Stanislav II. (Poľsko): Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
d WPCleaner v1.43 - Fixed using Wikipédia:WikiProjekt Check Wikipedia (Nesprávny počet hranatých zátvoriek) |
|||
Riadok 47:
Panovníkove ambiciózne reformné plány postupne začali prekážať rodine Czartoryských a najmä ruskej cárovnej [[Katarína II. (Rusko)|Kataríne II.]], ktorá si neželala vnútorné posilnenie Poľsko-litovského kráľovstva. Panovník tiež podporoval náboženskú toleranciu voči protestantom, pravoslávnym veriacim a Židom, čo kritizovala ako ruská strana, tak aj Czartoryskí. Práve otázka náboženskej tolerancie sa stala spúšťačom konfliktu medzi panovníkom a jeho oponentmi, z ktorých mnohí boli podporovaní ruskou stranou (konkrétne ruskými veľvyslancami vo [[Varšava|Varšave]]). Proti panovníkovým reformám a tolerancii vystúpila aj stredná a nižšia šľachta, ktorá však bola protirusky orientovaná. V roku 1768 sa príslušníci tejto skupiny dohodli v meste Bar (dnes na [[Ukrajina|Ukrajine]]) na vytvorení povstaleckej konfederácie (spoločenstva), a otvorene vystúpili proti kráľovej politike. Ich cieľom bola najmä obrana politickej suverenity Poľsko-litovského kráľovstva (voči Rusku), zachovanie širokých slobôd pre šľachtu a zároveň aj zachovanie dominancie katolíckeho náboženstva v krajine. Krajina sa tak na viac ako štyri roky (1768 – 1772) zmietala v občianskej vojne, ktorá je nazývaná ako povstanie Barskej konfederácie. Do bojov proti konfederátom zasiahlo aj [[Ruská ríša|Rusko]], oficiálne na žiadosť poľského panovníka. Generálna rada povstalcov v uhorskom [[Prešov]]e dňa 13. októbra 1770 dokonca kráľa detronizovala a došlo aj k pokusu o jeho únos.
K potlačeniu povstania prispela najmä ruská vojenská pomoc. Cárovná [[Katarína II. (Rusko)|Katarína II.]] si za ňu nechala zaplatiť poľským územím – už v polovici roku 1771 sa cárovná rozhodla anektovať časť východných poľských území. Ruský veľvyslanec gróf Saldern ale túto informáciu dlhšie obdobie tajil. Na základe rokovaní medzi [[Ruská ríša|Ruskom]] ([[Katarína II. (Rusko)|Katarína II.]]), Svätou ríšou rímskou ([[Mária Terézia]]) a [[Pruské kráľovstvo|Pruskom]] ([[Fridrich II.]]) sa mocnosti 12. septembra 1772 dohodli o odtrhnutí častí Poľsko-litovského kráľovstva a ich pripojení k týmto susedným krajinám. Rakúska monarchia [[Mária Terézia|Márie Terézie]] získala veľkú časť [[Halič|(región) Halič]]e.
Panovník začiatkom roku 1773 proti tomuto aktu protestoval a vyslal nóty niektorým európskym panovníkom a vládam s prosbou o intervenciu. Nóty sa však nestretli s pochopením. Napokon snem zvolaný v máji 1773 do [[Varšava|Varšavy]] potvrdil odstúpenie pohraničných území trom susedným mocnostiam. Na politiku kráľa mal od roku 1775 veľmi silný vplyv ruský veľvyslanec Otto Magnus von Stackelberg, ktorý ovplyvňoval a schvaľoval rozhodnutia kráľa v súlade s ruskými očakávaniami. Veľvyslanec dokonca spolurozhodoval o udeľovaní majetkov príslušníkom šľachty a tiež o nositeľoch radu Bieleho orla a radu Svätého Stanislava. Voči kráľovi, plne ovládaného ruskou stranou, sa postavili niektorí magnáti z rodiny Potockých, [[Stanisław Rzewuski]] alebo [[Michal Ogiński]]. Odporcovia kráľa boli na sneme a menších lokálnych snemoch (sejmikoch) zastrašovaní, niekedy došlo pri pacifikácii šľachtického odporu aj k použitiu vojska (napríklad na sejmiku v [[Ciechanów|Ciechanowe]] v roku 1776).
| |||