Matej Hrebenda: Rozdiel medzi revíziami

|Popis osoby = slovenský národný buditeľ a ľudový spisovateľ

|Miesto narodenia = [[Rimavská Píla]],stolica (dnes časť mesta [[MalohontTisovec]]), [[Slovensko]]

|Dátum úmrtia = {{dúv|1880|3|16|1796|3|10}}

|Miesto úmrtia = [[Hačava (Hnúšťa)|Hačava]], [[Malohont]],(dnes časť stolicamesta [[Gemersko-MalohontskáHnúšťa]]), [[Slovensko]]

'''Matej Hrebenda''' (* [[10. marec]] [[1796]], [[Rimavská Píla]] – {{--}}† [[16. marec]] [[1880]], [[Hačava (Hnúšťa)|Hačava]]) bol [[Slovensko|slovenský]] národný buditeľ a ľudový [[spisovateľ]].

Matej Hrebenda sa narodil v Rimavskej Píle, kde bol jeho otec Samuel notárom, ale väčšinu života prežil v susednej dedine [[Hačava (Hnúšťa)|Hačava]] (teraz časť mesta [[Hnúšťa]]). Jeho matka Alžbeta na jar [[1806]] zomrela a Matej sa stal polosirotou. Jeho otec mal mnoho chýb, no medzi najvýznamnejšiu patrí to, že nevydržal v žiadnom povolaní. Preto nemohol robiť to, čo robili iní rodičia: vychovávať deti, svojich troch synov.

Matej nemohol chodiť do školy a preto sa vzdelával sám. Na živobytie si zarábal. Otec sa v roku [[1809]] oženil znova a odišiel z [[Liptov]]a. Stal sa učiteľom v [[Gemer (župa)|Gemerskej stolici]] a Matej sa u neho zdržiaval ako [[mendík]].

Od narodenia mal zrakovú chybu a jeho zrak sa postupne zhoršoval. Aj napriek tomu, že veľmi rád čítal, v deviatich rokoch už nemohol čítať pri svetle, v pätnástich ani vo dne. Keďže nevidel, chodil od domu k domu a prosil ľudí, aby mu čítali. Kým našiel ľudí, ktorí by mu boli ochotní čítať, neraz prešiel aj 4 či 5 dedín.

Začal sa zaoberať poéziou a už v 14 rokoch ho zlákali [[Verš (rad básne)|verše]]. Svoje prvé napísal v roku [[1814]]. Otec ich opísal na polhárku a podal každému dobrodincovi.

Zapísal sa najmä ako rozširovateľ slovenských a českých kníh. Knihy rozširoval po celom [[Slovensko|Slovensku]]. Prechodil však aj [[Praha|Prahu]], [[Viedeň]], [[Pešť]], či [[Dolnú zem]]. Vydavatelia mu predávali knihy a on ich spájal nielen s predajom, ale aj nimi poúčal ľudí, šíril kultúru a osvetu. Bol to ešte aj veľmi veľký národný buditeľ. Mnohí ľudia pokladali čítanie kníh za nepotrebnú vec. Podľa obyčajných ľudí čítanie kníh bolo určené jedine vzdelancom. Hrebenda ako aj iní proti tomu bojovali najlepšie, ako len vedeli. Na cestách zachraňoval knihy pred pálením, vyhodením či roztrhaním. Zachránil mnoho kníh, a tým sa pričinil o vybudovanie knižníc.

Okrem kníh zbieral aj ľudové piesne či rozprávky. Podobne ako to robili [[Ján Kollár]] či [[Pavol Dobšinský]]. Všetky tieto dokumenty zapisoval Hrebendov pomocník. Sprevádzal ho od roku [[1842]].

Nazhromaždil 58 kníh. Tie mu však zhoreli v krokavskom ohni, no začal zas a znova. V rimavskom kroji, na chrbte batôžtek kníh a palica. Chodil nielen po rodnom kraji, ale aj po rôznych stoliciach. Nebol len na slovenskom území. Bol aj na dolnozemských osadách.

Priatelil sa so všetkými dobrými ľuďmi. Aj oni s ním. Ak poprosil o knihu, ľudia mu ju bezpochyby dali. V temných končinách roznášal svetlo. Ako to už býva, dobrí ľudia majú ťažký život. Matej ho bezpochyby mal. Tým, že bol taký utrpený životom, miloval lásku, radosť a vedel byť aj šťastný. Tešil sa z hocijakej maličkosti, z každej darovanej knihy. Nezaujímal sa o slávu. V ľuďoch hľadal priateľstvo, ochotu a šťastie.

Často hovorieval : ''„Nemám nič, nežiadam nič.“'' Pri svojej slepote videl oveľa viac ako mnohí cez veľké okuliare. Knihy videl srdcom, nie očami.

V roku [[1980]] (sté výročie jeho smrti) ho vyhlásili za jubilanta [[UNESCO]].

V*v Rimavskej Sobote od roku [[1991]] funguje knižnica, – [[Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobote]]

V*v Levoči funguje jedna špeciálna knižnica s právnou subjektivitou. – [[Knižnica pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči]]

Od roku [[1999]] sa v rámci dňa mesta [[Hnúšťa]] koná literárna súťaž v poézii a próze. Jej názov je Hrebendova kapsa.