Dejiny Nemecka: Rozdiel medzi revíziami

V 8. storočí začína christianizácia [[germáni|germánskych kmeňov]], obývajúcich územie terajšejterajšieho [[Spolková republika Nemecko|Spolkovej republiky NemeckoNemecka]]. V 10. storočí vznikla [[Svätá ríša rímska]], ktorá existovala až do roku [[1806]]. V čase svojho najväčšieho územného rozmachu zahŕňal tento štátny útvar teritórium dnešného Nemecka, [[Rakúsko|Rakúska]], [[Slovinsko|Slovinska]], [[Česko|Česka]], západného [[Poľsko|Poľska]], [[Holandsko|Holandska]], [[Belgicko|Belgicka]], [[Luxembursko|Luxemburska]], východné [[Francúzsko]], [[Švajčiarsko]], [[Lichtenštajnsko]], severozápadnú časť [[Chorvátsko|Chorvátska]], väčšinu severného [[Taliansko|Talianska]] a južnú časť [[Dánsko|Dánska]]. Od polovice 15. storočia sa tento pomerne heterogénny celok nazýval "Svätá ríša rímska národa nemeckého".

Po nej nasledoval najskôr [[Nemecký spolok]] v rokoch 1815 – 1866, [[Nemecké cisárstvo]] (1871 – 1918), [[Weimarská republika]] z rokov 1919 – 1933 a nakoniec [[nacistické Nemecko]] (tiež nazývané " Tretia ríša") od roku 1933 až do skončenia druhej svetovej vojny v roku 1945. Povojnová história Nemecka zahŕňa dejiny SpolkovejNemeckej republikyspolkovej Nemeckorepubliky ("západné Nemecko") resp. dejiny [[Nemecká demokratická republika|Nemeckej demokratickej republiky]] ("východné Nemecko") medzi rokmi 1949 až 1990 a súčasné Nemecko.

Po Rakúsku obrátil Hitler svoj zrak na ČeskoslovenskoČesko-Slovensko, kde sa 3,3 miliónová menšina [[Sudetskí Nemci|sudetských Nemcov]] dožadovala autonómie. V septembri 1938 sa [[Adolf Hitler|Hitler]], [[Benito Mussolini]], [[Neville Chamberlain]] a [[Édouard Daladier]] dohodli na [[Mníchovská dohoda|konferencii v Mníchove]] na odstúpení československéhočesko-slovenského [[Sudety|pohraničia]] Nemecku. Šesť mesiacov po [[Mníchov]]e, 15. marca 1939, využil rozpory medzi Čechmi a Slovákmi ako zámienku na obsadenie zvyšku [[Česko-Slovensko|Česko-Slovenska]] a k jeho premene v [[Protektorát Čechy a Morava]]. V tom istom mesiaci obsadili nemecké vojska prístav [[Klaipeda]] v [[Litva|Litve]]. Západná politika appeasementu tak stroskotala.

Po [[Druhá svetová vojna|druhej svetovej vojne]] bolo Nemecko rozdelené do štyroch okupačných zón, sovietska, americká, britská a francúzska. Hlavné mesto [[Berlín]] bolo rozdelené do štyroch sektorov. Každá z okupačných mocností uskutočňovala vo svojej okupačnej zóne (a sektoru) vlastné predstavy, ako naložiť s porazeným Nemeckom. Územie na východ od [[Odra|Odry]] a [[Lužická Nisa|Nisy]] prevzal [[Sovietsky zväz]] pod správu [[Poľsko|Poľsku]], čo [[Spojené štáty americké|USA]], [[Spojené kráľovstvo]] a [[Francúzsko]] uznali až dodatočne. Pre tento okamih v dejinách Nemecka sa vžil termín “nultá hodina”. Spor medzi Spojenými štátmi, Veľkou Britániou a Francúzskom na jednej strane a Sovietskym zväzom na strane druhej o uskutočnení menovej reformy zo starej ríšskej marky na novú marku, ktorá nakoniec prebehla oddelene v západných okupačných zónach a zóne sovietskej, urýchlil vznik dvoch nemeckých štátov – [[Západné Nemecko (1949 – 1990)|Západné Nemecko]] a [[Nemecká demokratická republika]]. Dňa [[23. máj|23. mája]] [[1949]] vyhlásil v západných okupačných zónach predseda Parlamentnej rady [[Konrad Adenauer]] Základný zákon (Grundgesetz), ktorý vstúpil do platnosti ako ústava SpolkovejNemeckej republikyspolkovej Nemeckorepubliky. Aby zostala otázka zjednotenia Nemecka naďalej otvorená, nepoužil sa termín “ústava”. To malo podtrhnúť provizórny charakter tohto štátoprávneho útvaru.

SpolkováNemecká republikaspolková Nemeckorepublika smerovala svojou zahraničnou politikou k integrácii do západného spojeneckého a hospodárskeho systému. V roku [[1955]] získala SpolkováNemecká republikaspolková Nemeckorepublika postavenie suverénneho štátu a stala sa členom [Organizácia Severoatlantickej zmluvy|Severoatlantickej aliancie]] (NATO) a Západoeurópskej únie. Niektoré podmienky víťazných mocností, ktoré obmedzovali nemeckú suverenitu a vyplývali z Parížskej zmluvy ([[23. október|23. októbra]] [[1954]]), boli zrušené až [[3. október|3. októbra]] [[1990]]. V roku [[1961]] NDR postavila [[Berlínsky múr]], ktorý sa stal symbolom rozdelenia Nemecka.

Až nová “východná politika” (Ostpolitik), o ktorú sa zaslúžil spolkový minister zahraničia a neskorší kancelár [[Willy Brandt]] (SPD), viedla koncom šesťdesiatych rokov a na počiatku sedemdesiatych k postupnému uvoľňovaniu napätia medzi SpolkovouNemeckou republikouspolkovou Nemeckorepublikou a Nemeckou demokratickou republikou. V nasledujúcom období sa normalizovali vzťahy s krajinami [[Východný blok|východného bloku]], s ČeskoslovenskomČesko-Slovenskom [[11. máj|11. mája]] [[1973]] [[Pražská zmluva (1973)|Pražskou zmluvou]].

Zmluvou z [[1. júl|1. júla]] [[1990]] o vytvorení menovej, hospodárskej a sociálnej únie medzi oboma nemeckými štátmi bola splnená dôležitá vnútorná podmienka pre znovuzjednotenia Nemecka. Dňa [[3. október|3. októbra]] [[1990]] pristúpila Nemecká demokratická republika k SpolkovejNemeckej republikespolkovej Nemeckorepublike (podľa odstavca 23 Základného zákona). Zahranično-politické podmienky znovuzjednotenia boli vyriešené [[12. september|12. septembra]] [[1990]] v [[Moskva|Moskve]] na konferencii “dva plus štyri”, na ktorej sa zišli ministri zahraničia Spojených štátov, Sovietskeho zväzu, Veľkej Británie, Francúzska a oboch Nemeckých štátov. Na konferencii sa Nemecko zaviazalo rešpektovať nemecko-poľskú hranicu na Odre a Lužickej Nise a od víťazných mocností obdržalo neobmedzenú štátnu suverenitu, s výnimkou vlastníctva a vývoja zbraní hromadného ničenia.