Tatranský národný park: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
Bez shrnutí editace |
rozšírenie |
||
Riadok 114:
== História ==
=== Začiatky poznávania prírody ===
Záujem o poznávanie tatranskej prírody bol v dávnych dobách podmieňovaný zvedavosťou prvých návštevníkov vysokohorského prostredia a veľmi rýchlo aj hospodárskou aktivitou. Bylinkári, hľadači pokladov, baníci, pytliaci, poľovníci a mnohí iní mali voľné pole pôsobnosti a dokonale to využívali.
Svet poznal Vysoké Tatry ako „Snežné hory“. Chýr o nich sa odzrkadľoval stále častejšie v dobovej tlači. O prírodu sa začali zaujímať bádatelia. Prvú vytlačenú zmienku o nich prinieslo dielo Juraja Wernhera ''De admirandis Hungariae aquis hipomnemation'' (Bazilej, 1549). Už v tom čase do Tatier sa vyberali profesori a študenti [[Evanjelické lýceum (Kežmarok)|kežmarského lýcea]] , ktorí sa snažili poznávať prírodu a zbierať prírodniny pre školské kabinety.
O prvú geografickú charakteristiku Tatier sa pokúsil kežmarský matematik a astronóm [[Dávid Fröhlich]] v diele ''Medulla geographiae practicae'' (Bardejov, 1639) a v príručke ''Bibliotheca, seu Cynosura peregrinantium'' (Ulm, 1643). Najviac zmienok o Vysokých Tatrách v literatúre 17. storočia zanechal kežmarský študent [[Daniel Speer]] v dobrodružnom cestopise ''Ungarischer oder Dacianischer Simplicissimus'' (Ulm, 1683).<ref name="TANAP">{{Citácia knihy | priezvisko = Vološčuk | meno = Ivan | priezvisko2 = a kolektív | meno2 = | titul = Tatranský národný park| vydavateľ = Gradus | miesto = | rok = 1994 | isbn = 80-901392-4-8 | jazyk = }}</ref>
=== Prvé vedecké práce ===
Od roku 2004 je plocha národného parku s rozlohou {{km2|617.35}} začlenená do zoznamu [[Natura 2000]] (kód: SKUEV0307).▼
Na rozhraní 17. a 18. storočia poznatky o Tatrách publikovali traja kežmarskí Buchholtzovci. [[Juraj Buchholtz (1643)|Juraj Buchholtz]] st. vydal monografiu Das weit und breit erschollene Ziepser–Schnee–Gebürg, ktorá vyšla tlačou až v roku [[1899]], ale jej rukopis z roku [[1719]] čítali a využívali mnohí učenci, medzi nimi aj [[Matej Bel]]. Nevydaný denník [[Juraj Buchholtz (1688)|Juraja Buchholtza]] ml. ''Itinerarium Buchholtzianum cum Diario'' je uložený v archíve Pamätníka literatúry [[Matica slovenská|Matice slovenskej]] v [[Martin]]e. Prírodou sa zaoberal [[Jakub Buchholtz]], ktorý využíval dielo svojich predkov a okrem iného zhodnotil činnosť cisárskej mineralogickej komisie z roku [[1751]], ktorá skúmala minerály vo Vysokých a Západných Tatrách. Prírodu skúmal veľkoslavkovský farár [[Tomáš Mauksch]], kežmarský pedagóg Juraj Bohuš, ktorí nové poznatky aj publikovali.<ref name=" TANAP" />
Mnohé publikované výsledky prírodovedeckých skúmaní zaujali zahraničných bádateľov. Mineralogickým štúdiám sa venoval Nemec Johan Fichtel, Poliak [[Stanisław Staszic]], Francúz François Sulpice Beudant, Švéd [[Göran Wahlenberg]], Angličan [[Robert Townson]], Nemec Albrecht Sydow, významným prínosom prispel pražský vysokoškolský pedagóg Karel Kořístka a mnohí iní.
Popularita Tatier rástla ďalšími návštevami a dielami propagátorov turistiky a bádateľov, ktorí skúmali zver. O to sa pokúsil Camillo Morgan v diele ''Die Hohe Tatra und ihre Jagdfauna'' (Viedeň, 1910). Prvú populárno–vedeckú charakteristiku živej a neživej prírody spracoval Wiktor Kuźniar v diele ''Z przyrody Tatr'' (Krakov, 1910) .
K nim sa pridávali ďalší popularizátori v medzivojnovom období. Napríklad Eugeniusz Romer v diele ''Jak powstały Tatry?'' (Ľvov, Varšava, 1934), Józef Szaflarski a iní. Medzi nimi Antonín Bečvař, [[Ivan Bohuš]], Milič Blahout, Jan Šmarda, Anton Droppa, Ivan Houdek, Zofia Radwańska-Paryska a jej manžel, Július Somora, Józef Fudakowski, mnohí iní vedci, lekári, novinári, fotografovia.<ref name=" TANAP" />
Za prvých zoológov, ktorí skúmali poľskú i našu časť Vysokých Tatier možno pokladať známych vertebrotológov J.H. Blasiusa, A. Kayserlinga a G. Hartlauba. V roku [[1835]], keď navštívili Tatry, boli ešte študenti. V Tatrách boli asi tri týždne a svoje poznatky vydal Hartlaub knižne v roku [[1900]]. Koncom 19.storočia začalo vychádzať monumentálne dielo ''Fauna Regni Hungariae'', v ktorom boli spracované jednotlivé živočíšne skupiny. Postupne vychádzali desiatky ďalších cenných vedeckých prác, ktoré mapovali život kamzíkov, svišťov a ďalších živočíchov. K nim sa pridávali diela vedcov skúmajúcich [[Ichtyofauna|ichtyofaunu]], bezstavovce, stavovce a diela botanikov.<ref name=" TANAP" />
=== Začiatky ochrany prírody ===
Ochrana prírody v stredoveku bola neznámym pojmom. Donačné listiny uhorských panovníkov nezaväzovali majiteľov pozemkov, aby chránili prírodu. Tí však v rámci svojich majetkových aktivít vydávali rôzne zákazy a príkazy regulujúce ťažbu v lesoch, rybolov a odstrel zveri. Napríklad [[Turzovci]] na [[Orava (región)|Orave]] skoncovali so živelným drancovaním a premenou lesov na pasienky, keď v roku [[1615]] [[Valasi (severné Karpaty)|valaským kolonistom]] na oravskom panstve obmedzili početné stavy oviec a určili hájnikov na ochranu lesov v blízkosti pasienkov.
Začiatky cieľavedomej ochranárskej činnosti možno datovať do poslednej tretiny 19. storočia po založení [[Uhorský karpatský spolok|Uhorského karpatského spolku]]. Jeho členovia si vytýčili za cieľ hájiť [[Kamzík vrchovský tatranský|kamzičiu]] zver. Riaditeľ kúpeľov v Starom Smokovci [[Eduard Blasy]] sa zaslúžil v roku [[1881]] o založenie prvého poľovníckeho ochranného spolku a v roku [[1883]] o úpravu hájenia kamzičej zveri. O ochrane [[Svišť tatranský|svišťov]] sa hovorilo v roku [[1880]]. Členovia Sliezskej sekcie spolku sa v roku [[1888]] zaviazali propagovať ochranu motýľa [[Jasoň červenooký|jasoňa]] (Parnassius apollo). O zarybňovanie tatranských potokov sa starala rybárska komisia spolku. Naopak veľa pozornosti však členovia spolku nevenovali iným druhom zvierat, napríklad medveďom, rysom, ktorých odstrel dokonca hodnotili priaznivo. O to viac spolok podporoval import cudzokrajných zvierat ako boli [[Jeleň americký|jelene vapiti]], [[Zubor americký|bizóny]], [[Capra (rod)|kozorožce]]), ktoré vypúšťalo do prírody knieža [[Christian Hohenlohe|Hohenlohe]]. Veľké škody v lesoch robili poľskí pytliaci.<ref name=" TANAP" />
=== Aktívny Uhorský karpatský spolok ===
Najviac úsilia venoval Uhorský karpatský spolok na likvidáciu alebo aspoň na reguláciu výpasu dobytka z podtatranských obcí v okolí tatranských osád a v [[Kvetnica (dolina)|Kvetnici]], ktorá je časťou [[Velická dolina|Velickej doliny]]. Dokonca si túto časť Tatier v roku [[1876]] prenajal a do roku [[1888]] čelil veľkému náporu urbárskych pastierov, ktorí sa neustále domáhali práva na pasenie.
V rámci druhovej ochrany tatranskej flóry venoval spolok najviac pozornosti [[Plesnivec alpínsky|plesnivcu]] (Leontopodium alpinum), ktorý bol výhodným obchodným artiklom, a tým aj najviac ohrozený. Keďže vedel, kde všade kšeftári plienia túto vzácnu rastlinu usiloval sa hľadať východisko v pestovaní a rozmnožovaní plesnivca v záhradníctvach a v pokusnom presádzaní do Vysokých Tatier.
Podobne ako nenamietal proti dovozu cudzokrajných zvierat, súhlasil s importom a aklimatizáciou dovezených cudzokrajných rastlín, napríklad [[rododendron]]ov (Rhododendron hirsutum) z rakúskych Álp v rokoch [[1880]]{{--}}[[1882]] v [[Dolina siedmich prameňov|Doline siedmych prameňov]] a na [[Muráň (vrch v Tatrách)|Muráni]], v rokoch [[1889]]{{--}}[[1890]] vo Velickej doline a vo [[Veľká Studená dolina|Veľkej Studenej doline]] aj na [[Slavkovský štít|Slavkovskom štíte]].
Lesný zákon č. XXXI/1879, bol prijatý v roku 1879 a platný od 1. júla 1880. Uhorský karpatský spolok pozorne sledoval jeho uplatňovanie a konštatoval jeho nedodržiavanie vo Vysokých Tatrách. Dôsledne bojoval za vyhlásenie lesov v klimatických osadách za úplne chránené. Zasadzoval sa o ochranu [[Borovica limbová|limby]] (Pinius cembra).
Od roku [[1900]] sa spolok usiloval o zriadenie botanickej záhrady na území Tatier. Výstavba meškala pre nedostatok finančných prostriedkov, neskôr jej zriadenie znemožnila vojna. Mala byť v [[Tatranská Lomnica|Tatranskej Lomnici]] nad Kúpeľným domom.<ref name=" TANAP" />
=== Prínos československých vedcov ===
Ochrana Vysokých Tatier formou rezervácie alebo národného parku bola za [[Rakúsko-Uhorsko|Rakúsko-Uhorska]] neznáma. Na poľskej strane však boli zaznamenané významnejšie aktivity. Po katastrofálnej povodni na poľskom [[Podhalie|Podhalí]] v roku [[1884]] predložil Gustaw Lettner projekt záchrany tatranských lesov ako celku. V roku [[1887]] bolo založené
[[Poľský turisticko-vlastivedný spolok|Towarzystwo Tatrzańskie]] - (Tatranská spoločnosť) na záchranu poľských Tatier. Boguslaw Królikowski v roku 1888 navrhoval vyhlásenie poľských Tatier za národný park.<ref name=" Pacl "> {{Citácia periodika |meno= Juraj|priezvisko= Pacl|titul= Tatranský národný park: Mýty a fakty|periodikum= Tatry |ročník=XXXXVII. |číslo=6|strany=8-11}}</ref>
Uhorsko nemalo v tom čase nijaký štátny orgán na ochranu prírody. Po vzniku [[Česko-Slovensko|Československej republiky]] ochranu pamiatok a prírody dostalo do kompetencie Ministerstvo školstva a národnej osvety. Bohaté skúsenosti v tomto smere mali Zdeněk Wirth a generálny konzervátor Rudolf Maximovič.
Na [[Karolova univerzita|Univerzite Karlovej]] v Prahe bol v roku 1919 zriadený lektorát ochrany prírody, kde účinkovali Ján Svatopluk Procházka a potom Karol Domin. V roku [[1920]] na [[České vysoké učení technické v Praze|Českom vysokém učení]] sa angažoval Rudolf Maximovič.
V roku 1919 bol v Bratislave zriadený Vládny komisariát pre ochranu pamiatok na Slovensku, ktorý viedol arch.[[Dušan Jurkovič|Dušan Jurkovič]] a potom Dr.Ján Hofman.
Príkladom pre nové iniciatívy boli už zriadené národné parky v americkom Yelostowne (1872), Sweizer Nationalpark (1914) a iné. Vysoká vedecká úroveň československých prírodovedcov zaručovala, že ochrana prírody bude v dobrých rukách. Jedinou hlavnou prekážkou bol zatiaľ len pripravovaný zákon o prírode, v ktorom by bola presne definovaná kategória ochrany ''národný park''. Preto sa predbežne používal termín ''prírodná rezervácia''.<ref name="Pacl" />
V roku [[1920]] Ministerstvo školstva a národnej osvety poverilo Jiřího Jandu a Emila Bayera zoologickým výskumom vo Vysokých a Belianskych Tatrách. Janda výskum zakončil návrhom na vyhlásenie vtáčích rezervácií a Bayer návrhom na ochranu kamzíkov a vyhlásenie rezervácie. Janda navrhol vtáčie rezervácie, ktoré mali tvoriť [[Mlynická dolina]], [[Mengusovská dolina]], [[Zlomiská]] od [[Ostrva|Ostrvy]] až po Rinčový potok, [[Javorová dolina]] vrátane bočných odnoží ohraničená hrebeňom Belianskych Tatier od Muráňa až po [[Ždiarska vidla|Ždiarsku vidlu]] s prepojením na hlavný hrebeň Vysokých Tatier v [[Kopské sedlo|Kopskom sedle]]. Uvažovalo sa o masíve [[Gerlachovský štít|Gelachovského štítu]] a o [[Kotlina Piatich spišských plies|Kotline Piatich spišských plies]]. Keďže tieto navrhované pásma ochrany prírody zasahovali do súkromného panstva kniežaťa [[Christian Hohenlohe|Chriastiana Krafta Hohenlohe]], bol potrebný jeho súhlas. Knieža ho dalo.
Emil Bayer mal zložitejšiu situáciu. Početné stavy kamzíkov boli zdecimované vojnou a pytliakmi. Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska a Zemské vojenské veliteľstvo preto vydalo v roku [[1921]] vyhlášku, ktorá zakazovala lov kamzíkov vo Vysokých Tatrách na dobu 10 rokov, ktorý sa v roku [[1924]] rozšíril na Belianske a [[Západné Tatry]].
Botanický výskum organizoval so svojimi žiakmi Karel Domin. Dr. Josef Dostál sa venoval výskumu na Liptovských holiach, Dr. Vladimír Krajina vo Vysokých Tatrách a v [[Nízke Tatry|Nízkych Tatrách]] Dr. Pavel Silinger.
V roku 1921, ešte pred uzákonením ochrany kamzíkov dostal zámer zriadiť Tatranský národný park reálnu podobu. Dr.Ján Hofman zvolal v roku 1921 do [[Bratislava|Bratislavy]] konferenciu, ktorá mala prerokovať a schváliť plán ochrany prírodných pamiatok na Slovensku. Kompletný projekt vypracoval Rudolf Maximovič, ale L. Navrátil, riaditeľ Štátnych lesov a majetkov v [[Liptovský Hrádok|Liptovskom Hrádku]], predložil návrh na vyhlásenie Vysokých a Belianskych Tatier za národný park alebo rezerváciu. Južnú hranicu mala tvoriť [[Košicko-bohumínska železnica]]. Navrhované územia malo rozlohu {{km2|882|m}}. Návrh bol prijatý.
=== Roky 1919-1944 ===
Počas [[Prvá svetová vojna|prvej svetovej vojny]] tatranská príroda utrpela značné škody. Lesy boli zanedbané, rozmohli sa krádeže dreva. Pastieri necitlivo vypásali porasty, ktoré navyše trpeli kôrovcovou kalamitou. Voľnú ruku mali pytliaci, ktorí narobili veľké škody.
V rokoch 1919–1921 pokračovali prípravy smerujúce k vyhláseniu Tatranského národného parku. Navrátilov projekt bol prepracovaný. Územie navrhovaného národného parku bolo zväčšené o Liptovské hole, zmenou bolo to, že severnú a južnú hranicu parku mala tvoriť [[Cesta Slobody]]. Západná a severozápadná hranica mala prechádzať okrajom [[Suchá dolina (važecká)|Suchej doliny]] na hrebeň [[Oravská Magura|Oravskej Magury]].
Po vojne zanikol [[Uhorský karpatský spolok]]. Niektoré jeho činnosti prevzal novovytvorený nemecký Karpatenverein a [[Klub československých turistov]], ktorý sa chcel venovať turistickej ochrane prírody.
Druhovú ochrana prírody zabezpečovali celoštátne úpravy, ale aj miestne normy, ktoré boli špecificky orientované na Vysoké Tatry. Celoštátna ochrana medveďa bola vyhlásená až v roku [[1932]]. Na Orave však bol chránený už od roku 1921. V roku 1921 bola vydaná norma na ochranu plesnivca. K nej sa ešte v tom istom roku pridali župné úrady v [[Levoča|Levoči]] a v [[Liptovský Mikuláš|Liptovskom Mikuláši]], ktoré vydali osobitné nariadenia na ochranu kamzíka, svišťa a plesnivca.
Od roku 1922 viedol Referát pamiatkovej služby Ministerstva školstva a národnej osvety konzervátor Rudolf Maximovič, priekopník a zakladateľ ochrany prírody v novej Československej republike. Až do roku 1938 bol jediným pracovníkom tohto referátu. Krátko po tom, ako bol zriadený tento referát poslanec J.V. Stejskal navrhol prvú osnovu zákona na komplexnú ochranu prírody a zriaďovanie národných parkov a prírodných rezervácií. Národné zhromaždenie návrh zamietlo pre námietky majiteľov pôdy. Aj napriek tomu sa podarilo presadiť špecializované rezervácie pre kamzičiu zver v [[Kôprová dolina|Kôprovej doline]] s [[Nefcerka|Nefcerkou]] a v [[Zlomiská]]ch. Ďalšie navrhované rezervácie neboli schválené.
=== Krakovský protokol ===
Poľské územné nároky vyvolávali politickú neistotu. Rozhodnutie Rady [[Spoločnosť národov|Spoločnosti národov]] a [[Medzinárodný súdny dvor|Medzinárodného súdneho]] dvora 12. marca [[1924]] definitívne pričlenilo Javorinu ([[Tatranská Javorina|Tatranskú Javorinu]]) do územia Československa.
V [[Krakov]]e od 25. apríla do 6. mája 1924 prebiehalo rokovanie delimitačných komisárov, ktoré bolo zavŕšené [[Česko-slovensko-poľský spor o Oravu a Spiš|medzinárodnou zmluvou]]. Príloha protokolu tejto zmluvy bola zameraná na otázky turistickej konvencie v oblasti Vysokých Tatier a o zriadení pohraničného národného parku. Bola to dôležitá podpora nových československých orgánov v úsilí o uzákonenie národného parku, ktorá mala začiatok už v roku 1919 po vzniku Československa.<ref name="Pacl" />
=== Vojnové prekážky ===
Československí a poľskí ochranári zvyšovali úsilie zamerané na spoločného cezhraničného národného parku. Spresňovali organizačné a vedecké zásady na vytvorenie pohraničnej rezervácie a pripravovali uzavretie bilaterálnej turistickej konvencie. Definitívnu podobu získal projekt na stretnutí vedeckých expertov 8.-9. decembra 1925 v Krakove.
Park mal byť zriadený zákonmi oboch štátov a zásadné otázky jeho správy a prevádzky sa mali riešiť medzištátne. Správu parkov mali vykonávať ''parkové komisie''. službu v teréne mala vykonávať ''parková stráž''. Keď bol tento návrh uverejnený okamžite sa zdvihla vlna protestov majiteľov pozemkov. Kriticky sa k nemu stavali vojenské a poľovnícke kruhy. Najviac ho podporovali turistické organizácie. Posledné znenie projektu bolo spracované v roku [[1936]]. Po skončení pripomienkového konania bol začiatkom roku [[1938]] predložený vládny návrh uznesenia o Zriadení národného parku vo Vysokých Tatrách. Mníchovské udalosti, i poľská armáda, ktorá v roku 1938 obsadila všetky bývalé sporné územia–[[Tešínsko]], časť [[Kysuce|Kysúc]], [[Orava|Oravy]], Javorinu vrátane [[Bielovodská dolina|Bielovodskej doliny]] a [[Javorová dolina|Javorovej doliny]] a dediny na poľskom území, kde žila slovenská menšina.
Obsadenie časti Tatier Poľskom, vybudovanie nemeckých delostreleckých pozícií na hrebeni Belianskych Tatier, partizánske akcie, boli dostatočným dôvodom, aby sa štátne orgány [[Slovenská republika (1939 – 1945)|Slovenskej republiky]] už nezaoberali prípravou vyhlásenia národného parku.<ref name=" TANAP" />
=== Nová cesta k uzákoneniu ===
Po skončení [[Druhá svetová vojna|druhej svetovej vojny]] sa opäť začalo diskutovať o vytvorení národného parku. V časopise [[Krásy Slovenska]] sa objavil Najnovší projekt Tatranského národného parku. Zverejnil ho slovenský botanik Ján Futák. Išlo o aktualizovanú a doplnenú mutáciu štúdie Prípravnej komisie pre zriadenie parku z roku 1936. Začiatkom roku 1946 Zbor povereníkov ustanovil komisiu, ktorá mala pripraviť osnovu nariadenia Slovenskej národnej rady o Tatranskom národnom parku. V roku 1947 bolo územie Vysokých Tatier vyčlenené z katastrov podtatranských obcí a tatranské obce spolu s nimi [[Ždiar]] a Javorina boli zahrnuté pod Jednotný národný výbor so sídlom v [[Starý Smokovec|Starom Smokovci]]. Nastala situácia, keď prípravu zákona o národnom parku pripomienkoval lej jeden administratívny orgán. Úpravou vlastníckych pomerov v duchu socialistickej legislatívy bez odškodnenia postihnutých odpadli všetky prekážky zo strany majiteľov pôdy, ktorí dovtedy boli najväčšími odporcami zriadenia národného parku. Národná rada 18. decembra 1948 prijala zákon o Tatranskom národnom parku. Novozriadenú organizáciu riadila spočiatku pri Lesnom závode Vysoké Tatry v Tatranskej Lomnici vytvorená Dočasná správa Tatranského národného parku. Po reorganizácii vznikla Správa Tatranského národného parku so sídlom v Tatranskej Lomnici.
Správu národného parku v ďalších rokoch upravovali mnohé novely zákona, nariadenia a uznesenia štátnych a zákonodarných orgánov.<ref name=" TANAP" />
▲Od roku 2004 je plocha národného parku s rozlohou {{km2|617.35}} začlenená do zoznamu [[Natura 2000]] (kód: SKUEV0307).
== Geológia a reliéf ==
Tatry sa delia na [[Vysoké Tatry (pohorie)|Vysoké]], [[Západné Tatry|Západné]] a [[Belianske Tatry]]. Celková plocha Tatier je {{km2|785}}, z čoho na Slovensku leží {{km2|610}}.
Řádek 238 ⟶ 309:
== Referencie ==
<references />
== Zdroje ==
| |||