Jozef Miloslav Hurban: Rozdiel medzi revíziami

V rokoch [[1848]] – [[1849]] bol jednou z hlavných postáv [[Slovenské povstanie|Slovenského povstania]]. [[18. marec|18. marca]] [[1848]] sa uskutočnila na jeho fare v [[Hlboké|Hlbokom]] porada slovenských národovcov. Tu vznikol plán mítingov s cieľom vypracovať celonárodný revolučný program. [[28. apríl]]a [[1848]] sa vďaka jeho neúnavnej práci konal v [[Brezová pod Bradlom|Brezovej pod Bradlom]] veľký národnorevolučný míting, kde bol vyhlásený národný program, tzv. ''Nitrianske žiadosti''. V máji toho istého roku potom na zhromaždení v [[Liptovský Mikuláš|Liptovskom Mikuláši]] prijali predstavitelia národného revolučného hnutia celonárodný program, ''[[Žiadosti slovenského národa]]'', ktoré vychádzali z Hurbanovho regionálneho programu. Hurban bol publicistom týchto revolučných rokov (vydal revolučno-mobilizačnú báseň ''Bije zvon slobody! '' a ako ohlas na revolučný program báseň ''Bratia Slováci''), jeho petentom (bol autorom regionálneho programu ''Nitrianske žiadosti'' a tiež celonárodného programu ''Žiadosti slovenského národa''). V rokoch [[1848]] – [[1849]] sa tiež stal spolupredsedom prvého slovenského národnopolitického orgánu, [[Slovenská národná rada (1848 – 1849)|Slovenskej národnej rady]] a hlavnou postavou podjavorinského revolučného hnutia.

 

Štátne úrady a [[Pešť|peštianska]] vláda zareagovali veľmi ostro. Na Hurbana bol vydaný zatykač, a tak bol nútený odísť do českých krajín, aby sa vyhol zatknutiu. No ani tu neprestával bojovať. Na [[Slovanský zjazd (1848, Praha)|Slovanskom zjazde]] v [[Praha|Prahe]] sa snažil o prijatie princípov demokratickej rovnosti a ústavnosti pri riešení štátoprávneho postavenia jednotlivých národností v rámci monarchie (Žiadosti Slovákov a Rusínov uhorských, ktoré zjazdu predložil 7. júna 1848). Aktívne sa zúčastnil i pražského povstania a po jeho potlačení sa spolu so [[Ľudovít Štúr|Štúrom]] presunul do [[Chorvátsko|Chorvátska]] a neskôr do [[Srbsko|Srbska]], odkiaľ naďalej pracoval na podpore slovenského revolučného hnutia. V rokoch [[1848]] a [[1849]] bol tiež jedným z hlavných organizátorov a vodcov slovenských dobrovoľníkov, ktorí bojovali s podporou a účasťou [[Česko|Čechov]] na strane cisárskych armád. Po víťazstve kontrarevolúcie v [[Rakúsko|Rakúsku]] bol v čase [[Bachovský absolutizmus|neoabsolutizmu]] pod policajným dohľadom a odstavený od politického života. Napriek tomu však trval na kontinuite jazykových, literárnych a kultúrnych úsilí štúrovskej generácie zo [[40. roky 19. storočia|40. rokov]] a najmä jej osvetovej a literárnej činnosti. V tomto období mu bolo taktiež znemožnené vydávanie periodík, a tak sa zameriaval viac na teologické štúdium a na náboženskú spisbu. Po páde Bachovho absolutizmu koncom [[50. roky 19. storočia|50. rokov]] sa začal znovu aktívne zapájať do národnej politiky a tiež do literatúry. Hoci v memorandovom období už nepatril medzi vodcov slovenského národa a jeho odboja, ešte stále sa významne zúčastňoval všetkých národných podujatí. V roku [[1861]] bol spolutvorcom [[Memorandum národa slovenského|Memoranda národa slovenského]], dokumentu, ktorý uvádzal požiadavky štátoprávneho riešenia slovenskej otázky v konštitučnej monarchii, a ktorý odovzdal na Ministerstve vnútra vo [[Viedeň|Viedni]]. Stal sa členom memorandového výboru, memorandového vyslanectva, bol hlavným obhajcom [[Štefan Marko Daxner|Daxnerovej]] koncepcie štátoprávneho riešenia slovenskej otázky, no taktiež sa stal zakladajúcim členom a výborníkom [[Matica slovenská|Matice slovenskej]].