Protokoly sionských mudrcov: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
dopl. |
pridanie zdrojov, rozdelené na podkapitoly |
||
Riadok 1:
[[Súbor:1912ed TheProtocols by Nilus.jpg|náhľad|Titulný list [[Sergej Nilus|Nilusovej]] knihy ''Veľké v malom'' z roku 1912 zahrnuté v protokoloch. Znamenia medzi [[okultizmus|okultnými]] symbolmi značia: „Tak vyhráme,“ „Znamenie [[antikrist]]a“,„[[Tetragrammaton]]“, "[[INRI]]“, „[[Tarot]]“, „Veľká záhada“ atď.]]
'''Protokoly sionských mudrcov''' alebo '''Sionské protokoly''' ([[ruština|rus.]] Протоколы Сионских мудрецов – ''Protokoly Sionskich mudercov'' alebo Сионские Протоколы – ''Sionskije Protokoly'') je podvodný dokument, ktorý mal slúžiť [[Antisemitizmus|antisemitskej]] [[Propaganda|propagande]] ako dôkaz plánu [[Židia|Židov]] na ovládnutie sveta. Prvýkrát bol publikovaný pod názvom „Program Židov na ovládnutie sveta“ (rus. Программа Завоевания мира евреями – ''Programa zavojevanija mira jevrejami'') v [[Černosotenci|černosotenských]] novinách ''[[Znamja]]'' v [[Petrohrad|Petrohrade]] v [[Ruská ríša|Rusku]] v septembri 1903.
== Vznik ==
Po [[Delenia Poľska|rozdelení Poľska]] a jeho pričlenení k Rusku sa na území [[Ruská ríša|Ruského impéria]] nachádzala najväčšia populácia [[Židia|Židov]]. V priebehu druhej polovica [[19. storočie|19. storočia]] sa ruská vládnuca trieda čoraz tvrdšie presadzovala svoju reakčnú politiku a podporovala pravoslávie, autokraciu, pričom neortodoxní kresťania a neruskí obyvatelia, vrátane Židov, boli väčšinou znevýhodňovaní. Židia, ktorí sa pokúšali asimilovať, boli s podozrením považovaní za potenciálnych infiltrátorov, ktorí sa údajne pokúšali „získať moc“, zatiaľ čo Židia, ktorí zostali pripojení k tradičnej židovskej kultúre, boli znevažovaní ako nežiadúci cudzinci.
Autorstvo Protokolov Analýza textu naznačuje, že ich nebolo možné vyrobiť pred rokom 1901. Prvá rozšírená edícia Sergeja Nilusa obsahuje údaje informácie o rokoch 1902-1903 a je pravdepodobné, že tento dokument práve v tejto dobe vznikol. Napriek tomu, že Nilus pokúsil vložením francúzskych slov do svojej edície skryť jej ruský pôvod. [[Cesare G. De Michelis]] tvrdí, že bol vyrobený v mesiacoch po ruskom sionistickom kongrese v septembri 1902. Text podľa jeho názoru mal byť pôvodne paródia židovského idealismu určeného pre vnútornú cirkuláciu medzi antisemitmi, až kým nebolo rozhodnuté ho vyčistiť a uverejniť, tak ako by bol skutočný.<ref>{{Citácia knihy | priezvisko = Michelis | meno = Cesare G. De | autor = | odkaz na autora = | titul = Protocolli Dei Savi Di Sion | vydanie = | vydavateľ = U of Nebraska Press | miesto = | rok = 2004 | počet strán = 419 | url = | isbn = 978-0-8032-1727-0 | kapitola = | strany = | jazyk = }}</ref> Rozpory v rôznych svedectvách naznačujú, že zainteresované osoby, vrátane pôvodného vydavateľa textu [[Pavel Alexandoriv Kruševan|Pavla Krushevana]], zatajovali pôvod textu a v desaťročiach neskôr a zámerne o ňom klamali.
V roku [[1905]] pripojil kňaz a samozvaný mystik [[Sergej Nilus]] Protokoly k tretiemu vydaniu svojej knihy ''Veľké v malom: Príchod Antikrista a vláda Satana na zemi.'' Tieto prvé ruské vydania nikdy nevzbudili väčšiu pozornosť a boli brané vážne iba obmedzeným okruhom ľudí.<ref>Poliakov, L, Elders of Zion, Protocols of the Learned. in Skolnik, F. (Ed.) {{Citácia knihy | priezvisko = | meno = | autor = | odkaz na autora = | titul = Encyclopaedia Judaica: Dr - Fey | vydanie = 6. | vydavateľ = Macmillan Reference USA | miesto = | rok = 2007 | url = | isbn = | kapitola = | strany = s. 297 | jazyk = po anglicky }}</ref>
Podľa nedávnych zistení ruského historika Michaila Lepechina možno autorstvo Protokolov pripísať agentovi-provokatérovi cárskej Ochranky [[Matvej Golovinskij|Matvejovi Golovinskému]], ktorý sa po roku [[1917]] stal propagandistom v službách boľševikov. Iní považujú za ich autora Golovinského nadriadeného, Piotra Ivanoviča Račkovského. Protokoly mali presvedčiť cára [[Mikuláš II. (Rusko)|Mikuláša II.]], že liberalizmus a modernizácia Ruska je súčasťou židovského plánu na svetovládu. Protokoly sionských mudrcov využívala cárska vláda v boji proti revolučnému hnutiu (mnohí tzv. „starí boľševici“ boli etnickí Židia).
== Odhalenie ==
Séria článkov, ktoré v roku [[1921]] zverejnil anglický denník ''The Times'' dokázala<ref>Graves, P., 1921, Jewish World Plot. An Exposure The source of the Protocols. The New York Times, 16 August, 1921; [Dostupné online https://web.archive.org/web/20060304102238/http://emperor.vwh.net/antisem/first.pdf]</ref>, že veľká časť materiálu v Protokoloch pochádza z pamfletu ''Dialogue aux enfers entre Machiavel et Montesquieu'' (Dialóg v pekle medzi Machiavellim a Montesquieuom), ktorý v roku [[1864]] vydal francúzsky satirik [[Maurice Joly]]. V pôvodnom texte nebolo o Židoch alebo judaizme ani slovo. Text bol satirickou kritikou svetovládnych ambícií [[Ľudovít Napoleon Bonaparte|Ľudovíta Napoleona Bonaparte]].
== Opakované zneužívanie ==
V 30. rokoch 20. storočia ich šírenie podporoval napr. [[Henry Ford]]. Na rozdúchavanie protižidovských nálad ich používal aj nacistický režim v Nemecku. Nacistická propaganda v Nemecku umožnila, že ''Protokoly sionských mudrcov'' boli využívané ako dôkaz snahy Židov o svetovládu, keď ich niektorí učitelia používali ako súčasť normálneho učiva pre žiakov.<ref>{{Citácia knihy | priezvisko = Segel | meno = B. W. | autor = | odkaz na autora = | titul = A Lie and a Libel (The History of the Protocols of the Elders of Zion) | vydanie = | vydavateľ = University of Nebraska Press | miesto = | rok = 1995 | počet strán = 148 | url = | isbn = 978-0-8032-4243-2 | kapitola = | strany = | jazyk = }}</ref> Je nepochybné, že to bol jeden z najúčinnejších nástrojov antisemitskej propagandy.
V súčasnosti sú Protokoly stále v mnohých krajinách považované za autentické. Ide hlavne o krajiny kriticky naladené proti [[Izrael]]u a [[Židia|Židom]]. Vo viacerých moslimských krajinách ([[Egypt]], [[Sýria]], [[Saudská Arábia]], [[Irán]]) vychádzajú neustále nové preklady a reedície Protokolov, často s „odborným komentárom“, čo iba posilňuje zdanie ich autenticity v očiach širokej verejnosti.
| |||