Vatikán: Rozdiel medzi revíziami

V [[14. storočie|14. storočí]] sa pápežstvo dostalo pod vplyv francúzskych kráľov, ktorí presťahovali sídlo pápežov do [[Avignon]]u (tzv. ''avignonské zajatie'' [[1309]] – [[1377]]). Po návrate pápeža do [[Rím]]a došlo k cirkevnému rozkolu (schizma), niekedy až s tromi pápežmi proti sebe, ktorý skončil v roku [[1415]] na kostnickom koncile. V [[14. storočie|14.]] – [[15. storočie|15. storočí]] zaviedli pápeži absolutistický vládny systém s úradníckym a vojenským aparátom. V období [[renesancia|renesancie]] vystupovali ako mecenáši a prizývali na svoje dvory staviteľov, inžinierov, umelcov a vedcov z celého sveta. Do tejto etapy prišla reformácia ([[1517]]) a plienenie [[Rím]]a žoldniermi nemeckého cisára [[Karol V. (Svätá rímska ríša)|Karola V.]] ([[1527]]). V nasledujúcom období sa pápeži pokúšali zjednotiť cirkevný štát. Po [[Tridsaťročná vojna|tridsať ročnej vojne]] ([[1618]] – [[1648]]) sa vplyv a význam pápežov oslabil, [[Taliansko]] sa stalo miestom súperenia veľmocí ([[Španielsko|Španielska]], [[Francúzsko|Francúzska]], [[Habsburgovci|Habsburgovcov]]). Po [[Vojna o španielske dedičstvo|vojne o španielske dedičstvo]] ([[1700]], [[1713]] – [[1714]]) si [[Rakúsko]] zaistilo vládu nad [[Taliansko]]m. Vzťah medzi [[Rím]]om a [[Európa|európskymi]] štátmi sa upravoval konkordátmi. [[Francúzsko|Francúzska]] revolúcia mala ohlas aj v cirkevnom štáte. V roku [[1798]] tu bola vyhlásená s pomocou francúzskych revolučných jednotiek republika a pápež bol deportovaný do južného [[Francúzsko|Francúzska]]. V roku [[1809]] začlenil francúzsky cisár [[Napoleon Bonaparte]] cirkevný štát do svojho impéria. Na [[Viedeň|viedenskom]] kongrese roku [[1814]] až [[1815]] bol však cirkevný štát obnovený. Pápež vládol ďalej pod ochranou francúzskych jednotiek. Keď sa [[Francúzi]] po [[Prusko-francúzska vojna|prusko-francúzskej vojne]] roku [[1870]] stiahli, zmocnili sa [[Taliansko|talianske]] vojská [[Rím]]a. [[Rím]] bol vyhlásený za hlavné mesto zjednoteného [[Taliansko|Talianska]], taliansky parlament poskytol pápežovi záruky suverenity vo Vatikáne, v [[Laterán]]e a v [[Castel Gandolfo]], príspevok na krytie jeho výdajov a slobodu k vykonávaniu cirkevných obradov. Na protest proti obsadeniu [[Rím]]a zostali však pápeži vo Vatikáne a označovali sa za tzv. vatikánskych väzňov.

 

 

Pápež sa formálne vzdal vlastníctva stredovekého cirkevného štátu a uznal [[Rím]] za hlavné mesto [[Taliansko|Talianska]]. Taliansko uznalo mesto Vatikán ako suverénny štát. Za stratu cirkevného štátu dostal Vatikán odškodné v peniazoch a štátnych cenných papieroch. V roku [[1984]] podpísal Vatikán nový konkordát s [[Taliansko]]m, ktorým boli zrušené niektoré privilégiá katolíckej cirkvi v [[Taliansko|Taliansku]]. V ďalších rokoch sa normalizovali vzťahy Vatikánu s krajinami strednej a východnej [[Európa|Európy]], hlavne po odstránení totalitných [[komunizmus|komunistických]] režimov v rokoch [[1989]] – [[1990]].