Kardiopulmonálna resuscitácia: Rozdiel medzi revíziami

'''Kardiopulmonálna resuscitácia''' je súbor výkonov na okamžité zaistenie alebo obnovenie prietoku okysličenej krvi mozgom u osoby s náhlym zlyhaním funkcie vitálnych systémov - dýchania a krvného obehu. Jeho najčastejšou príčinou vo vyspelých krajinách je fatálna [[arytmia]] (porucha srdcového rytmu) pri [[Ischemická choroba srdca|ischemickej chorobe srdca]] (až okolo 80%). Včasná a správna resuscitácia je pre prežitie rozhodujúca.

Prvé lekárske pokusy o oživovanie umierajúcich boli zamerané na obnovu dýchania. Spomedzi mnohých spomeňme metódu Silvestrovu a Holger - Nielsenovu, pri ktorých sa nádych a výdych dosahoval vonkajšou manipuláciou s ramenami a hrudníkom. Účinný a klinicky použiteľný postup zaviedol až profesor Peter Safar, americký anesteziológ s českými koreňmi. Preskúmal účinnosť umelého dýchania z úst do úst a počas pôsobenia na Hopkinsovej univerzite ho spojil s objavmi Williama Kouwoena a Guya Knickerbockera, ktorí pri pokusoch s defibriláciou na zvieratách zistili účinnosť vonkajšej masáže srdca a tiež Jamesa Jude, ktorý ju overil na človeku. Tak vznikla jeho "ABC" koncepcia kardiopulmonálnej resuscitácie: zaistiť voľné dýchacie cesty (Airways'''A'''irways), dýchanie (Breathing'''B'''reathing) a obeh krvi (Circulation'''C'''irculation)<ref>{{Citácia periodika|priezvisko=Acierno|meno=Louis, L.|priezvisko2=Worrell|meno2=Timothy|titul=Peter Safar: Father of Modern Cardiopulmonary Resuscitation.|periodikum=Clinical Cardiology|odkaz na periodikum=|vydavateľ=Wiley Periodicals, Inc.|miesto=|dátum=2007|ročník=30|číslo=|strany=52-54|issn=|url=http://onlinelibrary.wiley.com/doi/10.1002/clc.20042/pdf|dátum prístupu=}}</ref>. Táto koncepcia bola časom opakovane modifikovaná a doplňovaná o poresuscitačnú starostlivosť, resp. rozšírenú resuscitáciu; mnohé modifikácie boli nakoniec zrušené ako nepodstatné pre prerušovanie toho najpodstatnejšieho – vonkajšej masáže srdca. Po roku 2000 viacerí pracovníci zistili, že u mnohých, pravdepodobne väčšiny resuscitovaných pacientov je dôležitejšie obnovenie krvného obehu, ako dýchania. Okrem toho, väčšina potenciálnych záchrancov mala obavy alebo zábrany poskytnúť umelé dýchanie z úst do úst<ref>{{Citácia periodika|priezvisko=Gordon|meno=Ewy, A.|priezvisko2=Sanders,|meno2=Arthur, B.|titul=Alternative Approach to Improving Survival of Patients With Out-of-Hospital Primary Cardiac Arrest.|periodikum=Journal of the American College of Cardiology|odkaz na periodikum=|vydavateľ=|miesto=|dátum=2013|ročník=61|číslo=2|strany=|issn=|url=|dátum prístupu=}}</ref>. Preto bola prijatá ako prijateľná alternatíva resuscitácie len samotná vonkajšia masáž srdca, čo je azda najvýznamnejšia zmena pôvodného Safarovho postupu. V najnovších smerniciach sa kladie dôraz na neprerušovanú vonkajšiu masáž srdca a minimalizujú sa úkony s neistým významom, ktorú odďaľujú a prerušujú vonkajšiu masáž srdca (zisťovanie pulzu, rutinná intubácia). Ďalším významným prínosom je zavádzanie automatizovaných externých [[Defibrilátor|defibrilátorov]] (AED), ktorých včasné použitie ďalej zvyšuje percento úspešne resuscitovaných. Nové smernice Európskej  resuscitačnej rady (European Resuscitation Council, ERC) z r. 2015 tiež viac zdôrazňujú úlohu spolupráce medzi operátorom tiesňovej linky a laickými záchrancami na mieste, prevenciu zástavy srdca a poresuscitačnú starostlivosť.[[Súbor:Kpr.jpg.jpg|alt=Základná KPR|náhľad|Schéma postupu základnej neodkladnej resuscitácie]]

Ak sa v blízkosti nachádza [[automatický externý [[defibrilátor]], treba ho priniesť a použiť pri resuscitácii. O jeho umiestnení podá informáciu dispečer záchrannej služby. Defibrilátor treba zapnúť a postupovať podľa jeho hlasových pokynov; prvým krokom je nalepenie elektród bez prerušenia resuscitácie. Počas analýzy rytmu a aplikácie defibrilačného výboja sa nikto nesmie pacienta dotýkať. Ak prístroj neaplikuje defibrilačný výboj, treba pokračovať v resuscitácii.

[[Dusenie (nedýchanie)|'''Dusenie''']]: Opýtajteopýtajte sa postihnutého, či sa dusí a prikážte mu kašľať. Ak nie je schopný hovoriť, kašľať, nadýchnuť sa, ide o závažné upchatie dýchacích ciest. V prvom rade mierne predkloňte pacienta a až 5x ho udrite medzi lopatky. Ak to nepomôže, postavte sa k nemu zozadu, mierne ho predkloňte a jednou rukou so zovretou päsťou mu objímte brucho popod rebrá. Druhou rukou si chyťte päsť a prudko trhnite k sebe a nahor tak, aby prudko stlačila nadbrušok. Opakujte podľa potreby až 5x. Ak to nepomôže, opakujte postup od úderov medzi lopatky. Ak pacient upadne do bezvedomia, začnite základnú neodkladnú resuscitáciu vrátane pokusov o umelé vdychy. Deťom treba prezrieť ústa, či nevidno predmet, brániaci dýchaniu a prípadne ho jedným prstom odstrániť. U detí do 1 roka sa stláčanie nadbrušku neodporúča. Pokiaľ nejde o závažnú obštrukciu dýchacích ciest (dieťa kašle, hovorí, je pri vedomí), je lepšie ho len sledovať, aby sa zásahmi predmet v dýchacích cestách neposunul hlbšie a zasahovať len v prípade zhoršenia stavu.

[[Topenie|'''Topenie''']]: potopenie pod hladinu na dobu kratšiu, než 10 minút je spojené s veľmi vysokou šancou na prežitie, ponorenie do ľadovej vody časové okno výrazne predlžuje. Resuscitáciu zahájte piatimi umelými vdychmi, najlepšie ešte pred úplným vytiahnutím obete z vody (napríklad na plytčine), pokračujte štandardným spôsobom. Odstraňovanie vody z pľúc nemá význam, pretože sa rýchlo vstrebáva do krvného obehu.