|
Sedem rokov bol pisárom u právneho zástupcu Vinota v [[Paríž|Paríži]]. V roku 1787 si ako 28-ročný kúpil za požičané peniaze úrad [[Advokát|advokáta]] v Kráľovskej rade a oženil sa s Antóniou Gabrielou Charpentier, dcérou zámožného kaviarnika a kontrolóra nájmov. Mali troch synov. Zomrela 10. februára 1793.
Danton sa znova oženil. Vzal si 16-ročnú dcéru Marca-Antoina Gelýho, člena Klubu cordelierov, Louise Sébastienne Gély. Pri výkone advokátskej praxe skvele zdokonalil svoje rečnícke schopnosti a čoskoro sa preslávil ako obávaný protivník na súde. Dokonale poznal zvykové právo aj životný štýl doby. 20. apríla 1791 sa Danton vzdal advokácie. V roku 1794, predtým než šiel na gilotínu, bol statkárom v aubskom kraji. Rýchly vzrast jeho majetku tu budil pohoršenie.{{na úpravu}}
== Danton, politika, revolúcia ==
Od počiatku revolúcie sa hlásil k [[Demokracia|demokratom]], dokonca k občianskej [[Ľavica (politika)|ľavici]]. Zúčastňoval sa na občianskych zhromaždeniach, v sekcii Théâtre-Français, v jakobínskom klube – tam najprv chodil iba poslúchaťako poslucháč. Vynikol v Klube cordelierov, ktorý založil v apríli 1790 spoločne s [[Jean-Paul Marat|Maratom]]. Medzi najchudobnejšími získal Danton povesť ľudového tribúnutribúna, ktorý podobne ako Marat, vedel predvídať udalosti. Z Klubu cordelierov vyšlo prvé volanie po súde s kráľom, po ustanovení republiky i po terore.
Celý rok 1791 strávil Danton vo vzrušujúcichv polemikách; vtedy už bol nielen uznávaným [[Rétorika|rečníkom]], ale aj rešpektovaným zástupcom parížskeho ľudu. Rád obhajoval prenasledovaných, vášnivo napádal dvor a hlavne [[Gilbert du Motier de La Fayette|La Fayetta]]. V diskusiách medzi [[Jakobíni|jakobínmi]] sa stále viac vzďaľoval od [[Jacques Pierre Brissot|Brissota]], ktorý mu nejaký čas imponoval, a pridával sa k [[Montagnardi|montagnardom]], k ľavici klubu, ktorých vplyv stále viac rástol.
Po masakre na Martovom poli bol stíhanýmnaňho zatykačomvydaný zatykač. Obvinili ho z prípravy ľudového povstania, z vyzývania ľudu k zvrhnutiu vlády a za ohováranie zaslúžilých vlastencov. Uchýlil sa do [[Londýn|Londýna]], pretože mu hrozilo väzenie,; čoskoro sa však vrátil, lebo bola vyhlásená amnestia,. zúčastnilZúčastnil sa volieb do Zákonodarného zhromaždenia a stal sa druhým prokurátorom Komúny.[[Parížska Augustkomúna 1791 bol mesiacom Dantona do vysokých úradov(1871)|Komúny]].
Zúčastňoval sa všetkých vystúpení proti kráľovi, ktorého označovalioznačoval za „ nepriateľa„nepriateľa ľudu aj Francúzska, s ktorým je potrebné sa rozlúčiť na popravisku“. Aj keď si stále zachovával svoju rozhodnosť a radikálny postoj a názory, upútal pozornosť [[Girondisti|girondistov]]. To už bol parížskym prefektom (niečo, ako dnešný predseda administratívnej rady).
Keď 10. augusta 1792 padla [[monarchia]], Danton prežíval dilemu. Bol zmätený z trojvlády, ktoré sa vytvorilo vz direktoriátedirektoriátu Komúny, Zákonodarného zhromaždenia a Výkonnej rady. Tam bol totiž Danton ako jediný člen Komúny, v tej dobe tvorenej 288 členmi, povolaný 11. augusta, hneď po suspenzovanísuspendovaní kráľovskej moci. Stal sa ministrom spravodlivosti, poslancom po boku girondistov. 19. augusta vtrhli do Francúzska [[Pruské kráľovstvo|Prusi]]. Danton ako minister spravodlivosti odvolávalaodvolával a menoval nových generálov, ktorý horeli za revolúciu, začal čistky aj na úradoch a zatýkal podozrivých. Nebál sa teroru, ktorý začal po vyhlásení hesla „ Do„Do zbrane občania, do zbrane, nepriateľ je pred našimi bránami!“ TentoTentokrát krátdrancovaniu niea lenvraždeniu zámky,neunikli ale ajani fary, kláštory a dokonca aj väzenia neunikli ľudu, ktorý vzal spravodlivosť do vlastných rúk. Danton tomu ako minister spravodlivosti nebránil. Nechal sa počuť, že „''tento prostriedok je nevyhnutný pre verejné blaho. Žiadna ľudská moc nemôže predsa zadržať hnev ľudu''“.
6. septembra 1792 bol zvolený členom Konventu, preto sa vzdal funkcie ministra spravodlivosti a naplno sa venoval poslaniu, po ktorom roky túžil. Tím začalo najdiskutovanejšie a najrozpolupnejšienajrozporupnejšie obdobie jeho života. Bol obviňovaný z [[Korupcia|korupcie]] a napomohla tomu aj žaloba girondistov. Danton bol stále politikom montangardov, hoci sa o ňom tvrdilo, že sa najlepšie cítil v strede medzi girondistami a monargardmi. Predovšetkým však bol členom triumvirátu jakobínov spolu s [[Maximilián Robespierre|Robespierrom]] a Maratom. Vedenie však existovalo len [[de facto]], nie [[de iure]], a tak vo chvíli, keď rozpory medzi oboma politickými skupinami vrcholilovrcholili, ustúpilo do úzadia. Vtedy začal byť Danton Robespierrovi definitívne podozrivý, pretože sa z času na čas choval ako príslušník „plaine“ (roviny) či „marais“, tretej strany Konventu, presláveného „bahna“ ktoré nakoniec každého pohltí.
17. januára 1793 sa Danton zúčastnil hlasovania v Konvente, kde sa 361 hlasmi proti 360 rozhodlo, že [[Ľudovít XVI.]] Budebude okamžite popravený. Hlasoval za bezpodmienečnú smrť. Tu sa girondisti snažia získať prevažnú časť Konventu na svoju stranu a hovoria o „despotizme slobody“. Danton vystupuje proti nim, vyzýva členov Konventu, aby sa poučili z chýb minulosti. Navrhuje vytvorenie výnimočného tribunálu, ktorý „bez odvolania bude súdiť každú kontrarevolučnú akciu, každý útok na slobodu, rovnosť, jednotu, na nedeliteľnosť Republiky, na vnútornú a vonkajšiu bezpečnosť štátu a tiež na všetky spiknutia smerujúce k znovunastoleniu kráľovstva“. Tiež žiada, aby sa zakladali výbory revolučnej bdelosti, zriadené neskôr dekrétom z 21. Marcamarca 1793. Stáva sa spolutvorcom a tiež členom ustanoveného [[Výbor verejného blaha|Výboru verejného blaha]], ktorý otvoril cestu k moci montangardom.
Až do 2. Júnajúna 1793, keď bol Konvent národnou gardou prinútený ohlásiť zatknutie 29 poslancov, „červených čiapok“, a dvoch ministrov – Clavièra a Lebruna – stál Danton opäť po boku Robespierra a Marata. No potom, čo sa Danton pokúsil dohodnúť mier s girondistami na vidieku, stratil dôveru svojich spolupracovníkov a, najmä Robespierrovu. Danton odstúpil z Výboru verejného blaha. Ani v jakobínskom klube už nebol rovnoprávnym členom a dokonca aj v Konvente sa šírili reči o jeho nečestnosti. Odišiel.
24. a 25. septembra sa pokúsil zvrhnúť Robespierra, ktorý bol už niekoľko dní chorý a unavený z nepretržitých sporov s radikálmi zoskúpenýchzoskúpenými okolo [[Jacques René Hébert|Jacquesa- Reného Héberta]], a získať moc. 25. Septembraseptembra bol Výbor verejného blaha napádaný v Konvente, z každej strany,až pokiaľkým neprišielnedorazil Robesierre a neobhájil Výbor aj seba. Danton odchádza na dovolenku do svojho rodiska Arcis-sur-Aube.
== Dantonisti a Dantonova smrť ==
Danton sa začína pohrávať s myšlienkou, že zavolá späť [[Vysťahovalectvo|emigrantov]], prepustí podozrivých z väzenia, zastaví teror a vyhlási všeobecnú [[Amnestia|amnestiu]]. Vo svojich úvahách prichádza k záveru, že musí pripustiť možnosť obnovenia starých poriadkov, vvrátane rátane monarchii[[Monarchia|monarchie]]. Jeho návrhy už kolujú po Francúzsku a predstavitelia umiernenej rojalistickej emigrácie, La Fayette a vojvoda de Chartes, neskôr kráľ [[Ľudovít Filip Orleánsky|Ľudovít Filip]], ich dychtivo sledujú.
Danton sa tak v očiach ozajstných revolucionárov beznádejne skompromitoval. Spojí sa s konštitucionalistami, tak sa nazývali členovia bývalého Ústavodarného zhromaždenia, a nedávno porazenými girondistami a mobilizuje všetkých cordelierov. Tak vznikne spiknutie „dantonistov“.
VnociV noci z 13. Nana 14. Marcamarca 1794 sú zatknutýzatknutí všetci zostávajúci vodcovia cordelierov a za desať dní skončiliskončia pod gilotínou. Danton s [[Camille Desmoulins|Desmoulinsom]], ktorý bol priateľom Robespierra a zároveň „dantonista“, vystúpia verejne proti Výboru verejného blaha a obvinia ho z utlačovania vlastencov a utlačovanýchutláčaných. Skoro ráno 30. marca sú obaja zatknutí.
Na súde sa Danton hájil odvážne a obratne, hoci trochu teatrálne. Jeho obhajobe chýbala presvedčivosť. „''Ja, že som bol zapredaný Mirabeauovi?''“ vykríkol. Ale existuje Mirabeauov list Lamarckovi, ktorý bol neskôr objavený a obviňuje Dantona usvedčuje. „''Ja, že straním rojalistom?''“ Ale podľa svedectva La Fayetta a Ľudovíta Filipa im to sám povedal. Proces bol verejný. Už v prvom vystúpení Danton zaútočil na svojich nepriateľov a sudcov: odsúdil vraždenie vlastencov a, potláčanie slobody umlčaného ľudu a na sudcov obrátiac sa na preplnenú súdnu miestnosť hromovým hlasom vybuchol: ''„Nech sa ukážu tí, ktorí ma v skutočnosti obžalovali a ja ich obrátim navnivoč!“'' Predseda súdu Herman a štátny žalobca Fouquier-Tinville zostali úplne bezmocní, situáciu zachránil až Saint-Just, keď podľa vtedajších zákonov zakázal obžalovaným pokračovať v ďalšej obhajobe.
Celý proces sa potom zvrhol na osočovanie obžalovaných. Výrok súdu - trest smrti [[Gilotína|gilotínou]] neprekvapil nikoho. DantonovéDantonove posledné slová boli: ''„Umriem bez výčitiek a hanby.“'' Keď potom ráno 5. Aprílaapríla 1794 prechádzala kára smrti s Dantonom na popravisko popri domu truhlára Duplaya, kde býval Robespierre, Danton pozrúcdívajúci sa do jeho okien hromovým hlasom zakričal: ''„Maximillien, čoskoro pôjdeš za mnou.“'' Na popravisku povedal katom, nech ukážu je hojeho hlavu davu, aby to stálo za to.
== Danton a Robespierre ==
Danton je postava francúzskej revolúcie, ktorá býva často idealizovaná na úkor iných postáv a zvlášť na úkor postavyMaximiliána menom Maximilián Maria Isidor de RobespierreRobespierra. Títo dvaja sú často braní ako rivali, muži diametrálne rozdielnych pováh.; Extrovertný[[Extrovert|extrovertný]] Danton a trochu [[Introvert|introvertný]] Robespierre. No ani mnohé rozdiely im nebránili byť priateľmi. Svedčí o tom jeden dochovaný list, ktorý napísal Robespierre Dantonovi po tom, čo Dantonovi umrela žena: ''„Ak ti môže v nešťastí, ktoré je schopné otriasť dušou, akou je tá tvoja, dať nejakú útechu istota, že máš milujúceho a oddaného priateľa, tak ti ju ponúkam. Milujem ťa viac než predtým láskou, ktorá potrvá až do smrti.“'' Neexistuje iný Robespierrov list, ktorý vyjadruje tak vrelú náklonnosť k nejakej ľudskej bytosti. Pre Dantona, muža svojho druhu, pociťoval rovnako ako obdiv, tak ajinému priateľstvočloveku.
Danton tiež považoval Robespierra za svojho priateľa, zvlášť po Maratovej smrti. Na istý čas bol boli najlepšími druhmi v zbrani. Vzájomne sa doplňovali ako právnici a v zhode vystupovali vo všetkých dôležitých okamihoch revolúcie. Ešte v Konvente spojili svoje sily, aby rozbili spiknutie girondistov. Už vtedy však Danton predsa len niekedy váhal a Robespierre mal vážny dôvod k premýšľaniu. Nie je pochýb o tom, že Danton podporil Robespierra vždy, keď to prospievalo jeho možno úprimným, ale politickej kariére podriadeným zámerom, zatiaľ čo Robespierrovi boli takéto pohnútky cudzie.
Preto sa asizrejme aj rozišli. Robespierre sa dlho snažil nepočúvať a ignorovať všetky reči, ktoré kolovali o Dantonovi a očierňovali ho, mnohokrát i oprávnene, no nakoniec to už nezvládol.nemal Dalna sivýber. dokopyZvážil všetky situácie, v ktorých sa Danton zachoval nepochopiteľne, dvojtvárne. a poPo tom, čo sa snažil dohodnúť so girondistami, pokusupokúšal osa zvrhnutieho jeho osobyzvrhnúť a ďalších úvaháchuvažoval o povolaní emigrantov a vyhlásení amnestie, bol Robespierre presvedčenípresvedčený o Dantonovejjeho nelojálnosti voči veciam revolúcie,. pretoPreto sa rozhodol zakročiť a pre vyššie ciele – revolúciu, republiku a národ, Dantona odstrániť.
== Zdroj ==
|
