|
=== Kolonizácia ===
Už na konci 19. storočia mali belošskí osadníci v Južnej Rodézii vlastnú zákonodarnú radu a ich postavenie sa neustále zlepšovalo na úkor afrického obyvateľstva. Postupne klesal vplyv zástupcov Britskej juhoafrickej spoločnosti a od roku 1903 mali bieli osadníci rovnaký, neskôr vyšší počet svojich volených zástupcov v zákonodarnej rade ako predstavitelia Spoločnosti. Vďaka tejto prevahe Zákonodarná rada odmietla požiadavku Spoločnosti získať vlastníctvo neosvojenej pôdy a otvorila možnosť ďalšej vlny prisťahovalectva. V roku 1923 odkúpila britská vláda od Britskej juhoafrickej spoločnosti. Pred názov Rodézia, ktorý dostala po svojom zakladateľovi C. Rhodesovi sa pridal prívlastok Južná. A ako taká sa stala samosprávnou [[kolónia|kolóniou]].
Od roku [[1902]] bolo [[černosi|černošskému]] obyvateľstvu zákonom prisúdené bývanie v rezerváciách, mimo ktorých sa mohli zdržiavať len Afričania pracujúci na statkoch Európanov. Ak sa aj pôvodní obyvatelia postavili na odpor proti bielemu obyvateľstvu, boli potlačení. Na základe zákonov im bola znemožnená i akákoľvek legálna politická činnosť, nemali volebné právo, nesmeli používať rovnaké dopravné a verejné zariadenia, v obchodoch i bankách boli obsluhovaní u rozdielnych prepážok, nesmeli navštevovať inštitúcie určené pre bielych. Pri sebe museli nosiť množstvo priepustiek a preukazov. Jednoducho vláda sa riadila heslom premiéra Hugginsa, že „bieli v Afrike nemôžu a nikdy nebudú považovať Afričanov rovných v politických a sociálnych vzťahoch“.<ref>I. Hrbek a kol., 1966, s. 602</ref>
V päťdesiatych rokoch čelila [[Veľká Británia]] rozkladu koloniálnej ríše. Vláda v [[Londýn]]e odporučila vytvoriť Stredoafrickú federáciu oboch Rodézií a Ňašska (dnešné [[Malawi]]) a to i napriek značným ekonomickým rozdielom medzi krajinami a jednoznačne najvýhodnejšiemu postaveniu Južnej Rodézie. Vo federácii mala mať každý krajina svoj parlament a vládu, a okrem toho mal byť zriadený federálny parlament a vláda. [[Federácia]] mala mať úplnú autonómiu vo vnútorných záležitostiach, ale zahraničná politika mala byť riadená z Londýna. Proces zjednocovania nebol jednoduchý, problémové boli nielen protesty Afričanov, ale i ústava a spor usadlíkov s londýnskou vládou o rozsah právomocí. Nakoniec bol v roku 1953 proces zavŕšený, do platnosti vstúpila ústava a Južná Rodézia sa stala na 10 rokov súčasťou Federácie Rodézií a Ňašska.
Krok britskej vlády na udržanie, prípadne posilnenie vplyvu v oblasti sa obrátil proti nej. Federácia bola v rukách menšiny, vplyv sa rozšíril i do Severnej Rodézie a Ňašska a oslabila vplyv Londýna.
[[Európa]]nia síce tvorili menej ako 530% obyvateľstva, ale v jednokomorovom Národnom zhromaždení, v ktorom mali prevahu juhorodézsky belosi získali približne 95% hlasov. Len 6 miest (po 2 z každého teritória) z celkového počtu 32 prináležalo Afričanom. V roku 1957 bol systém zmenený v pomere 44:12. V prvej vláde, v ktorej nebol ani jeden Afričan, sa federálnym premiérom stal juhorodézsky premiér Huggins, neskôr ho vystriedal severorodézsky Welensky. Obaja boli neústupní, no najmä za vlády zarytého prívrženca juhoafrického nacionalizmu Welenskeho sa pôvodní obyvatelia rozhodli protestovať, stávkovať a bojkotovať európsky tovar. Po masových zatýkaniach a zákrokoch polície, no najmä po opakovanom, nevypočutom naliehaní na biele obyvateľstvo, bola londýnska vláda nútená prehodnotiť svoju koloniálnu politiku a prikloniť sa k myšlienke úplného odstránenia kolonializmu. Britská vláda vyslala do Federácie komisiu, ktorá mala zistiť postoj Afričanov k Federácii.
V roku 1960 sa uskutočnila v Londýne konferencia o budúcom statuse a osude Federácie, ktorá nepriniesla žiadne výsledky. Trvalo ďalšie tri roky, pokiaľ sa Federácia Rodézií a Ňašska rozpadla na tri pôvodné územia, ktoré neskôr Afričania nazvali vlastnými menami: Zimbabwe (Južná Rodézia), [[Zambia]] (Severná Rodézia), [[Malawi]] (Našsko).
|
