Tu sa presťahovalo politické, hospodárske i duchovné centrum krajiny a prevažná časť šľachty z okupovaných území. Hlavným mestom Uhorska sa na bezmála tri storočia stala [[Bratislava]]. Obyvatelia Horného Uhorska často mali dvoch pánov. Turkov alebo cisárskych úradníkov, zemepánov, šľachticov, majiteľov pozemkov. Všetci chceli, aby pracovali pre nich. Požiadavky neustále rástli.
[[Bitka pri Viedni]] v roku [[1683]] ukončila tureckú hegemóniu v Uhorsku. Šestnásť rokov po bitke [[Habsburgovci]] prevzali do správy južné Uhorsko a [[Sedmohradsko]]. V Uhorsku sa majetkové pomery radikálne nezmenili. Rozsiahle pozemky a panstvá vlastnil kráľ, šľachta a cirkev. A nebolo ich málo. Napríklad v [[Krajiny českej koruny|Čechách]] jeden šľachtic pripadal na 855 obyvateľov, v Uhorsku na dvadsiatich. Najviac šľachty bolo v [[Marmarošská župa (Uhorsko)|Marmarošskej stolici]], kde šľachta tvorila 16 % obyvateľstva. Najpočetnejšou skupinou obyvateľstva boli poddaní. Ich životné podmienky sa neustále zhoršovali. Narástli daňové povinnosti, armáda neustále požadovala nové potravinové kontingenty, nezaostával ani kráľovský dvor. Cirkev žiadala nové vyššie poplatky. Najväčším bremenom pre poddaných boli povinnosti voči zemepánom, ktorým museli dávať peňažné poplatky za domy a pôdu, odvádzať naturálne dávky a nútenú prácu. Zákon z roku [[1514]] im síce určoval robotnú povinnosť na jeden deň v týždni, ale na sklonku 17. storočia táto povinnosť vzrástla až desaťnásobne. Poddaní robotovali 5 až 6 dní v týždni. Poddaní z mnohých slovenských dedín vypisovali zúfalé listy vrchnosti, v ktorých sa sťažovali na vysoké dane, krivdy napáchané vojskom, neúmerné povinnosti na panských pozemkoch a obydliach a vyhrážali sa, že odídu na Dolnú zem. Boli medzi nimi napríklad obyvatelia dedín [[Tvrdošín]], [[Kojšov]], [[Východná (obec)|Východná]], [[Dovalovo]], [[Liptovská Kokava]], [[Ploštín]]. Šesť dní v týždni museli odrobiť poddaní v [[Kuchyňa (okres Malacky)| Kuchyni]], [[Rohožník (okres Malacky)|Rohožníku]], [[Sološnica|Sološnici]], [[Plavecké Podhradie|Plaveckom Podhradí]], [[Veľká Mača|Veľkej Mači]], [[Jahodná (okres Dunajská Streda)|Jahodnej]], [[Trenčianska Turná|Trenčianskej Turnej]], v [[Uhrovec|Uhrovci]], [[Spišský Štvrtok|Spišskom Štvrtku]], [[Lučivná (okres Poprad)|Lučivnej]]..... Zemepáni zakazovali voziť drevo z lesov, nesmela sa klčovať zem, nesmeli na lúkach pásť kozy, brali dedinské mlyny, pálenice, bili ľudí na derešoch.
Začiatkom 18. storočia vlastnila vysoká šľachta spolu so strednou a malou na Slovensku 70% všetkej pôdy Na urbariálnu pôdu, z ktorej mal žiť slovenský ľud, pripadalo len 11 % a ani táto mu nepatrila. Šľachta sedliakom odňala v rokoch [[1700]]{{--}}[[1720]] 167 tisíc prešpurských [[Merica|meríc pôdy]]. Vtedy 5 meríc pôdy stačilo uživiť jednu rodinu. Za 20 rokov stratilo teda vyše 33 tisíc slovenských rodín možnosť obživy a takmer 200 tisíc ich zostalo bez chleba a existencie. V časoch, keď ostatná Európa sa oslobodzovala z feudálneho panstva, Slovensko muselo živiť 53% všetkého privilegovaného obyvateľstva Uhorska z prostriedkov, ktoré nestačili ani na najprimitívnejšie živobytie samých poddaných. <ref name="Slováci"> {{Citácia knihy| priezvisko = Svetoň| meno = Ján | odkaz na autora = Ján Svetoň| titul = Slováci v európskom zahraničí| vydanie = 1| vydavateľ = Slovenská akadémia vied a umení| miesto = Bratislava| rok = 1943| isbn = | kapitola = Oblasť békešská | strany = 125 | jazyk =po slovensky }}</ref>
Poľnohospodárstvo nebolo v dobrej kondícii. Bolo však jediným zdrojom obživy ľudí. Výnosnosť pšenice, jačmeňa, raže a ovsa, ktoré boli hlavnými poľnohospodárskymi plodinami, bola nízka. Rozšírené bolo pestovanie strukovín, ale aj viniča, ktorý sa pestoval v severnejších oblastiach ako dnes, na hornej Nitre a strednom Považí. V rokoch [[1715]] a [[1716]] niektoré oblasti Slovenska postihla neúroda. Na [[Orava (región)|Orave]] padal sneh v júni, v septembri [[1716]] ľadovej zničil takmer celú nedozretú úrodu napríklad v [[Liptovská župa (Uhorsko)|Liptove]]. Vypukol hlad. Ľudia zomierali v [[Zázrivá (okres Dolný Kubín)|Zázrivej]], [[Vasiľov]]e, [[Ťapešovo|Ťapešove]], [[Lokca|Lokci]], [[Breza (okres Námestovo)|Breze]], [[Krušetnica|Krušetnici]], [[Klin (okres Námestovo)|Kline]], [[Mútne|Mútnom]], [[Novoť|Novoti]] a inde. Poddaní začínali utekať. Vyberali sa na [[Dolná zem|Dolnú zem]], odkiaľ išli chýry o dobrej úrodnej zemi, o nových pomeroch. Už pred rokom [[1712]] obchádzajú niektoré rodiny. Prvá mohutná vlna utečencov sa dvíha roku [[1712]] v [[Šarišská župa (Uhorsko)|Šarišskej stolici]] a po nej v [[Spišská stolica|Spišskej stolici]]. Utekajú rodiny z [[Kurimka|Kurimky]], [[Hažlín]]a, [[Stebník]]a, [[Dubová (okres Svidník)|Dubovej]], [[Vyšný Orlík|Vyšného Orlíka]], [[Nižný Orlík|Nižného Orlíka]], [[Kožuchovce|Kožuchoviec]], [[Spišské Podhradie|Spišského Podhradia]], [[Spišské Vlachy|Spišských Vlach]], [[Lendak]]u..... Z 90 dedín sa dali na útek. Utekajú ľudia z Liptova. Z malej [[Liptovská stolica|Liptovskej stolice]] ušlo vyše 1000 rodín, čo bola takmer polovica poddaných stolice. Ušli z [[Hybe]], [[Liptovská Porúbka|Liptovskej Porúbky]], [[Pribylina|Pribyliny]], [[Vavrišovo|Vavrišova]], [[Východná (obec)|Východnej]], [[Važec|Važca]], [[Štrba|Štrby]]......
Zemskí páni na Dolnej zemi, po skončení kuruckej vojny a po odchode Turkov, začínajú prijímať na pustinách osadníkov [[Srbi|Srbov]], [[Nemci|Nemcov]], [[Rusíni|Rusínov]], [[Rumuni|Rumunov]], [[Maďari|Maďarov]], [[Česi|Čechov]] i Slovákov. Na sneme roku [[1723]] bol prijatý zákon , ktorý oslobodzoval kolonistov na 16 rokov od všetkých daní. Sťahovanie Slovákov sa začalo už v 90-tych rokoch 17. storočia.<ref>{{Citácia knihy| priezvisko = Mrva| meno = Ivan| priezvisko2 = Segeš| meno2 = Vladimír | titul = Dejiny Uhorska a Slováci | redaktori = | vydanie = 1. | vydavateľ = Perfekt | miesto = Bratislava | rok = 2012 | počet strán = 393| strany = | isbn = 978-80-8046-586-5| jazyk = po slovensky}}</ref><ref name="Borguľa"/> <ref name="Haan"/> <ref name="Svetoň">{{Citácia knihy| priezvisko = Svetoň| meno = Ján| odkaz na autora = Ján Svetoň | titul = Slováci v Maďarsku| vydanie = 1| vydavateľ = Vedecká spoločnosť pre zahraničných Slovákov| miesto = Bratislava| rok = 1942| isbn = | kapitola = | strany = 189| jazyk = po slovensky}}</ref>
== Osídlenie Čaby ==
|
