Quido Kocian: Rozdiel medzi revíziami

|Meno = Quido KociánKocian

|Miesto úmrtia = [[Hořice|Hořice v Podkrkonoší]], [[Česko]]

'''Quido KociánKocian''' (* [[7. marec]] [[1874]], [[Ústí nad Orlicí]] -– † [[3. január]] [[1928]], [[Hořice|Hořice v Podkrkonoší]]) bol [[Česko|český]] sochár, ktorý patril k popredným predstaviteľom českého umenia na prelome [[19. storočie|19.]] a [[20. storočie|20. storočia]]. Jeho tvorbu možno charakterizovať ako originálnu formu [[symbolizmus|symbolizmu]], pre ktorú je typická výrazná [[expresionizmus|expresia]] a prítomné sú v nej aj [[secesia|secesné]] prvky.

Filozoficky sa dá jeho umelecké posolstvo považovať za [[existencializmus|existencionalistické]]. Býva radený medzi ďalších významných súčasníkov - [[František Bílek (1872)|Františka Bílka]], [[Ladislav Šaloun|Ladislava Šalouna]] alebo [[Bohuslav Kafka|Bohuslava Kafku]], s ktorými ho spojuje záujem o [[psychológia|psychológiu]] moderného človeka, o temné stránky jeho povahy a najvnútornejšie pohnutia ľudskej duše. Obľúbený motív smrti ho v neskorších rokoch postavil aj do úlohy sochára funerálnych motívov.

Narodil sa v Ústí nad Orlicí v rodine kamenára. Najprv študoval kamenársku školu, kde sa už natoľko prejavil jeho talent, že ďalšie štúdium na umelecko-priemyselnej škole v Prahe bolo logickým pokračovaním. KociánKocian bol žiakom [[Josef Václav Myslbek|Josefa Václava Myslbeka]]. Ešte počas štúdia na umelecko-priemyselnej škole vytvoril svoju predstavu Myslbekovho súsošia „Ctirad a Šárka“, ktoré natoľko uchvátilo vtedajšiu odbornú kritiku, že mu v porovnaní s jeho učiteľom prisúdila väčšiu umeleckú hodnotu. Ktosi vtedy napísal, že „žiak prerástol svojho učiteľa“. Pre Kociána to bola medvedia služba, pretože dovtedy jemu veľmi priaznivo naklonený Myslbek sa s ním rozišiel. Rozchod sa vysvetľuje tak, že Myslbek bol tradicionalista a nový expresívny pohľad svojho žiaka mu nevyhovoval, pravdepodobnejšie však je vysvetlenie, že svoju úlohu zohrala Myslbekova márnomyseľnosť. Táto skutočnosť na Kociána natoľko negatívne zapôsobila, že prerušil štúdia a na istý čas opustil Prahu.

KociánoveKocianove témy sú výhradne tragické a umelecké vyjadrenie autora veľmi presvedčivé a vyhýbajúce sa schématizmu. Ako povedal jeden jeho obdivovateľ: „Osobná ľudská skúsenosť je ním povýšená na samotný základ umenia“. Nebál sa ukázať tragické a negatívne stránky človeka v plnej svojej podstate (napr. „Vojna“).

KociánKocian nikdy nepoľavil zo svojho presvedčenia a neopustil autenticitu vo svojom výraze. Neskôr sa stal jedným z mnohých umelcov, ktorým ich genialita priniesla nevďak a odsun na vedľajšiu koľaj. Dlho bol zabudnutý, jeho diela sa nachádzali v depozitoch, alebo v skladových priestoroch škôl a až v posledných rokoch sa jeho osobnosť a dielo znova vracia do popredia záujmu.

{{DEFAULTSORT:KociánKocian, Quido}}