Apollo 13: Rozdiel medzi revíziami

Hlavná posádka pripravovaná pre let Apolla 13 mala pôvodne iné zloženie. Pilotom [[Apollo (kozmická loď)#Veliteľský modul|veliteľského modulu]] mal totiž byť [[Thomas Kenneth Mattingly|Ken Mattingly]]. Tri dni pred štartom všaksa bolovšak zistenézistilo, že sa posádka dostala do styku s infekciou [[ružienka|rubeoly]] a Ken Mattingly, ktorý ako jediný touto chorobou neprešiel a nemal tak dostatok protilátok, bol nahradený [[John Leonard Swigert|Johnom Swigertom]], ktorý sa pripravoval na rovnaký post ako člen záložnej posádky. Ken Mattingly sa neskôr zúčastnil vo funkcii pilota veliteľského modulu letu [[Apollo 16|Apolla 16]].

Misie [[Apollo 8]], [[Apollo 10]] a [[Apollo 11]] leteli na Mesiac po tzv. bezpečnej translunárnej dráhe (free-return trajectory). To je taká dráha, ktorá privedie [[kozmická loď|kozmickú loď]], v prípade, že pri prelete okolo Mesiaca nezníži svoju [[rýchlosť]] zážihom motorov, naspäť do [[atmosféra Zeme|zemskej atmosféry]]. Túto dráhu po prvýkrát spomenul vo svojom románe ''[[Cesta na Mesiac]]'' [[Jules Verne]]. Má tú výhodu, že ak by došlo k poruche motorov kozmickej lodilode, nachádzajúcej sa na bezpečnej translunárnej dráhe, loď sa bez potreby ďalšieho [[Raketové palivo|paliva]] vráti bezpečne naspäť na Zem.

Bezpečná translunárna dráha má však aj svoje nevýhody. Možno sa po nej dostať iba na tzv. rovníkovú (ekvitoriálnuekvatoriálnu) [[selenocentrická dráha|obežnú dráhu okolo Mesiaca]], ktorá umožňuje pristátie iba v oblastiach ležiacich okolo jeho [[rovník]]a – teda v žiadnom prípade, napríklad v oblasti [[Fra Mauro]], kam smerovalo Apollo 13. Ďalším argumentom proti používaniu bezpečnej translunárnej dráhy je skutočnosť, že vhodné [[štartovacie okno]], zohľadňujúce najmä svetelné podmienky v dobe štartu, pristátia na Mesiaci a pri návrate na Zem, nenastáva príliš často, čo obmedzuje frekvenciu štartov kozmickej lode na Mesiac.

V čase 55:52 po štarte signalizovali prístroje ([[telemetria|telemetrickým prenosom dát]]) riadiacemu stredisku nízky tlak vo vodíkovej nádrži. Neišlo o poruchu, ale o prirodzený fyzikálny jav stratifikácie obsahu nádrže s kvapalným vodíkom alebo kyslíkom. Preto bolo v nádržiach zariadenie na ohrievanie a premiešavanie obsahu. Stredisko dalo pokyn zapnúť vo všetkých nádržiach ohrievače a premiešavacie vrtule. John Swigert aktivoval premiešavanie (55:53:20 pre kyslíkovú nádrž č. 2). Ihneď boli namerané anomálie elektrických hodnôt, ktoré sú spätne považované za príznak skratov v nádrži. Podľa spätného vyhodnotenia telemetrie boli senzory kyslíkovej nádrže č. 2 stratené po náraste tlaku a teploty v čase 55:54:51, teda minútu a pol po zapnutí premiešavania. Posádka začula výbuch a pocítila nezvyčajné vibrácie kozmickej lode. V riadiacom stredisku na 1,8 sekundy vypadli všetky telemetrické údaje. V kabíne sa rozsvietili kontrolky indikujúce nízku úroveň jednosmerného napätia na zbernici B, jednom zo systémov rozvodu elektrickej energie vo vnútri lode, buď v dôsledku poškodenia elektrických rozvodov v dôsledku výbuchu, alebo v súvislosti s postupnou stratou funkcie palivových článkov kvôli strate dodávky kyslíka. To všetko v rozmedzí dvoch sekúnd od straty senzorov v kyslíkovej nádrži č. 2. Krátko potom [[John Leonard Swigert|John Swigert]] alebo [[Jim Lovell]] (údaje sa líšia aj v oficiálnych dokumentoch NASA) ohlásil riadiacemu stredisku: ''„I believe we've had a problem here.“'' (''„''Domnievam sa, že sme tu mali nejaký problém.") a ''„Houston, we've had a problem.“'' (''„''Houston, mali sme nejaký problém.").{{#tag:ref|Nie ''„Houston, we have a problem.“'' (Houston, máme problém.) ako je hláška populárna. Skreslenie hlásenia vo všeobecnom povedomí nemožno pripísať filmu [[Ron Howard|Rona Howarda]]. Ani v ňom hláška nebola v chybnej populárnej podobe. Aj keď film v záujme dramatizácie niektoré nepresnosti obsahoval, túto však nie.|group=pozn.}} K nehode došlo [[14. apríl]]a 1970 o 03:07:53 UTC, v čase, keď sa už loď nepohybovala po bezpečnej translunárnej dráhe a bola vzdialená 321 860 km od [[Zem]]e.

Po niekoľko minút nemohlo riadiace stredisko zistiť, čo sa presne stalo. Prispel k tomu fakt, že bezprostredne po výbuchu sa väčšina údajov takmer normalizovala a stále sa ponúkalo vysvetlenie, že ide hlavne o poruchu meraní. Až keď sa potvrdili hodnoty ukazujúce stratu obsahu kyslíkovej nádrže č.2, pozvoľný únik z kyslíkovej nádrže č.1 a najmä keď [[Jim Lovell]] oznámil (v čase 56:09 – 15 minút po udalosti): ''„It looks to me, looking out of the hatch, that we are venting something out into the space“'' (''„''Pri pohľade priehľadom sa mi zdá, že nám niečo uniká do vesmíru."), v riadiacom stredisku pochopili, že nejde o obyčajnú poruchu meracích prístrojov, ale že sa stalo niečo vážnejšie.

Pri premiešavaní kyslíku v nádrži vznikol skrat na elektrickom prívode k motoru premiešavacej vrtule, od neho sa vznietila teflonová izolácia a otvorený oheň v kyslíkovej nádrži spôsobil jej výbuch, ktorý, ako sa neskôr ukázalo, roztrhol hliníkový kryt servisného modulu v celej jeho dĺžke. Nádrž č. 2 bola zničená úplne, nádrž č. 1 pozvoľna strácala kyslík trhlinami v potrubí alebo ventiloch. Kyslík bol nevyhnutne potrebný nielen pre dýchanie posádky, ale aj na výrobu elektriny a vody. Servisný modul obsahoval totiž palivové články, ktoré z vodíka a kyslíka vytvárali elektrinu a vodu. Pokračujúci únik kyslíka znamenal, že články prestanú čoskoro definitívne fungovať. Veliteľský modul mal síce [[sekundárny elektrochemický článok|akumulátor]] a svoju vlastnú malú nádrž kyslíka, tie ale boli určené pre zostup zemskou atmosférou. Napriek tomu posádka akumulátor k rozvodu elektriny pripojila.

Prvou, nie celkom ľahkou úlohou bolo oživiť lunárny modul skôr, ako vypadne rozvod elektriny vo veliteľskom module. Všetky systémy lunárneho modulu boli totiž z dôvodu úspory elektriny počas letu k Mesiacu vypnuté a na ich oživenie, t.j. k postupnému zapnutiu v definovanom poradí, malo dôjsť až na obežnej dráhe. Jedinou výnimkou boli elektrické výhrevné telieska, ktoré temperovali niektoré systémy lunárneho modulu, aby nedošlo k ich poškodeniu vplyvom extrémne nízkych teplôt kozmického priestoru. Tieto výhrevné telesá boli napájané z rozvodu veliteľského modulu. Z rovnakého rozvodu boli napájané aj relé tvoriace prepínač, ktorý mal odpojiť rozvod lunárneho modulu od veliteľského modulu a pripojiť ho na výkonné akumulátory lunárneho modulu. Problém však spočíval v tom, že sieť veliteľského modulu už v tejto chvíli nebola schopná poskytnúť výkon dostačujúci k zapnutiu relé prepínača.

Ďalej bolo treba vyriešiť problém, ako vrátiť poškodenú loď na Zem. Bol síce k dispozícii scenár „priameho prerušenia letu“ (direct abort), ktorý vyžadoval zažať hlavný motor servisného modulu a bolo by pri ňom spotrebované všetko palivo. Tento manéver bol však za danej situácie veľmi riskantný. Nikto totiž nepoznal rozsah poškodenia servisného modulu. Hrozili dve nebezpečia. Jednak hrozilo, že hlavný motor dôsledkom poškodenia pri nedávnom výbuchu neudelí lodi potrebný impulz a loď narazí na povrch Mesiaca, jednak hrozilo, že by pri zažatí hlavného motora mohlo dôjsť k ďalšiemu výbuchu. Riadiace stredisko preto zavrhlo scenár ''direct abort'' a nechalo loď pokračovať k Mesiacu. Loď sa však nenachádzala na bezpečnej translunárnej dráhe. Ako ju tam dostať? Z vyššie uvedeného dôvodu nie s využitím hlavného motorumotora servisného modulu. Ostávalo teda uskutočniť manéver pomocou motorov zostupovej časti lunárneho modulu, ktorý bol skonštruovaný iba na relatívne krátke použitie pri zostupe na povrch Mesiaca. Bolo potrebné spočítať, kedy a na ako dlho majú byť motory zažaté. Vo výpočtovom stredisku však neexistoval program pre taký výpočet. Bolo preto nutné taký program rýchlo vytvoriť, spočítať parametre manévru a potom ich nechať prekontrolovať odborníkmi v riadiacom stredisku. Počas necelých troch hodín sa podarilo určiť parametre manévru pre návrat na bezpečnú translunárnu dráhu.

Medzitým sa objavil ďalší problém. V atmosfére lunárneho modulu stúpala koncentrácia [[oxid uhličitý|oxidu uhličitého]] (CO₂). Na znižovanie obsahu oxidu uhličitého boli určené filtre obsahujúce [[hydroxid lítny]] (LiOH). Ich kapacita inštalovaná v lunárnom module zodpovedala posádke dvoch astronautov počas dvoch dní. V súčasnej situácii však bola nedostatočná. Na palube veliteľského modulu boli síce podobné filtre, ale boli iného tvaru, a tak sa nedali použiť v lunárnom module. Našťastie vznik tohto problému predvídal zodpovedný pracovník riadiaceho strediska už od okamihu, keď sa dozvedel o nehode. So svojimi spolupracovníkmi vymýšľal, ako s využitím pomôcok, ktoré mali astronauti na palube, prispôsobiť filtre veliteľského modulu pre použitie v lunárnom module. Na základe jeho inštrukcií astronauti z ponožky, lepiacej pásky, plastového sáčkuvrecka a plastového obalu letovej príručky vytvorili adaptér, umožňujúci inštalovať v lunárnom module filtre z veliteľského modulu.